Z pôvodne plánovanej zostavy 10 ludí sme nakoniec išli len siedmi – ja, Kápo, Palo, Dida, Dodo, Evinka a Fabo (opica jedna!). Maňa a Laško nešli, lebo obidvaja ako napotvoru ochoreli, a Kubo nešiel, lebo na intri rozbíjal stoličky – čo sa mu vypomstilo rodinným incidentom a nepustením na Brainwashing. Najväčší prúser bol, že nešla Maňa, lebo sme tým pádom nemali kde spať – bolo by blbé len tak z ničoho nič sa objaviť na prahu dverí Maninej babky o 2.00 rano, teda to znamenalo, že zasa raz budeme tráviť noc na skalickej vlakovej stanici.
Ale nepredbiehajme udalosti. Teda, v osudnú sobotu som nastúpila do rýchlika smerujúceho do Blaaaavy, hladajúc kupé už plne obsadené účastníkmi nášho súkromného zájazdu. Samozrejme, nebolo si kde sadnúť, tak som sa napchala medzi Doda a Kápa. Celú cestu sme rozoberali smrteľne dôležité veci, ako vždy. Náboženstvá, hudbu a komerciu, zážitky s chlastom a podobne. V rámci toho nám Palo vysvetlil, že KOČAP, ktorý budeme mať budúci rok – teda kurz ochrany človeka a prírody – bude ťažká ožierka, a teda sa máme na to náležite pripraviť, minimálne tak ako na lyžiarsky ktorý bol tento rok.
Po príchode to Trnavy sme mali ešte chvílu času, a preto sme sa vybrali na prieskum do Maxu, kde sme sa úspešne stihli vycikať. Na zmrzlinu už neostal čas, takže sme bežali nazad na stanicu. Na nástupišti čakajúci osobný vlak bol asi v rovnakom stave ako sovietske Tupolevy severokórejských aeroliniek, čo v praxi znamenalo, že sme mali cestovať tým najhorším čo sa len našlo. Vo vlaku už sedelo niekoľko podozrivých indivíduí v čiernych háboch s dlhými vlasmi, ktoré mi na tvári vylúdili spokojný úsmev – ideme správnym smerom... Išli sme asi pol hodiny, potom sa k nám pridala Evinka – odd one out v žltom tričku a belasých rifliach Po dalších 15 minútach trmácania v dedinskom kvázirýchliku sme dorazili do prestupovej stanice Kúty. Bol akurát čas obeda, tak sme si každý kúpili po jednom pepermintovom likéri. Mal príjemnú zelenú farbu, a i vďaka tomu sme sa pozitívne naladení nasáčkovali do ďalšieho osobáku, ktorý bol chvalabohu v lepšom stave ako jeho predchodca.. Po pol hodine sa uprostred ničoho objavila Skalica – pekné príjemné mesto s usmievavými ľuďmi a katastrofálnym záhoráckym prízvukom, ktorý ma privádzal do šialenstva. Zaparkovali sme v najbližšej reštaurácii a za stravné lístky kúpili pizzu a kofolu – predsa len z toho peperminťáku už nám veľa v žalúdkoch neostalo.
Po výdatnom obede sme sa najedení a spokojní vybrali hladať Orlovňu, ktorú sme našli, ako inak, podľa hlúčika čiernoodetých postáv postávajúcich pred vchodom. Po tom, ako 360 SKK opustilo moju peňaženku som dostala na ruku štýlový pásik, prešla som vchodom a splynula s davom temých dlhovlasých ľudí v tričkách mojich obľúbených skupín. Bol to naskutku povznášajúci pohľad – kde pozrieš, tam Cradle of Filth, Korn, tam postáva Sepultura, tam zas pije pivo Arch enemy, a nešťastne sa obzerá Opeth. Veru...konečne medzi svojimi. Posadali sme si okolo jedného stola, a čakali, kým sa začne hrať.
Prví hrali brutal-death metalisti DMC z čiech. Toto vystúpenie ma trochu sklamalo, čakala som celkom inú atmosféru, ale zatiaľ tu ľudia len postávali, pozerali a keď dohrali, tak zatlieskali. Kde bol nejaký ten headbanging, zúrivé pogo, či aspoň skákanie? Usúdila som, že DMC má smolu, keďže sú prvá kapela, a tá v podstate slúži len na rozohriatie publika.
Druhí hrali The Crypt, slovenský black metal. Toto vystúpenie ma vyslovene sklamalo, už len tým že dokopy odohrali maximálne 5 skladieb. Tak som sa zamyslela, že slovenská metalová scéna má ešte čo doháňať, aby bola aspoň sčasti taká ako tá svetová...
Ako tretí vyšli na pódium ruskí Grenouer. A tu nastal zlomový bod, lebo konečne to začalo byť také, aké to malo byť. Neviem, či to bolo tým, že hrala zahraničná kapela, alebo tým, že boli z tých troch najlepší, alebo mierne stúpnutou hladinou alkoholu v krvi účastníkov. Skupina ľudí metala hlavami pod pódiom, a pár ludí, medzi nimi týpek v tričku Metallicy, veselo pogovali na kraji. Ruský progressive metal sa luďom zapáčil, však hrali aj growlovali dobre, len možno kúsok nahlas. Po tomto vystúpení som ohučaná, spotená, strapatá a spokojná vyšla von a sadla si ku stolu k ostatným. Usúdili sme, že by bolo namieste, aby sme išli na pivo, takže sme sa pobrali do neďalekej krčmy. Pollitrovú kofolu mi podala príjemná čašníčka s hrôzostrašným prízvukom a milým úsmevom. Rozobrali sme doteraz hrajúce kapely, dopili a pobrali sa nazad.
Čo ma veľmi príjemne prekvapilo, bola česká ethno-doom metalová skupina s prakticky stručným názvom Silent Stream of Godless Elegy. Po tom, ako som v hale uvidela dav ľudí, pokyvkávajúcich sa do melódie príjemného metalu s prvkami folku – husľami, violami a podobnými záležitosťami, som usúdila, že toto bude pravdepodobne jedna zo skupín kvôli ktorej sem kopa ľudí prišla. Čisté tóny speváčkinho spevu striedal na miestach hlboký chrapľavý growl speváka, a dokopy to dávalo perfektnú harmóniu pre ucho. Zasa raz jeden z prípadov, kde sa mi potvrdilo, že to, na čo sa najmenej tešíte, môže dopadnúť až prekvapivo dobre.
Ozval sa v nás hlad, a preto sme si každý kúpili niečo chutné, ja konkrétne pečenú klobásu s horčicou. Ako obvykle mi zase raz nedali príbor, čo ma vie naštvať, lebo potom behám so zamastenými rukami ešte pol dňa a je to hnusné. Tak som klobásu zjedla ako sa dalo a plní energie sme sa postavili pod pódium s nadšeným očakávaním bieloruskej Rasty. Podľa môjho názoru najlepšia kapela celého Brainwashingu, melodic modern thrash metal s kvapkou elektro efektov, predviedla skvelé vystúpenie, na ktorom bolo vidieť, že muzika ich naozaj baví. Vlasatí členovia s výzorom trollov v rovnakých uniformách odohrali okrem „povinných“ skladieb aj bonus v podobe metalovej verzie „Sweet dreams“ od Eurythmics.
Po tomto vystúpení sme sa nadšení znova vybrali na pivo, ale tentokrát s nami nešiel Palo ani Evinka – stretli Matroša z Hulíča, a preto sa pod zámienkou, že ostanú strážiť naše batohy oddávali konzumácii koláčikov s prímesou istej byliny s obsahom THC. Niet divu, že keď sme sa vrátili z pivného posedenia, boli všetci traja vysmiati, ukecaní a plní dobrej nálady. S Dodom sme si pár spomínaných koláčikov zajednali na vystúpenie Ensophu, lebo sme mysleli, že takú šialenú hudbu pochopíme len takýmto spôsobom.
Potom sme začuli, ako začali hrať Trail of Tears, a preto sme sa pridali k davu gotických fanúšikov, metajúcich dlhokánskymi vlasmi všetkých možných farieb. Nóri neboli zlí, ale nepredviedli nič nové – gothic metal s mužským growlom a ženským operným spevom. Všetci členovia oblečení do netradične bielych košieľ s červeným krížom, okrem speváčky, pri ktorej som si pomyslela, že trochu menej sebavedomia z jej strany by neuškodilo, a povzbudila sa, že takto zle na tom ešte nie som. Nie, jej spev bol výborný, ale keď sa stokilová žena navlečie do koženého korzetu spod ktorého jej vytŕča sadlo, a na tučné nohy si natiahne potrhané silonky a nejakú dlhú sieťovitú látku...no skrátka, outfit by bol fajn, nebyť tých pár kíl navyše. Svoj dokonalý zjav nezabudla podfarbiť zvláštnymi nekoordinovanými pohybmi kombinujúcimi lietajúceho motýľa, vrtenia sa na mieste a headbangu. Ale inak fajn...
Oddýchnutí a plní síl (na Trail of Tears sme neskákali, šetrili sme si energiu), sme sa vrátili k nášmu stolu. Plní očakávania sme zistili, že okrem vysmiateho Pala tam nebol nikto. Po Evinke aj Matrošovi sa zlahla zem, ale podla Palových nesúvislých informácii a rehotu boli na tom dosť biedne, takže sa pobrali domov. Samozrejme, mne a Dodovi neostal jediný koláčik, takže sme na najviac očakávanú skupinu išli celkom triezvi a celkom pri zmysloch. Pod pódiom sme stáli dobrých 10 minút pred začatím a fotili scénu, seba navzájom a odháňali nejakého napitého týpka, ktorý tvrdil, že je Alain Delon. Potom prišli na pódium gitaristi, DJ a bubeník v nejakých zvláštnych kostýmoch dosť nechutného sci-fi, zahŕňajúce v sebe kopy latexu, gumy, pvc, plynové a potápačské masky a kadejaké divné materiály divných tvarov. Nadvihli sme obočie, a práve vtedy si na pódium prekliesnil cez dav zjav zvaný spevák. Nevedela som či ne niečom fičí, ale usúdila som, že asi hej. Malý vychudnutý človek, biely ako stena, prepichaný piercingami aj na tých najbláznivejších miestach, oči s bielymi šošovkami orámované nahrubo čiernou ceruzkou, bez obočia, potetovaný, holohlavý a navlečený v ohavnej dlhánskej latexovej suknici s reťazami. Proste...katastrofa. Ako povedal Palo – takto to dopadne, keď to niekto myslí s metalom moc vážne. Na pódium si položil flašu vína, privítal publikum a začali hrať. Čakala som niečo v štýle Deathstars, ale bola som sklamaná. Piesne sa mi zlievali jedna do druhej, spev, či growl nahradilo na mnohých miestach len hlasité šepkanie do mikrofónu. Kápo aj Dodo sklamane odišli asi v druhej tretine vystúpenia. Ja s Didou sme ostali spolu s pár skalnými fanúšikmi stáť po pódiom. Potriasla som si rukou s gitaristom, a vyšla von. Nestálo to za veľa, a taktiež sa tu potvrdil opak pravidla ako pri SSOGE – čím viac sa na niečo tešíte, tým viac ste potom z toho sklamaní.
Nuž čo. Unavení, špinaví a strapatí sme sa vybrali hľadať nejaký pub, ktorý bol otvorený nonstop. Netrvalo dlho a našli sme nejakú putiku, kde pár ludí sledovalo hokej. Posadali sme si okolo stola, objednali si čaj a snažili sa nezaspať. Pila som, a popri tom sa snažila mať oči otvorené. Mojim spolupútnikom už padli hlavy, keď sa prihnal čašník a povedal, že tu môžeme byť, ale nemáme spať. Všetci sa od tej chvíle vehementne snažili nezaspať, ale inak sa to nedalo. Čítala som Žurnál, slová sa mi zliali do jedného a nedávali zmysel, hlava mi padla a zaspala som na pol hodiny. Kápo a Dodo spali na stole, Fabo sa tiež tváril že číta s nosom podozrivo blízko v knihe. Nadišla štvrtá hodina ráno, teda sme sa vybrali na vlakovú stanicu, že hádam čakáreň bude otvorená. Ako inak, nebola, pretože bola nedeľa a vtedy začínali až o piatej ráno. Snažila som sa tú hodinu nejak zabiť, čítať, počúvať hudbu, spať, ale nedalo sa. Bola kosa ako v ruskej tajge, všetci sme drkotali zubami, akurát Fabo, opica jedna, mal spacák, do ktorého sa zabalil a nerušene spal vonku na lavičke. Ticho sme závideli a túžobne pozerali na dvere do čakárne, či sa náhodou nechcú samy od seba otvoriť a poskytnúť nám hrejivú náruč a tvrdé drevené lavice. Naše prosby boli vyslyšané, a o pár minút nejaký týpek otvoril dvere. Nadšene sme sa nahrnuli dnu spolu s ďalšími pokoncertnými fanúšikmi. Rozbalila som z domu prinesený chleba s klobásou a paprikou, a v teple a pohodlí skonzumovala raňajky. O 6.00 nám išiel vlak do Kútov, a tým sa vlastne začala niekoľkohodinová trilógia s názvom „Spanie vo vlaku“. Akurát sme mali možnosť zažiť časť prvú „Skalica-Kúty“, a po pol hodinke sme sa v Kútoch rozlúčili s Dodom a Didou, ktorí nasadli na vlak do Blaaavy. Onedlho potom sme zažili časť 2 s názvom „Kúty-Trnava“, a potom tretiu „Trnava-Trenčianska Teplá“. Tam sme potom už len odchytili bus, a poďho ku nám domov dospať tento fajný zážitok...
Musím povedať, že to bolo strašne fajn, a vôbec neľutujem tých pár stovák, ktoré som obetovala. Je mi len ľúto, že budúci rok už Brainwashing nebude, takže dúfam, že sa vydarí Brutal Assault...
Recenzia
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár