Keď tak nad tým rozmýšľam, neviem, na čo ma zmotal. Krásou veľmi neovplýval, inteligenciou tiež veľmi nie a pritom sa vôbec nemusel snažiť. Jednoducho ma dostal. Dostal ma, tým aký je. Totálne sa mi vtrel pod kožu. Mala som ho v každom póre svojho tela a verila tomu, že to je ON! Navždy a naveky spolu, až kým nás smrť nerozdelí, Amen! Okej, až taká naivka som zase nebola, svadbu som neplánovala, ale ľúbila som ho, naozaj som ho ľúbila. Ale ako sa hovorí človek mieni, Pán Boh mení...
Viem, že k nám do roboty chodieval na drink, pamätala som si ho, ale neregistrovala som ho veľmi. Až dovtedy..Bolo leto, ja som mala voľno, tak som chcela ísť pozrieť kolegynku, dáť si drink, obed a ísť robiť niečo prospešné. Vôbec som si nepamätala, ako som v ten deň vyzerala, čo som mala oblečené, povedal mi to až on, raz po milovaní v posteli asi po 2 mesiacoch, čo sme boli spolu.
- ,,Vieš vtedy, keď si prišla do bistra a boli sme spolu prvýkrát vonku..“
- ,,hej, viem..doteraz nerozumiem, ako si ma zlomil, že som s tebou niekam šla“ povedala som mu a smiala som sa, úprimne, od srdca, tak ako sa smeje zamilovaný človek.
- ,,vtipná si, Princezka, nie naozaj vtedy, keď si prišla, mala si tie červené šaty, červený rúž a tie čierne vlasy do toho..vtedy som si povedal, že budeš moja..“
Áno, klišé totálne..Kaleráby level milión. Aj to ako ma volal, vždy som bola jeho princeznou a tešila som sa z toho. No vtedy realitu nevidíš, ružové okuliare prilepené na nose a ideš. Všetko je zrazu krásne, všetkému veríš a samozrejme bolo to tak, ako povedal, bol to osud, že sme spolu, že si ma vybral.
V ten deň, keď som prišla v tých spomínaných červených šatách (popravde, teraz si myslím, že som mala skôr tyrkysové), ale to je jedno, mi bolo fakt fajn. Peťka, moja kolegynka ma s ním zoznámila. Kedysi robila tam, kde on. A ja som zrazu, neviem akým zázrakom pri ňom sedela, objednával mi Aperol a rozprávali sa. Vlastne ani neviem o čom, tak nejako o všetkom. Zistila som, že je z východu, že 3 roky žije v Bratislave, robí barmana kúsok od nás a všetky tieto základné veci, ktoré k zoznamovacím rozhovorom jednoducho patria.. Či chcem, či nie, musím uznať, že mi s ním bolo super, aj keď vtedy by som nikdy nebola povedala, že mi raz ten človek dokáže takto ublížiť.
- ,,Poďme niekam inam, najesť sa alebo tak..“ navrhol. Za normálnych okolností by moje tradičné ja povedalo, že nejdem nikam, nemôžem ísť nikam, plus by som mala pripravených minimálne 10 výhovoriek, prečo nemôžem ísť. Ale tentokrát nie.
- ,, Jasné poďme..kam?“
- ,,poď, vezmem ťa ku mne do roboty, ukážem ti to tam.“
- ,, Super, poďme.“ A to bol zlom. Už vtedy sa mi ten človek pomaličky, ale isto začal dostávať pod kožu aj keď som to ešte nevedela. Uvedomila som si to až vtedy, keď kvôli nemu vypadla prvá slza a veruže neprešlo od vtedy veľa času.
pokračovanie...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár