Keď som bola maličká, bývala som s mojimi rodičmi na mieste, ktoré bolo najkrajšie na svete. Volalo sa Minelion. Minelion bol vystavaný hlboko v elfských lesoch a nikto nevedel kde leží, okrem tých čo tam už boli. Tieto elfské lesy boli čarokrásne, všade zeleň, vodopády, stáda divých koní, ktoré voľne cválali po čistinách a pri okrajoch riek. Bol to raj na zemi. A práve tento raj chcel objaviť aj jeden z najhorších a najpodlejších čarodejníkov na svete. Kereus bol kedysi dávno obyčajným človekom. No keď bol ešte dieťa, dostal sa na zlé chodníčky a zapáčila sa mu temná stránka života. Našiel si bandu chlapcov, ktorý s ním rabovali, kradli, ba dokonca aj zabíjali. Raz večer, keď sa usadili na jednej čistine v lese ich napadli vlkolaci, a čo čert nechcel, práve Kerea jeden škaredo kusol. Stal sa z neho vlkolak. Bol silnejší, vyšší, obratnejší a hrozivejší. Všetci sa ho báli a preto robili to, čo chcel on. Kereus začal spolupracovať s temným čarodejníkom, ktorý sa z neho snažil vytĺcť tú vlkolačnosť. Pri jednom pokuse ho však Kereus zabil a nikto nevedel, čo sa v ten večer stalo. No od toho osudného večera sa Kereus ani raz nezmenil na vlkolaka. Ostali mu všetky vonkajšie črty, ba dokonca aj všetky črty, ktoré nadobúdal ako vlkolak, no nikdy viac sa nezmenil na chlpatú obludu. Začal vládnuť inému temnu, ľudia už boli príliš obyčajní a mierni. Začal vládnuť tvorom, ktoré ešte nik nepoznal a dodnes ich ešte nepomenovali, vraj možno zo strachu. Už nechcel to, prečo raboval na začiatku. Chcel viac. Chcel moc, ktorá bola ukrytá v Minelione. Všemožne sa snažil zistiť, ako by sa tam mohol dostať, no nevedel ani to, kde sa nachádza. Veľa ľudí na tomto svete si mysleli, že Minelion je len legenda, že naozaj neexistuje, a to elfovia vedeli. Preto sa neukazovali a dávali si pozor, komu vyzradia kde Minelion leží, či ako sa tam dá dostať. Od kedy som bola malá, pamätám si ako nás navštevovali moje tety víly. Boli to sestry mojej mamy. Chodievali za nami často až z vílieho kráľovstva, Manahilu, ktoré bolo pre ostatný ľud tiež iba legendou. Kereus však mal svojich zvedov a podarilo sa mu nájsť spojenca, ktorý slúžil vo víliom kráľovstve. Nevedel, kde leží Minelion, ale vedel, že tri ženy často navštevujú toto miesto. Kereus by sám zrejme nikdy nenašiel ani Manahil, tak sa dohodli, že sa s ním podelí o moc ak mu pomôže. Chystali sa na útok.
Medzičasom mamina najstaršia sestra Terenee vyčítala mojim rodičom, že ma odtŕhajú od mojej druhej rodiny a že by som mala spoznať aj Manahil. Nakoniec sa teda dohodli, že ma tety vezmú na pár dní do Manahilu, aby som pobudla nejaký čas aj s vílami. Ja som nemala prirodzené vílie gény, no veľmi som sa tam tešila. V deň mojich šiestych narodenín sme sa skoro ráno s tetami vybrali na cestu. Zo začiatku to bolo nádherné ráno. Cesta nám rýchlo ubiehala. Pred brány Manahilu sme sa dostali až keď slnko už zachádzalo za vrcholky hôr. Terenee bola veľmi nepokojná, zrejme tušila, že niečo nie je v poriadku. Zrazu zastala a ja som až po chvíli zistila dôvod. Pred nami stál pracovník Manahilu, spojenec Kerea a na smrť ubitý muž. Serafyn zišla z koňa a bežala k mužovi. Ten ju stihol varovať, že sa dostali do pasce, no už bolo neskoro. Polomŕtveho muža ležiaceho na zemi dorazil šíp, ktorý priletel spomedzi stromov. Bola som strašne vydesená. Tep sa mi zrýchľoval a srdce mi búšilo ako bubon. Spoza stromov vyšla obrovská postava zahalená v plášti. Bola som síce maličká, ale spoznala som v nej Kerea. Nevedela som čo mám robiť, bála som sa čo sa stane, keď zrazu vyriekol „...dajte mi to dieťa!“. Jeho hlas znel ako sipot prichádzajúci z iného sveta. Teta Lynn, ktorá sedela vedľa mňa na koni ma upokojovala, no sama bola strašne vydesená a nervózna. Elfa, ktorý nás mal sprevádzať na ceste zostrelil hneď potom, čo zasiahol viac než polovicu jeho prisluhovačov. Serafyn, ktorá stála pár krokov pred Kereom vytiahla meč a začala s ním bojovať. Na pomoc jej prišla Terenee, ktorá rýchlo zliezla z koňa. Lynn sa ma pokúšala odviesť až k bránam, no zostrelili ju z koňa a ja som zostala sama. Strašne som sa bála, videla som len ako sa ku mne rútili Kereove obludy, na ktoré sa vrhla Serafyn a bila ich hlava nehlava. Zrazu som začula ako Kereus hodil o zem Terenee. Keď som sa obzrela videla som ako vyťahuje šíp a mieri ním na mňa. Myslela som, že to bude koniec, keď Terenee vstala a hodila sa mu do rany. Terenee spadla na zem s bolestným výkrikom. S odrazom krvi v očiach som hľadela, ako leží nehybne na zemi. V tom sa Lynn spamätala, chytila sestrin meč a vrazila ho do Kerea. Vtedy z vílieho paláca už bežali posily, čo prinútilo Kerea na ústup. Na druhý deň prišli do Manahilu aj moji rodičia, zistiť čo sa stalo. Horko sme oplakali smrť Terenee. Vtedy, pri jej mŕtvom tele som prisahala, že raz, keď príde tá chvíľa, nájdem a zabijem Kerea. V ten večer sa toho udialo veľa, no bolo to predsa na niečo dobré. Zistila som to, čo predo mnou tajili celý môj život. Kereus chcel mňa. Ja som tá sila, tá moc, ktorá bola ukrytá v Minelione. Preto viem, že ho nebudem musieť hľadať, on si nájde mňa.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
inkheart
12. 3.marca 2008 08:42
Veľmi pekne napísané,máš aj pokračovania?
Napíš svoj komentár