Zase je tu.. slečna kamarátka depka (ja jej teda hovorím Depy). Nespravím s nou nič. Nemôžem ju ani nenávidieť, veď je mojou súčasťou. Ale začína mi pekne znepríjemňovať život.
Dnes ma pripravila o praktikum, na ktoré som sa tešila. No chápete to? Celý semester sa teším na neurolu, keď konečne budú z nej praktiká. Baví ma to, zaujíma ma to, možno sa tým raz budem živiť, ja neviem...
Včera som sa učila, pohodkaa, dokonca som prekročila svoj plán, že koľko otázok musím prejsť denne, aby to akože bolo fajn. No tak som to prekročila, paráda. Navečerala som sa, šla som spať pomerne skoro, nachystala si veci proste úplna pohoda.
Dnes ráno zazvonil budík. Mala som ho preventívne o pár minút skôr, pretože som si chcela umyť vlasy. To som nejako nedala a posunula ho, že teda tie vlasy sa odkladajú, že ešte ich aj tak umývať nemusím.
Keď budík zazvonil znovu, bolo to celé v háji. Už som to cítila, už to bolo zlé. Proste som cítila ten pocit, že ja nikam nejdem, že proste z tej postele nevyleziem, budem doma a hlavne pre pána kráľa na mňa nikto nehovorte... Povedala som spolubydle, že si dnes vyberám absenciu tak nech na mňa nečaká. (vďaka Bohu že už žiadnu absenciu nemám, takže si toto už proste dovoliť nebudem môcť).
Pokojne som si ďalej zaspala. O niekoľko hodín som sa zas prebrala, že no dobre tak ale keď nie som v nemocnici (resp. teda v škole sa neučím), tak by som ale mala niečo robiť. Niečo sa učiť.
Keby to tak ale šlo, však moja milá kamarátka... Asi by som pokojne dokázala prespať celý deň len z dôvodu, aby som mala pokoj a nemusela obviňovať samú seba a svoju kamošku Depy, že sme nemožné, pretože sa nedokážeme jedna premôcť a druhá zmiznúť.
Podľa mojich skúseností, jediné, čo zaberie, bude počkať, kým Depy zaspí alebo ma niečo proste donúti ju potlačiť.
Najhoršie na tom je, že už ráno, už keď otvoríte oči, tak viete, že ten deň je kompletne v pr....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár