- Keby si nebol taký kokot, bol by si dokonalý chlap. - povedala si pre seba a ďalej hypnotizovala ulicu. Bola prázdna, práve vystrieľaná, doslova. Ešte stále všade pobehovali policajti ako pred pár hodinami, keď to šialenstvo vypuklo. Ľudia, ktorí sa vracali z práce rýchlo bežali domov, tí, ktorí boli vo svojich bytoch radšej nevychádzali. Ona bola až prekvapivo pokojná. Tie mesiace počúvania neustálych lží ju ovplyvňovali do takej miery, že rozmýšľala, či sa to skutočne deje, alebo to len hrajú.
Cítila sa tak ponížená, bezmocná a mladá. Po lícach jej stekali slzy, ktoré ohlasovali jej rezignáciu. V zámku zaštrkotal kľúč, utrela si slzy, zdvihla kútiky a tvárila sa, že je všetko v poriadku. Že nevie, že ten hajzel preťahuje tú suku odvedľa.
- Kde si? - opýtal sa s úsmevom na perách popritom, ako si vyzúval topánky.
- Varím - zaznelo z kuchyne. - Asi sa ešte pôjdem prejsť - dodala, keď ho počula prichádzať. Pozrela sa naňho. Bol taký dokonalý. Presne taký, ako keď ho spoznala. Len mal viac kíl a nemal ten pubertálny účes. Ale stále mal v sebe to, prečo ho milovala. Práve pre tie veci ho musí opustiť.
- Čo blázniš, po tom, čo ten šialenec vyčíňal?
- To bolo pred troma hodinami, nechápem tie obavy všetkých ľudí.
Pristúpil k nej a zozadu ju objal, pobozkal ju na krk.
- Aj tak by som bol radšej, keby si zostala doma a dala si so mnou kúpeľ.
- Voniaš, ako keby si dnes už jeden mal. - uštipačne odvrkla a otočila sa k nemu.
Presne vedela, kam mieri. Takto voňal vždy, keď prišiel od nej.
Pustil ju a zamieril do obývačky.
- To čo ti napadlo? - odpovedal urazene, ako keby to, čo hovorila vôbec nebola pravda.
- Ja neviem, dnes si bol v práci nejak dlho, tak ma napadlo, či si sa po ceste náhodou nezastavil niekde na kávu.
- Áno, bol som s Petrom. Má nejaké problémy.
- Peter nosí dámsky parfém? - troška zvýšila hlas.
- Nerob scény, čo blázniš? Čo to do teba vošlo? Asi ťa tu nemôžem nechávať samú, sú z toho len problémy. - pokúšal sa upokojiť atmosféru milujúcim tónom a vnútiť jej bozk. Odtiahla sa.
- Takže ja vyrábam problémy áno?, - už bola naštvaná, všetko sa z nej valilo, kričala a nemohla, alebo to nechcela zastaviť. - Myslíš si, že som slepá? Prichádzaš domov neskoro, voniaš ako ona. Nemôžeš aspoň spávať s nejakou, ktorú nepoznám? Trávila som s ňou veľa času vo fitku. Poznám ju a vidím, že sa zmenila. Keď ma vidí ledva sa pozdraví.
- Ty fakt nie si normálna. Si paranoidná. Ako si môžem myslieť, že s Marcelou niečo mám?
Zostalo ticho. Zbierala odvahu, premýšľala, čo povedať.
- Vieš ako ťa milujem?, - povedala zrazu zlomeným hlasom a slzami v očiach. - Stále som dúfala, že s tým prestaneš. Nič som nepovedala, tvárila som sa, že je všetko v poriadku len preto, že som verila, že ti môžem dať viac ako ona.
Zviezla sa popri stene na dlážku. Sedela tam schúlená a on rozmýšľal, čo má urobiť.
- Čo odo mňa čakáš? - ozval sa sledujúc ju.
- Že ma obíjmeš, - odmlčala sa, - Keby si nebol taký kokot, bol by si dokonalý chlap! - dodala ticho.
Nečakala naňho, vstala, vzala si kabát a vybehla von. Snežilo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár