Trampoty malého chlapca....keby si prečítal, že malého tak by som asi schytala pesťák do brucha...:D

Tento nápis možno znie trocha depresívne ale tento
článok nie je o nešťastnej láske ani o ničom podobnom.
Je to príbeh malého chlapca ktorému v tábore vygumovali mozog...

Tieto prázdniny boli...ehm...slušne povedané...veľmi zaujímavé.
Udialo sa mnoho vecí a niektoré boli fakt od veci.
Ale teraz k veci. Prvá rana ma zasiahla keď som zistila,
že môj drahý braček ide do dvoch táborov
pričom ja som nemohla ísť do Talianska z výtvarky.
Ja som totiž až tak usilovne nerevala.
Ale vzhľadom na to čo sa dialo potom, dobre mu tak. veď je všeobecne známe, že najlepšia radosť je škodoradosť...

Čas plynul a ani sme sa nenazdali a prišli prázdniny.
Prázdniny ktoré mali byť super. A tak spolu s nimi
prišiel aj prvý bratov tábor. A tak každý rok sa
brat s očakávaním, štyridsaťlitrovým naterpaným ruksakom a kamošom nastúpil do autobusa plného seleziániov
a detí ktoré snáď ani nevedeli do čoho idú.
Ja som však bola rada, že som sa brata zbavila
a dúfala som, že mi ho nepošlú späť skôr. A že sa nevráti ako minulého roku so stvrdnutými ponožkami.
Spanie v stanoch, jediná voda v potoku, samý chlapy
(aj keď skôr chlapci ) tak načo prať?
A tak sa po týždni vrátil a vytiahol
za echtovného smradu z ruksaku stvrdnuté ponožky.
To bol puch...

Tento rok to tiež začalo zaujímavo,
keďže sme hneď po jeho odchode zistili,
že si zabudol zubnú kefku. Po minulom roku bolo jasné,
že hneď po návrate poputuje braček do karantény na odsmradenie.
Týždeň prešiel a nastal čas bratovho návratu, osud však chcel aby
som vtedy nebola doma. Úpne mi však stačilo ako živo
čuchovo mi to mama opisovala. Ale vraj mal toľko duchaprítomnosti,
že si kúpil zubnú kefku, len ktovie či ju vôbec použil...

Brat sa rýchlo odsmradil a ani sme sa nenazdali a mal som od neho
zas pokoj na týždeň ktorý mal zaručiť tábor za štyri kilá.
Bývanie v peknom hoteli, bazén, bowling či ako sa to píše...
Už len aby mi ho neposlali späť skôr. V ten deň keď sme ho boli
odviesť sme netušili, že po jeho návrate už nebude nič ako
predtým....
Brat išiel spolu s dvoma kamarátmi, jeden z nich nemá rád cibuľu
a ten druhý ma fóbiu z tmy a ešte niečoho. No a ten čo má fóbiu
z tmy sa s bratom pravdepodobne často rozprával o rôznych
veciach. Napríklad o operáciách mozgu bez uspania.
To sa deje asi tak, že vy ste pri plnom vedomí,
chirurgovia vám otvoria hore hlavu sťa plechovku coca-colly
a normálne sa vám tam tak šprtajú...

O týždeň sa vrátil nasiakntý týmito kecami ako ja cigaretovým
dymom ako ja keď vyjdem z Esteru a smrdím ako stará cigánka.
Vyšiel z výťahu s úsmevom, dvihol mamu ktorá sa len trepala ako ryba na suchu. - Nedvíhaj ma , nedvíhaj ma!
Poukazoval nám svoje výtvory, keďže bol vo výtvarnom tábore porozprával pár zážitkov...
No neprešla snáď ani hodinka keď tu sa zrazu vrhol na mamu
so slzami v očiach. - Mami! Mami! Nemám rakovinu? Neumieram?
Ty neumieraš?
Mama sa mu samozrejme pokúšala vysvetliť, že je zdravý,
že také operácie sa samozrejme nerobia, keď tu si chlapec
všimol na bruchu trochu viac vyditeľnú žilku.
-Mami? - zapišťal - Nemám pruh? Ma to bolí
- No vidíš! Vravela som ti, že ma nemáš dvíhať. Ukáž mi to.
Pri pozornom prezretí žiločky ktoré bežne ľuďom výdať
aj na iných častiach tela bolo jasné, že to pruh bude asi ťažko.
- Bolí ťa to?
- Mami, na to sa neumiera?
- Nie, jasne že nie....

Samozrejme to chlapcovi nedalo pokoja a tak si pohľadal na
internete všeto čo sa dalo. samozrejme že objavil aj obrázky
dosť nechutného rázu ktoré len umocnili jeho pocit že musí
určite byť. Mali ste ho vidieť keď zistil že nejaký dedo na pruh
zomrel... Každú chvíľu volal svojmu dôverníkovi, stríkovi, no neuspokojila ho ani odpoveď že v dnešnej dobe sa pruh operuje už aj na vrátnici...

A tak to šlo ďalej a ďalej. Môj úbohý brat mal okrem pruhu aj zápal mozgových blán, rakovinu kože, nádor na mozgu, raz tvrdil niečo o krútení čriev, nepamätám si všetko. Neraz som zažila prezeranie si znamienok v meste, meranie teploty dvakrát denne, ohmatkávanie sa kdekoľvek...
Mne osobne sa veľmi páčilo ako bol raz u nás na návšteve bratov kamarát. obedovali sme keď tu sa brat začal ohmatkávať na bruchu.
- Ja tam niečo mám mami. Mňa to bolí. Mám dačo s črevami (alebo spimínal žalúdok? kto si to má pamätať...)
Môj pohľad sa stretol s maminým, všetko bolo jasné a bratov kamoš poznamenal: - To máš preto, že to máš prechytané. Si si spôsobil prechytaniny.

Nestrácam vieru, že sa môj malý, trinásťročný braček vylieči zo všetkého čo ho postihlo. A keď nie, tak sa aspoň dozviem o nových chorobách...veľmi je vynaliezavý, vždy naňho niečo lezie.
Ináč, ten žalúdok ho drží doteraz.
Je dosť možné, že som nevymenovala všetky jeho choroby, mala som ich aj dakde napísané ale nwm to žiaľ nájsť. Ďalej by som sa ešte chcela ospravedlniť za všetky gramatické chyby ale je po prázdninách takže...a viem, že veľmi často používam že ale ja to že neviem len tak nahradiť a k tomu sa mi páči tak čo, že?...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu