Chcem sa odtrhnúť z reťazí v ktorých som pevne spútaná, preniknúť z temného žaláru môjho vnútorného sveta, spatriť čo i len jedným očkom na malý moment slnečný jas, nabiť sa novou životnou energiou, získať podnety, vedieť ako ďalej, nebáť sa stráží, navrhnúť svoj vlastný erb, zavrieť závory, zapečatiť starý životný príbeh, vtáčím brkom a tušom čiernou ako ten najčernejší havran napísať nový, odieť sa do zbrojí, nasadnúť na tátoša a odcválať ďaleko, tam kde je život krajší a slnko svieti na každého.
Bojujem s vetrom, nepriazňou počasia, nemám čo dať do úst, blúdim dňom i nocou, zmietam sa v strachu o svoj úbohý život, čo bude ďalej, vrátiť sa späť či bojovať, to je otázka.
Nevládzem, z posledných síl meliem, už ani tátoš nechce ďalej ísť, podlamujú sa mu kolená a ja padám s ním, cítim tvrdú zem, dopadám a udieram sa.
Krvácam, srdce mi bije, buch, buch, krvou sa zalieva, všetko je stratené, plazím sa, potrebujem pomoc, snažím sa, nejde to, tátoš umiera, slzy mi stekajú po tvári, srdce bije ešte viac, buch, buch-buch, buch, v rytme raz, dva, raz, dva.
Minúty ubiehajú, hodiny tiež, nastal čas skonu, pomôž si kto vieš.
Andreas.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár