Keď som bola ešte malinká, mama mi často rozprávala o tom, že každí človek na svete má svojho anjela, ktorý ho chráni a sprevádza celý jeho život. Rozprávala mi o tom, ako sa niektoré duše menia na anjelov, ktorý majú za úlohu správne viesť tento svet k radosti a dobru. Vždy som sa chcela s jedným stretnúť, no mama ma ubezpečovala, že každí anjel je príliš čistý na tento svet, preto ho nemôžeme zazrieť, kým sám nebude chcieť, aby ho videli. Tak uchlácholila moju zvedavosť až do doby, keď som podrástla na vek dospelej elfky. Bol jasný, slnečný deň, keď som sa vybrala natrhať bylinky na starý elfský odvar pre starkú. Ako som kráčala cez slnkom zaliate lúky popri vodopáde, zazrela som vo vode trblietať sa prenikavo jasnú bytosť. Po dlhšom skúmaní som spoznala v bytosti črty elfa a tak som vliezla do rieky a chcela som vytiahnuť bytosť na breh. No len čo som vkročila do rieky ma zaliala páľava. Mala som pocit akoby mi horelo celé telo. Napriek tomu som sa pustila do rieky a vytiahla som bytosť na breh. Mala som pocit akoby som cestovala niekde z diaľky, akoby som sa dotkla vesmíru, no rýchlo ma vytrhla zo zasnenia bolesť, ktorú som cítila po celom tele. Myslela som, že upadnem do bezvedomia, no zrazu sa akoby zastavil čas. Prestal pofukovať vetrík, ktorý mi príjemne chladil doráňané telo, aj tráva sa prestala hýbať. A ja som nebola schopná pohybu. Bytosť na zemi ožila a vstala pričom sa roztiahli obrovitánske krídla. Oslepovala ma nekonečná žiara a myslela som, že už nevydržím byť dlhšie pri vedomí, no niečo mi nedovolilo opustiť prítomnosť. Tá teraz už zreteľne nádherná bytosť sa na mňa uprene zahľadela a keď som už myslela, že je so mnou koniec, prehovorila. „Ďakujem Ti elfka, zachránila si mi môj anjelsky život. Ako sa ti môžem odplatiť?“...nečakal na odpoveď a pokračoval: „vidím, že máš celé doráňané telo a to kvôli tomu, že si sa rozhodla ma zachrániť aj za cenu tvojej bolesti.“ Chcela som prikývnuť, alebo urobiť aspoň nejaké gesto, že má úplnú pravdu, no nemohla som sa ani pohnúť, ani hlások sa zo mňa nevydral a tak som si len v mysli prehrávala, čo som mu chcela povedať. Akoby ma počul, odpovedal a pristúpil až blízko ku mne. „Neboj sa, bude to trochu páliť,“...po týchto slovách priložil ruku na moju hruď a ja som cítila ako príšerná páľava pohlcuje moje vnútro, akoby ma oblizovali tisícky plameňov. V mučivých bolestiach som zacítila ako podo mnou jemný vánok pohol trávou a ja som upadla do hlbokého bezvedomia. Prebrala som sa po pár hodinách v mojej izbe, pričom sa okolo mňa zhŕkla kopa elfov s utrápeným výrazom na tvári. Mala som pocit, že prešli roky, kým som sa prebrala, no bolesť aj anjel boli preč. Nezostala nijaká stopa po ňom, či po pálivej bolesti v mojom vnútri. Ale bol to on...stretla som anjela.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár