Čierna dúha

Oks, takže opäť prichádzam so svojou literárnou tvorbou. Musím vás však upozorniť, že to, čo tu v najbližšej dobe pribudne, je prehnane sentimentálne, patetické, melancholické, pesimisticky-negativistické, miestami možno až depresívne, či z vášho pohľadu nebodaj gýčové. Jednoducho moja tvorba je zrkadlom mojej duše, čiže je rovnaká ako ja. A verte tomu, že sa vám nebude páčiť Každopádne však nie je vynútene "temná", ak by náhodou niekto zdieľal tento názor, časy, kedy som sa potrebovala hrať na božskú temnotu sú už dávno pradávno za mnou A teraz k veci - vopred varujem slabšie povahy, aby sa do čítania radšej ani nepúšťali



Večer. Hlboká, nepreniknuteľná tma. On do nej hľadí. Hypnotizuje ju. Čaká. Sedí v malej kaviarni. Na stenách sú tapety, ktoré mu tak dôverne pripomínajú domov. Zadíva sa na ne, a potom zatvorí oči. Vdychuje ovzdušie presiaknuté vôňou takmer vyhorených sviečok. Je ako ony... Zodvihne šálku, privoniava ku káve. Opäť priviera oči. Horkastá chuť prúdi jeho telom. Pocíti zvláštne teplo. Nie je to však fyzické teplo, len nejaký náznak v útrobách žalúdku. Spomienka na domov. S jeho tvárou sa pohrávajú emócie. Všetko sa v ňom spätne odohráva. Detstvo, najkrajšie chvíle života a... Tvár sa mu zmení na nepoznanie. Hrôzostrašná grimasa. A... a bolesť, utrpenie, plač a opäť bolesť, utrpenie, plač... Nekonečný kolotoč. Opäť naň nasadol a nevie ako vystúpiť. Alebo sa mu ho nepodarilo opustiť ani nikdy predtým? Zotrie si z čela kvapky potu a vytiahne zo špinavého vrecka nohavíc pilulku. Uchopí ju medzi palec a ukazovák a zbožne sa jej prizerá z každej strany. Skúma ju. Je mu tak známa, a predsa je zakaždým iná. Usmeje sa na ňu ako na starého dobrého priateľa. Zamilovane na ňu hľadí, takmer ako na milenku. Vzápätí vybuchne v hlasný smiech. Návštevníci kaviarne spozornejú. Pobúrene krútia hlavami a ich zrenice robia krúživé pohyby.
„Čo vy o tom viete, čo o tom viete? ! “ preženie sa mu hlavou a venuje svojmu okoliu znechutený úškrn. Až vtedy si to všimne. Pred malou chvíľou bol ešte v kaviarni sám a teraz... Teraz má pred sebou tváre cudzincov.
„Ako, kedy? “ žasne.
Pozrie sa na hodiny. Neverí vlastným očiam. Pretrie si ich dlaňou pravej ruky, zrak ho však neklame.
„Ako, kedy? “ opakuje.
Rukami si podloží čelo a opäť nevníma okolie. Vrava stíchla. Opäť je v miestnosti sám. Len on a jeho myšlienky, len on a...
Strhne sa. Čašníčka mu klope na plece. V duchu zahromží. Ona sa milo usmeje a prstami si z tváre odhrnie prameň zlatistých vlasov. V pološere sviečok pôsobí jej tvár zvláštnym, priam mystickým dojmom.
„Budete ešte jesť? “ zahľadela sa na vychladnutú polievku na tanieri pred ním. Za celú dobu z nej neubudlo. Len mlčky prikývol a odvrátil zrak. Opäť sa do seba pohrúžil. Nevšimol si iskru v jej očiach, to zvláštne teplo, ktoré z nej vyžarovalo. Nespozoroval jej krásne, jemné črty tváre, vábivé pery, alabastrové čelo, ani pôsobivo dlhú šiju. Nevnímal nič len... tmu.
Opäť sa ponoril do svojho sveta, do krajiny ponurých myšlienok a ticha. Minúty bežali a tanier ostával nedotknutý. Bol v letargii. Hľadel do tmy, do čiernych hlbín jazera, na ktoré mal perfektný výhľad. Na niekoho to mohlo pôsobiť frustrujúco, no na neho nie. Nachádzal v tej tmavej hĺbke pochopenie, nachádzal v nej seba. Konečne začal javiť známky života. Pohol sa. Jeho ruky smerovali k perám. Nežne sa ich dotkla biela tabletka, ktorú ešte stále zvieral v dlani.
„Je čas.“ povedal ledabolo a pohľad uprel do prázdnoty. Neodchádzal však. Nemyslel na odchod. V mysli sa mu zračilo niečo úplne odlišné.
Ničota sa odrazu rozostúpila. Tmu osvetlil mesiac a slzy, ktoré mu kropili tvár vystriedal smiech. Tak nepríčetný smiech...
„Len ja a... Len ja a ONA! “
Svetlo mesiaca zalialo jazero a odhalilo tmavú siluetu na brehu. Prebehla ním vlna vzrušenia. Čarokrásne dievča, dlhé zamatové vlasy vejúce v nočnom jesennom vetre. Dlhé čierne šaty nežne bozkávajúce chladnú zem, ktorej sa dotýkajú. Tak ľadový pohľad, presne ten, ktorý ho mrazivo pútal už po veľmi dlhú dobu. Čierna ruža vo vlasoch. A ona tancuje, tancuje len pre neho. Ladne sa vznáša po pobreží, tancuje svoj smútočný pochod. A on to cíti, cíti ako ho volá.
„Poď so mnou...“ vábi ho. Jej krvavé pery ostávajú zatvorené, on ju však i napriek tomu zreteľne počuje.
Pozoruje ho rovnako, ako on pozoruje ju. Je tak sladká. Chladno sladká. Pohľad na ňu je vyslobodením. Už dlho sa cíti ako na rozbúrenom mori, bez zásob jedla a pitnej vody, vo večných horúčkach. A blúzni o nej. O pevnine, o jedinom možnom cieli.
Vtedy sa preberie. Prižmúri oči, aby si zvykol na jemné, mihotavé svetlo v kaviarni. Opäť ten hluk, smiech, udivené pohľady. Vytiahne z vrecka, z toho istého vrecka v ktorom sa nachádzala i tabletka, fotku. Usmeje sa na ňu, pohladí ju. Ovládne ho nevídaná neha. V oku sa leskne slza. Steká po tvári a kropí fotografiu. Chvíľu sa ešte nemo prizerá, a potom ju veľmi opatrne položí na svoje miesto.
Polievka. Konečne si naberie lyžicu. Je tak studená. Chladná ako ONA. Kútikom oka smeruje k oknu. Doje polievku a odíde. Prejde deň, dva, týždeň, mesiac a on sa viac v kaviarni neukáže.... Ale potom?
To isté miesto, ten istý čas, rovnaká polievka i čašníčka, ktorá mu tak veľmi pripomína život. Je tak mladá, červené líca a vľúdny úsmev presvetľujú jej úprimnú tvár. Závidí jej. Nekonečne jej závidí ten žiarivý úsmev.
Všetko je také ako naposledy, ale... Predsa nie úplne všetko... On nie. Fyzicky áno, snáď len viac vychudnutý. Nie je to však ten človek, ktorý pred mesiacom opustil kaviareň.
Usadí sa. Nad sviečkou páli fotku. Tú fotku, ktorá pre neho bola všetkým. Viac už na ničom nezáleží. Jeho tvár prezrádzala obrovskú bolesť. A on? On opäť tupo hľadí do tmy. Čaká na ňu. Tentokrát sa s ňou chce stretnúť, kráčať s ňou temnou krvavou alejou ruka v ruke. Chce sa jej dotýkať. Viac sa nedokáže len prizerať. Viac už nie... Už tu nie je žiaden dôvod, ani len tá hlúpa fotka...
Opäť sa prizerá tme. Je tak hustá. Čierny labyrint bez konca, tma smerujúca k ešte väčšej čierňave. Utápa sa v nej. Počúva symfóniu noci a víchrice. Vietor zúrivo odhŕňa listy a tie sa šialene krútia niekoľko stôp nad zemou. Nevidí to, ale vie, že to tak je. Chce aby to tak bolo. Dnes to tak musí byť!
A opätovne siaha do vrecka po bielych tabletkách, a znova ona... Čarokrásna, magická. Privoláva ho k sebe, láka ho. On to cíti. Túži po nej a vie, že jej duša zas prahne po ňom. Chvejú sa mu pery, pohľad sa rozmazáva. Sleduje pomalé pohyby jej hrudníka, jej mŕtvolne bledú pokožku a rafinované, zmyselné záhyby na jej šatách. Odráža sa v nej skrytá krása temnej stránky života. Vydychuje hmlu a tá zaplavuje noc. Hmla a v nej ona. Pohrebný tanec, tak pútavý, veľkolepý. Takmer sa vznáša. A všetko čoho sa dotkne vädne. Vädne pred jej krásou. Alebo...? Nie, nie, musí to byť kvôli jej kráse! On však v hĺbke vie ako to je.
Volá na neho, kričí jeho meno. Posiela mu odkazy vo vetre. Lístie ševelí a prezrádza osud, ktorý sa tejto noci naplní.
Siaha po ňom, baží po ňom, ale nevstúpi dnu. Nemôže. Čaká na neho. Čaká, kým jej pootvorí dvere, kým sa jej konečne dotkne. A on ju poslúcha na slovo. Robí presne to, čo od neho žiada. Konečne jej vykročí v ústrety. Vkročí do noci, do nekonečna. Len oni dvaja. Jej ľadový dotyk. Všetko vädne, mesiac zachádza, aj samotná tma bledne a rozostupuje sa pred jej čarom a pôvabom. Iba on nie. Smeruje k nej. On zvädol už dávno predtým. Viac mu už nič nedokáže ublížiť. Cíti, že jej blízkosť je záchranou, že jej chladná náruč je jediným vyslobodením. A tak sa jej poddáva. Krváca. Krváca s úsmevom na perách. Hľadí na tmavú oblohu, na vzdialené hviezdy, ktoré na zatiahnutom nebi takmer nevidieť. Ale sú tam. Rovnako ako bolesť v jeho vnútri, rovnako ako všetky tie spomienky, rovnako ako oni dvaja. Zvádza ho a on je do nej už dávno zamilovaný. Do myšlienky na ňu.
„Kto si? “ znie nad jazerom. Odpoveď však už dávno pozná.
Pritiahne sa k nemu. Koketne ho hladí po tvári.
„Sssmrť...“ zasipí.
Vedel to. Bol si tým istý od prvej chvíle. Vedel, že nie je len výplodom jeho fantázie, že nie je len halucináciou spôsobenou bielou pilulkou. Bola skutočná. Tabletka bola bránou k nej. Bránou ku konečnému pokoju. K dlho vysnívanej smrti...
On sa odovzdá noci. Nad hlavou sa mu zlietajú vrany.
„Prišli si po moju dušu.“ ozve sa v ňom. V diaľke zahrmí. Sňala si z vlasov čierny kvet. Podáva mu ho...
„Jej vlasy... Ach bože, tie vlasy...“
...privonia k nemu a padá na zem.
„Nie vlasy, ale ona...“
Chytí ju za ruku a kráča spolu s ňou do hlbín jazera. Počuje ozvenu. Hlas čašníčky. Viac ho však nevníma. Nechce ho vnímať. Odovzdáva sa temnej nekonečnosti jazera.
Čierna dúha nad vodným vírom. Prešiel ňou na druhú stranu. Všetky hriechy odplávali, všetko to, čo ho ťažilo. Len on a ona. Na večnosť...
Keď ho čašníčka našla, bolo neskoro. Nedokázali mu pomôcť. Predrogoval sa na druhý svet.

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu