Kde bolo, tam bolo, za siedmimi pieskoviskami a siedmimi ihriskami, žil mladý manželský pár, ktorý sa nevedel dočkať svojho prvého dieťatka. Mamičkin termín sa neodkladne blížil a oteckove oči žiarili šťastím a nedočkavosťou. Osud sa však s nimi zahral nepeknú hru.
Keď z operačky po nekonečnej dobe napokon vyšiel doktor, novopečený otecko zočil v jeho pohľade smútok a vinu. Začali sa mu triasť ruky a v očiach sa mu objavili slzy.
-Máte krásnu dcéru. - povedal doktor a na malú chvíľu sa odmlčal. - musím vám však oznámiť, že vaša manželka pôrod neprežila.
Otcovi sa v tom momente zrútil celý svet. Svoju manželku neskonale miloval a s jej stratou nikdy nepočítal. Teraz však mal dcérku – malú Paulínku, ktorá ho potrebovala a on sa nemohol vzdať. Musel bojovať najmä kvôli nej.
Život mladého otca bol ťažký. Musel sa starať o dcérku a zároveň zarábať peniaze, aby mohol Paulínke dopriať všetko, po čom jej srdce zapiští. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa po štyroch rokoch opäť oženil.
Macocha Paulínku nenávidela, žiarlila na ňu. Otec v nej videl svoju zosnulú manželku a bol by jej zniesol i modré z neba a tým sa macocha dostávala na vedľajšiu koľaj. Vízia, že macocha nahradí Paulínke mŕtvu matku sa tak rozplynula skôr, než sa stihla zhmotniť do skutočnosti. Paulínke sa od novej mamy nedostávalo pekného slova, neustále ju hrešila a ponižovala. V prítomnosti Paulínkinho otca sa ešte kontrolovala, akonáhle však odišiel, správala sa k dievčaťu ako k handre. Otcova láska to však Paulínke všetko vynahradila.
Bol práve čas adventu, keď sa to stalo. Na dvere Paulínkinho bytu zaklopali mladí páni v uniformách. Paulínka sa spoza rohu prizerala, ako macocha otvára dvere. Páni z polície niečo rozprávali, dievča ich však nepočulo, nakoľko stálo príliš ďaleko. Pozorovalo len zmeny v macochinej tvári.
Žena sa náhlivo chytila kľučky a následne sa sklátila na zem. Páni ju upokojovali. Celé to trvalo niekoľko minút. Potom jeden z nich zazrel Paulínku.
-to je jeho dcéra?
Macocha prikývla a tvárila sa zhnusene. Jej nenávisť k Paulínke bola silnejšia, než bôľ, ktorý cítila.
-Dievčatko. Otecko odišiel do nebíčka – aj s tvojou babičkou a deduškom. Ich auto sa nedostalo k vám, ale k Ježiškovi.
Paulínka pochopila a rozplakala sa. Vedela, že už nikdy nič nebude také, ako predtým a v tej chvíli sa z nej stala šialene smutná princezná.
Život s macochou by sa dal prirovnať k nočnej more. O dievča sa nestarala a správala sa k nemu ešte nenávistnejšie, než predtým. Paulínka bola špinavá, hladná a osamelá. Jedného dňa ju opustila i macocha a ona ostala úplne sama. Prichádzala noc a ona sa začínala v byte báť. Vietor dunel a zvláštne hvízdal, vonku bola tma. Paulínka sa rozhodla, že rýchlo nájde svoju macochu. Problém bol však v tom, že dievča bolo príliš malé a mesto, v ktorom žilo, bolo príliš obrovské. Bolo to ako poslať Marušku v zime na jahody. Bola bez šance. Nedostala sa ďaleko. Bola jej zima a veľmi sa bála, ulice boli takmer prázdne. Schúlila sa na rohu neďalekého bulváru a nariekala do dlaní.
Našťastie však bol vianočný čas, čas zázrakov. Nebíčko, ktoré ešte prednedávnom vzalo Paulínke otecka, jej v tomto čarovnom čase zoslalo na zem anjela.
Mladá pani prechádzala okolo a takmer o Paulínku zakopla.
-Preboha, dievča, čo tu robíš o takomto čase samo? - pýtala sa. No odpovede sa nedočkala. Paulínka od tej doby viac neprehovorila.
Milá pani s anjelským úsmevom bola sociálna pracovníčka. Vzala si dievčatko na pár dní k sebe a v najrýchlejšom možnom termíne mu vybavila pobyt v sirotinci. Paulínke sa tam nepáčilo, no aspoň jej viac nebola zima, mala pravidelnú stravu a ľudskú spoločnosť.
V začiatkoch boli k Paulínke všetci milí. Dievča sa však nedokázalo aklimatizovať, nezapájalo sa, nezapadlo do kolektívu a odmietalo komunikovať. Jediné, čo z neho dostali, bolo meno. Paulínkina „odlišnosť“ začala čoskoro hnevať pani vychovávateľku a dávala to dievčaťu značne pocítiť. Paulínke sa v tej chvíli zdalo, že jej život už nikdy nenaberie normálny spád. To však ešte netušila, že každá rozprávka sa začína smutne. To najkrajšie na ňu ešte len čakalo.
Práve v tom čase som so svojím manželom čakala dieťatko. Obaja sme boli veľmi šťastní, nakoľko som dlho nemohla otehotnieť a teraz, po našej nekonečnej snahe, sa to napokon podarilo. S manželom sme po dieťatku nevýslovne túžili, predovšetkým ja som začínala byť čoraz nervóznejšia, nakoľko sa moje biologické hodiny nebezpečne prechyľovali k nežiadúcim číslam. Obdobie tehotenstva patrilo k najšťastnejším chvíľam môjho života. O to väčšmi ma zranilo, keď som o svoje dieťatko prišla. Porodila som ho mŕtve a mne bolo avízované, že pravdepodobnosť môjho ďalšieho otehotnenia je takmer nulová. S manželom nás to od seba separovalo a oboch nás to úplne položilo.
Náš vzťah prechádzal tou najväčšou krízou, ktorá mala preveriť jeho silu. Dôvera sa z nášho života pomaly vytrácala, už sme spolu takmer nekomunikovali a nedokázali sme vo svojej prítomnosti vydržať ani len minútu. Každý z nás sa trápil, no zároveň trápil aj toho druhého. Manžel trávil v práci čoraz viac času a ja som sa v jeho neprítomnosti doslova vyžívala. Nechodila som medzi priateľov, uzavrela som sa do seba. S manželom sme padli z najvyššieho vrcholu do tej najhlbšej priepasti. Najhoršie na tom však bolo, že sme si nedokázali povedať ani len zbohom. Celá táto dusná atmosféra trvala takmer rok. Vyhrotila sa koncom novembra. Vtedy sme sa s manželom rozhodli navštíviť manželskú poradňu – ako poslednú záchrannú slamku. Dohodli sme sa, že ak to nepomôže, definitívne náš vzťah ukončíme.
V poradni nám bolo povedané, že potrebujeme zmenu prostredia a vraj sa potrebujeme odreagovať, no predovšetkým spolu tráviť voľný čas. Nakoľko bola práve zimná sezóna, bol nám doporučený výlet do hôr. S manželom sme tomu nedávali veľké šance, za pokus to však stálo. A tak sme sa vybrali na lyžovačku.
V tú noc napadalo obrovské množstvo snehu a odrezalo všetky cesty. Naše auto cestou na hory zapadlo a my sme sa nemohli dostať ďalej. Našťastie sa v blízkosti miesta nachádzal malý motel. Zavolali sme odťahovku a noc sme strávili v moteli.
Zo susednej izby sa neustále ozýval detský plač. Vedela som, že manželovi to prekáža rovnako, ako mne. Intímne zbližovanie sa bolo v týchto podmienkach priam nemožné. Detský plač ešte väčšmi jatril naše rany.
Pri raňajkách sme mali obyvateľov susednej izby priamo na očiach. Mladá rodinka s malým bábätkom v kočíku. Pravdepodobne zachytili môj zasnený pohľad, nakoľko ma zavolali, aby som sa šla na malú pozrieť.
-Je nádherná. Podobá sa na vás. - usmiala som sa cez slzy
Mladý pár sa zatváril nejak zvláštne kyslo. Nechápala som, čo sa stalo.
-No, vlastne, ono nie je tak úplne naše.
„Nie je tak úplne naše.“ - tomu som nechápala.
-Je adoptované. Kúsok od motela sa nachádza detský sirotinec. Boli sme práve na odchode, keď sme zapadli.
Celý tento rozhovor mi pripadal ako nejaký signál z nebies. Tento zvláštny zhluk náhod sa mi v danej chvíli zlial do jediného slova - „osud“. Môj manžel nebol nápadom navštíviť sirotinec príliš nadšený, ja som však typ človeka, ktorý sa pre vec dokáže veľmi rýchlo nadchnúť, a potom mu ju už z hlavy nevytlčie nik. Manžel to dobre vedel, a preto sa napokon nechal prehovoriť a šiel so mnou.
Sirotinec bol obrovský, aj záhrada bola dosť veľká. Zdal sa byť ideálnou náhradou domova. Zaklopali sme na dvere a tie nám otvorila nízka stará pani, v dôchodkovom veku, s dlhým nosom, na ktorom jej veľavýznamne trónila obrovská bradavica. Vyzerala ako typická bosorka. Ako neskôr vyplynulo z rozhovoru, bola vychovávateľkou v sirotinci.
Usadili sme sa v jej kancelárii. Bola obrovská, na môj vkus až príliš. Akoby si potrebovala dokázať svoju nadradenosť nad všetkými ostatnými.
-Prišli ste sa pozrieť na naše detičky? O akú vekovú kategóriu máte záujem?
Bola mi nesympatická. Rozprávala o deťoch ako o tovare.
-Novorodencov tu už nemáme, práve bol jeden z nich adoptovaný. Ak však máte záujem, môžete si počkať.
Neodpovedala som. Z tónu akým o týchto deťoch s ťažkým osudom hovorila, sa mi robilo nevoľno.
-Mohla by som sa ísť na deti pozrieť?
-Samozrejme. - odpovedala milo, no zatvárila sa nevrlo. Nevídaná kombinácia mimiky, gestiky a obsahu slov.
Deti mali práve mikulášsky maškarný ples. Keď sme prišli, okamžite nás obkolesili a vypytovali sa nás najrôznejšie otázky. Spomenula som si na svoje detstvo – bola som veľmi tiché dieťa, s cudzími ľuďmi som zásadne nekomunikovala. A dnešné deti? Ich prostorekosť ma doslova zarážala. V kladnom zmysle slova.
-A kto je tamtá princeznička? - zahľadela som sa na koniec dlhej miestnosti, v ktorej sme sa práve nachádzali. V rohu postávalo maličké dievčatko s krásnymi dlhými blond vlasmi a neprítomne hľadelo von oknom. Naša návšteva ho ani minimálne nerozrušila.
-To je naša Paulínka. - Precedila úlisne cez zuby vychovávateľka. - Je to milé dievčatko, avšak nerozpráva.
Odrazu rozprávala až nepríjemne sladkastým tónom a človek nemusel byť psychológom na to, aby si uvedomil, že by sa bola dievčaťa najradšej zbavila. K dievčaťu ma niečo ťahalo. Nedokážem to popísať slovami, akoby sme boli dve magnetky, ktoré sa navzájom k sebe pritiahli a viac sa nechceli rozdeliť. Dievčatko sa mi pozrelo do očí a chytilo ma za ruku a ja som v tej chvíli vedela, že sa oň chcem starať do konca života. Možno v tom boli len hormóny, ja tomu však neverím.
Zvláštne bolo, že dievčatko rovnako zhypnotizovalo i môjho manžela. Ihneď sme začali zariaďovať adopciu. Táto vec sa samozrejme ťahala dlhšiu dobu, no sirotinec sa nám snažil vyjsť v ústrety. Veľmi nám pomohla mladá pani sociálna pracovníčka, ktorá sa celú dobu o Paulínku zaujímala snáď väčšmi, ako jej vychovávateľky. Prevzala na seba úlohu „dobrej pestúnky“.
-Paulínka pravdepodobne prežila silný emočný šok, z ktorého sa ešte nespamätala. V jeho dôsledku prestala komunikovať s okolím. Starostlivosť o ňu si bude vyžadovať veľkú trpezlivosť. - povedala.
Prvé problémy nastali, keď som sa spýtala na meno Paulínkinho psychológa. Vysvitlo, že dievča žiadneho už dlhšiu dobu nenavštevuje.
-Bola na niekoľkých sedeniach, pani vychovávateľka však usúdila, že to nemá zmysel. Ihneď som zareagovala a spýtala sa jej, či má doktorát zo psychológie. Napokon privolila, aby som Paulínke dávala sedenia aspoň ja. I tak som chodievala pravidelne na návštevy.
„Takže pani vychovávateľka nie je len bosorka, ale i Vasilisa Premúdra“ - prebleslo mi ironicky hlavou v návale rozhorčenia.
V prvej polovici decembra sme si vzali Paulínku k sebe. Zatiaľ len na návštevu. S manželom sme sa rozhodli, že ju vezmeme na výlet. Predvianočná atmosféra priam vnucovala výlet do predvianočnej Viedne a my sme pevne verili, že sa tam Paulínke bude páčiť. Už cestou autobusom sa v nás uvelebil príjemný pokoj. Všetko napätie a nezhody opadli a my sme si po dlhom čase konečne užívali vzájomné teplo medziľudských vzťahov. Paulínka sa celou cestou usmievala a my sme si boli istí, že sa jej vo Viedni páči. A možno bola šťastná už len z toho dôvodu, že môže byť s nami. Paulínke sme kúpili všetko, na čo ukázala prstom. Asi sme cítili potrebu vynahradiť jej všetku bolesť, ktorú si za svoj krátky život stihla pretrpieť. Možno sme ju i trochu rozmaznávali, no v jej prípade to padlo na úrodnú pôdu. Potrebovala cítiť, že na nej niekomu záleží.
Vo večerných hodinách sme navštívili prekrásne osvetlené záhrady Schonbrunnu. Paulínka sa nedokázala nabažiť nádhery rozsvietenej Viedne a my sme sa nedokázali nabažiť lesku v jej očiach. Pohľad jej padol na obrovitánsky vianočný stromček a práve vtedy sa stal ten najväčší zázrak sveta. Paulínka ma chytila za ruku a prehovorila.
-Budeme mať aj my taký?
Z očí mi vyhŕkli slzy a v danej chvíli by sme jej s manželom prisľúbili čokoľvek na svete. Prisahali sme jej, že i my budeme mať tak nádherný vianočný stromček a že Štedrý večer strávi u nás.
Od tej doby robila princezná Paulínka jeden pokrok za druhým a za niekoľko mesiacov sme dosiahli výsledky, ktoré by bosorka zo sirotinca nedosiahla ani za 20 rokov svojej akožepráce s dieťaťom. A vtedy som začala veriť na zázraky. Vždy som si myslela, že na ne dokážu veriť len malé deti. Myslela som si, že je to tým, že neuvažujú racionálne. A potom som si uvedomila, že to naše „racio“ prehlušuje našu schopnosť porozumieť. Že náš rozum niekedy kričí tak nahlas, že nedokážeme počuť svoje srdce a svoju dušu. Naučila som sa veriť v rozprávky. Veď všade okolo nás žijú zlé bosorky, ropuchy, anjeli, či princovia. Záleží len na nás, či sme ochotní rozprávkam uveriť. Všetky zázraky sa totiž stávajú len tým, ktorí na ne veria. A ako som sa stala jednou z hlavných postáv tejto rozprávky práve ja? Neviem, snáď zasiahol osud, možno niečo chcelo, aby som na zázraky uverila a aby som bola svedkom jedného z nich. Veď už len fakt, že som uverila, je tým najväčším zázrakom. A teraz? Teraz vidím zázraky a rozprávky všade a určite ich poznáte aj vy. Stačí sa prejsť po ulici a všimnúť si syna, ktorý sa stará o svojho starého otca, ktorý si už svoj život bez paličky nedokáže predstaviť – veď to je rozprávka o troch grošoch, a čo rozprávka o ľudskej spolupatričnosti – keď mladý človek pomôže staršiemu s ťažkými taškami, alebo rozprávka o láske, keď vidíte okolo vás prechádzať dvoch zamilovaných ľudí, či rozprávka o smiechu, šťastní, nádeji...? Náš svet je plný rozprávok, veď on sám je tým najlepším spisovateľom. Je totiž veľkou pravdou, že najkrajšie rozprávky píše život sám.
A čo by som povedala tomu malému dievčatku, ktoré ma pred rokmi zastavilo na ulici, dnes? Že rozprávka je skutočná len vtedy, ak jej dovolíme uskutočniť sa, že zázraky uvidíme len vtedy, ak ich vidieť chceme a že v každej rozprávke bojuje dobro so zlom, ale zlo predsa nikdy nemôže zvíťaziť.
Zazvonil zvonec, no rozprávkam nebude nikdy koniec. A hlavne nie na Vianoce.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
yasmin
25. 12.decembra 2009 16:35
pekné celkom vydarilo sa ti to
Napíš svoj komentár