Ľudia nemajú radi komplikované veci rovnako, ako nenávidia komplikovaných ľudí. Sme totiž príliš leniví a egocentrickí zároveň. Príliš leniví na to, aby sme sa snažili nazrieť do hĺbky a príliš egocentrickí na to, aby sme upriamili svoju pozornosť na niečo iné ako sme my sami.
Som rovnaká, krízovým situáciám som sa vždy vyhýbala obrovským oblúkom. Jedna komplikácia si na mňa však i napriek tomu počkala. A to tá najväčšia.
Ak si myslíte, že život s rodičmi je otrava, mali by ste si vyskúšať život s jedným rodičom. Život s otcom je skutočné peklo. Žijete v odlišných dimenziách a pokúšate sa i napriek vzdialenosti miliár svetelných rokov, nadviazať spojenie. Telekomunikačný škriatok je ale pekne premúdrelá svinka, a tak sa z pôvodnej informácie k adresátovi dostane protiklad toho, čo hovoríte. S otcom je to zložité, už aj vtedy, keď plní úlohu otca. Keď má však zastávať i rolu matky, pohroma lieta vo vzduchu. Môže po byte pobehovať so zásterou, môže vám prichystať desiatu a môže na vás pôsobiť nesmierne komicky. Avšak vo chvíli, keď príde na riešenie problémov, odhodí svoje ženské alterego a opäť sa z neho stáva nekompromisná hlava rodiny. Škoda, že ňou nemá kto hýbať.
Môj otec po technickej stránke dokonale zvládal úlohu matky i otca – 2 v jednom, pokiaľ však ide o citové a iné záležitosti, má čo doháňať. Keby sa však na mňa jedného dňa naučil pozerať očami matky, cítil by sa príliš schizofrenicky. Stačilo, že tak pôsobil na každého v okolí.
Pre upresnenie mojej situácie vás zasvätím do tajov našej domácnosti. Otec sa zobudí a pobehuje po byte vo vyťahanej pyžame. Varí obed – opäť v tej vyťahanej pyžame. Sleduje večerné správy – neuhádnete, ale stále v tej istej vyťahanej pyžame. A napokon sa v nej odoberie do postele. Myslím, že vám netreba rozprávať o tom, že mu najnovšia móda veľa nehovorí. Namiesto super mega cool džínsov z Gatu, by ma najradšej zaodel do skafandra. Alebo aspoň do dvoch.
Poznáte slovo konzervatívny? Konzervatívna je vaša pani profesorka s obrovskými dioptrickými okuliarmi, ktoré jej zakrývajú polovicu tváre, nahodená v komunistickom mongomeráku. Svoje socialistické presvedčenie okrem iného vyjadruje aj svojím hrubočizným, opičím obočím – stajl ala súdruh Brežnev. Okrem toho, že je starou dievkou, radikálnou bojovníčkou proti predmanželskému sexu a zarytou kresťankou, ešte vždy mláti decká trstenicou. Máte ju pred očami? Píšte si teda vzorec: Pani profesorka na tretiu rovná sa môj otec.
Keď som si prvýkrát oholila nohy, takmer som dostala po zadku, podobný proces pokračoval aj po vytrhaní obočia. Maľovala som sa vždy až v škole, odličovala som sa na konci vyučovania. Pravdepodobne teda chápete, prečo som otca neoboznámila so svojou hygienou v intímnych partiách. Čo však čert nechcel, fotrík mi vbehol do kúpeľne, práve vo chvíli, keď som sa zbavovala ochlpenia v tejto oblasti. Mala som 16. Bolo to prirodzené. V našej domácnosti však bolo slovo „prirodzený“ neznámym pojmom, bolo pre nás doslova tabu. Rovnako ako slovo súkromie. V každej normálnej rodine bol kľúč od kúpeľne prirodzenou vecou. U nás však veci prirodzené pre modernú dobu neexistovali. Náš domov bol ako ZOO – džungľa v klietke. Otec za sebou ihneď zatvoril dvere a ja som vybuchla od smiechu. Bolo to vtipné a trápne zároveň.
Dúfala som, že ostych prehluší i otcove zásady a že sa ku kúpeľnovej záležitosti viac nebudeme vracať. Mýlila som sa. Hneď ako som opustila „miesto činu“ spustil svoju klasickú prednášku:
-Čo som to videl, mladá slečna? Ak si už mala...no, veď vieš... (Volá sa to SEX! SEX, SEX, SEX, to slovo nehryzie!!! - kričalo moje vnútro) ...nepraj si ma, prisámbohu si ma neželaj!“ kričal celý červený v tvári. Nedokázala som presne odhadnúť, či to bolo od zlosti, alebo z rozpakov. Snáď oboje.
Márne som mu vysvetľovala, že som sa len pokúšala o klasickú ženskú hygienu, že je to tak pre mňa pohodlnejšie a praktickejšie. On si zanovito stál za svojím. A tak ma prinútil zájsť na vyšetrenie... veď viete – ku gynekológovi.
Ak vám bolo trápne ísť prvýkrát v živote na gyndu, nedokážete si predstaviť, čo som cítila ja. Ísť tam s otcom je tá najväčšia hanba, akú som vo svojom živote zažila. Výnimočne nešlo o to, že mal na hlave výbuch, že mrkváče, ktoré mal na sebe, už pred rokmi vyšli z módy, ani o nič podobné. Toto všetko sa dalo prežiť, existujú však veci, do ktorých by sa otcovia zásadne nemali miešať! Toto bola jedna z nich.
-Nech sa páči. - nieslo sa chodbou. Vo dverách ordinácie stálo mladé, pekné dievča, v nemocničnej uniforme a kývlo smerom dnu. Váhavo som smerovala k dverám, otec mi bol v pätách.
-To nemyslíš vážne – ozvala som sa, keď vpochodoval do ordinácie.
-To je v poriadku – reagoval pán doktor. Bol príliš mladý, jeden z tých typov, ktoré lámu rady ženských sŕdc na počkanie. Tmavé vlasy, modré oči a hlboko posadený hlas. O pacientky určite nemal núdzu. Rovnako som však vedela, že na môjho otca bude pôsobiť nedôveryhodne. Našťastie to však nedal najavo. - Vyšetrím ťa za závesom, otec tu môže pokojne počkať. - dopovedal. To ma mierne rozhnevalo.
Vyšetrenie som prežila bez ujmy na fyzickom zdraví, o tom psychickom radšej pomlčím. Pán doktor ubezpečil otca, že som ešte stále panna a že tú vec, ktorej názov sa u nás nevyslovuje, som ešte naozaj nepraktizovala. Rovnako mu dohovoril, aby mi nebránil udržiavať sa tam dole. Vysvetlil mu, že je to hygienickejšie a komfortnejšie. Otec napokon privolil. Doktor mi ešte chcel urobiť niekoľko preventívnych vyšetrení, a tak poslal otca do čakárne.
Keď sa zabuchli dvere, vybuchli sme s gynekológom od smiechu.
-Naozaj som nečakal, že je z tvojho fotríka až takýto pako. - smial sa
-Hovorila som ti to!
-Podstatné je, že to už máme za sebou. Budeme to mať pohodlnejšie, sľubujem.
-Ty, to budeš mať pohodlnejšie! - protirečila som, so štipkou irónie v hlase.
-Ani tebe by sa nepáčilo, keby som bol dole neupravený. Pri sexe je to nepríjemné, o orále nehovoriac.
Nebyť sestričky, určite by sme si to boli rozdali priamo na stole. Bez ohľadu na fotríka, ktorý na mňa čakal za dverami ambulancie a slepo veril každému Martinovmu slovu. Nemala som ani najmenší pocit viny. Nemala som inú možnosť...
_______________________________________________________________________________________________________________________________________
Sen sa môže stať skutočnosťou a občas je skutočnosť len snom. Občas nám neostáva iné, ako snívať, a občas už nie je o čom snívať. Občas je život ako sen a občas je ten sen nočnou morou. Vo väčšine prípadov si naše nočné mory vytvárame sami. Drastické horory pred spaním, zlá životospráva, alebo vlastná hlúposť – tak, ako to bolo v mojom prípade.
Keď mi meškal cyklus prvý týždeň, nebrala som to príliš vážne, občas sa mi to stávalo. Druhý týždeň som začínala byť nervózna a tretí týždeň som sa odhodlala siahnuť po tehotenskom teste. Preventívne! Nič nebolo definítvne až do chvíle, keď sa na ňom rozsvietili 2 červené čiarky. Svet sa so mnou zakrútil a na malú chvíľu som stratila vedomie.
Obuvník chodieva bosý, v tomto duchu sme s Martinom splodili naše dieťa. Pravidelne predpisoval antikoncepcie, dával mládeži prednášky o tom, ako sa bez ochrany nemajú pohnúť ani na krok. Sám sa ale cítil nedotknuteľný, a tak sme sa párkrát pošmykli. Raz, dvakrát, možno trikrát.... To stačilo.
Ležala som na lôžku a tíško vzlykala. Martin sa mi neozval, rušil mi hovory a neodpisoval na správy. Jediný človek, ktorému som verila. Naviac otec bol už na ceste. Čakali ma nekonečné prednášky o nezodpovednosti a možno i bitka. Najhoršie na tom všetkom však bolo vedomie, že si to plne zaslúžim. A tá bezradnosť. Rozhodovať o živote alebo smrti niekoho ďalšieho je tou najodpornejšou vecou na svete. Ešte odpornejšie však je, ak od toho života, či smrti závisí i váš život.
Začiatok môže byť koncom a koniec môže byť začiatkom. Alebo sa to všetko môže skončiť skôr, ako sa to začalo. Život môjho dieťaťa môže byť mojím koncom, jeho smrť mojím novým začiatkom. Rovnako však môže byť koncom – stratou možnosti mať v budúcnosti svoje vlastné dieťa. Začiatok nového života môže byť koncom môjho detstva, mojich snov. A všetko medzitým sa stane len rutinou. Je to paradox. Snaha vymaniť sa zo svojho nudného a stereotypného života ma priviedla k rozhodnutiu, ktoré ma možno uvrhne do ešte väčšieho stereotypu. Nikdy som nemala rada začiatky a nikdy som nemala rada konce. Mám len 16 a všetko je tak komplikované... A moja voľba, nech už bude akákoľvek, to všetko ešte väčšmi skomplikuje. Ocitla som sa medzi mlynskými kameňmi.
Vtedy sa rozleteli dvere. Otec ku mne pribehol a mal v očiach slzy. Čakala som všetko, len nie to, čo urobil. Chytil ma za ruku a druhou rukou ma hladil po vlasoch. Nič som nechápala, všetko bolo príliš komplikované.
-Bude to veľmi bolieť? -zakvílila som. Veď bolesťou všetko začína i končí.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mimi89
20. 4.apríla 2010 17:10
krasne...
Napíš svoj komentár