Na ľuďoch mám rád to, že sa dajú pozorovať. Otec bol "úžasný". Na začiatku nadával, že čo mama zase vymýšľa, v strede práce nadával, že je ešte len v polovici, na konci už hrešil, či tá vyjeb**á stena má niekde koniec.
Moji dvaja bratia sa len prizerali a smiali. Ľudia sú fakt skvelí. A najmä deti.
Najmladšia sestra medzitým ochutnávala puding, ktorá robila mama. Áno, tá, čo zase niečo vymýšľa.
Večerné hranie WOW-ka ma už tiež prestáva baviť. Nie je to to, čo to bývalo. Životu už musím dať zmysel.
Možno začnem kresliť. Čo keď sa vo mne skrýva Picasso? Na základnej mi to celkom šlo, aj na strednej. Veď na gympli proste musíte ovládať všetko.
Takže si dnes idem kúpiť pastelky. A možno nie. A možno sa aj moje ďalšie dni budú podobať včerajšku.
P.S.: Prepáč, ale písanie o ničom mám proste rád.
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
1
endlessdark
11. 5.mája 2015 20:35
Kresliť život mastným pastelom je obohacujúce. Choď si kúpiť tie pastelky. :letim:
Napíš svoj komentár