Keď tak ja osobne občas premýšlam nad životom, vravím si, že by som chcela určité situácie vrátiť späť, prežiť ich znova, vryť si do pamäte ešte raz tie momenty, ktoré pre mňa znamenali mnoho, neraz mi býva do plaču a čo si budem nahovárať, veľakrát si niekde tam, kde ma nikto nevidí poplačem a teším sa, že aspoň myšlienky mi pripomínajú to krásne, to čo mi nikto nemôže vziať a čo si so sebou vezmem hoci aj do hrobu.
Spomínam si na to, keď sme to doma nemali jednoduché a Vianoce som strávila miesto v kruhu rodiny pri štedrovečernom stole, s bratom v pražskom hoteli a takú tú pseudo vianočnú večeru mi pripomínala sviečková na smotane bez mäsa, ktorú mi priniesol usmievavý čašník, ktorý mal možno rovnaký problém ako my a preto miesto rozbaľovania darčekov radšej rozdával úsmevy ľuďom, ktorí sem prišli v nádeji, že im to aspoň čiastočne vynahradí rodinnú pohodu, ktorú vlastne nepocítili už dávno.
Smutné, ale reálne a takých ľudí je veľa a stále pribúdajú.
Ľudia si v tejto uponáhľanej dobe nevážia takmer nič a niekedy aj to málo čo majú, berú ako samozrejmosť, niečo čo je dané a tak to má byť. Málokedy milovanému človeku povedia, že ho majú radi, že im na ňom záleží a tým nemyslím iba lásku k priateľovi či priateľke, ale hlavne lásku k rodine, tá bola pre mňa vždy najdôležitejšia, nakoľko rodina bola vždy mojím útočiskom, miestom, kde som sa rada vracala naspäť, keď ma niekto tam "vonku" citovo zranil a ublížil mi. Vždy, keď som za sebou zabuchla dvere bytu, cítila som vôňu čerstvo opratého prádla, videla ako sa klepú rezne na večeru a hlavne som mohla objať ľudí, ktorých som milovala a cítila som, že vždy boli a budú mojou oporou.
Avšak ako človek mieni, život mení, nič nie je trvalé, ako býva pravidlom.
Človeka to spočiatku aj bolí, trápi sa a zmieta sa v prapodivných pocitoch, ktoré chodia spolu s ním ako tieň a ostávajú aj, keď zájde slnko za obzor, dokonca aj vtedy, keď si ide ľahnúť a ostávajú aj po prebudení.
Sú ako upír, ktorý z Vás všetko vysaje a neostane z Vás nič, iba prázdna ľudská bytosť-duša, ktorá sa zmieta v pochybnostiach a teší ju jedine tak to, že nádej umiera posledná a verí, že vždy sa všetko zlé na dobré obráti.
A čaká...
Keď dlhé obdobie neprichádza nič, čo by mohlo pozdvihnúť ľudské mienenie smerom k lepšiemu, človek trpí, ale už akosi menej, zvykol si a to je na tom to najsmutnejšie.
Už neplače, nezamýšla sa nad tým prečo je to tak a nie onak, jeho psychika sa už nebúri, ostáva pokojná, ako more po búrke.
Niekedy je to aj na niečo dobré, začnete si vážiť aj to, že Vám ostali drobné na to, aby ste si mohli kúpiť obľúbenú knižku, kde je v hlavnej úlohe hrdina, ktorý je na tom rovnako ako Vy a vtedy sa začnete tešiť, že na tomto svete nie ste samí v takej ošemetnej situácii a začnete si písať denník, z ktorého možno časom vznikne kniha, ktorá možno pomôže niekomu inému, presne ako Vám pomohla táto.
Ja chápem a to je podstatné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
1. 5.mája 2014 19:25
smutne ludske ani nvm, co ti poradit...
Napíš svoj komentár