Život v sračkách

Stál na najvyššom útese a konečne si to uvedomil. Podvedome v sebe túto odpoveď nosil už dlhú dobu, no až teraz sa mu podarilo odblokovať svoj strach a uzrieť pravdu. A tou bolo, že všetko je len lož. Že celý svet okolo je jedno obrovské klamstvo. On bol jeho súčasťou. Podobne, ako všetci ostatní, ani on nechcel poznať pravdu. Žiť v ilúzii je jednoduchšie. No pre neho viac nie. Pochopil a vzdal sa tak nádeje na krásny život v sladkom sne.
Vzal do ruky drobnú skalku a zhodil ju z útesu. Sledoval jej pád. Závidel jej, chcel ju nasledovať. Viac už nič nemalo zmysel.

Celý život sa za niečím hnal. Túžil si nájsť svoje miesto v živote, začleniť sa do spoločnosti, byť spokojný so sebou samým. Nemal vysoké nároky. Túžil len po možnosti sebarealizácie. Celých 9 rokov svojho života na sebe tvrdo makal. Vtedy to ešte nerobil pre seba, skôr pre svojich rodičov. Len preto, aby nesklamal. Zadosťučinením bol pre neho dobrý pocit z vykonanej práce. Ako rástol, vytýčil si svoje životné ciele, priority. Od tej chvíle robil všetko pre seba, pre svoju budúcnosť. Zanedbával svoj osobný život, detstvo mu takmer uniklo. Prítomnosť pre neho nemala žiaden význam, všetko robil pre budúcnosť. Vtedy si ešte neuvedomoval, že sa jej možno nikdy nedočká.
A potom prišlo poznanie. Uvedomil si, že sa z neho stal čudák. Že nedokáže pochopiť dnešný svet, že nemá priateľov. Tento pocit bol silnejší, než jeho rutinná túžba po krásnej budúcnosti. Tá časom strácala svoju podstatu, vybledla. Bol puberťák, chcel okúsiť všetko, čo mu tento svet ponúkal.
Vtedy sa všetko zmenilo. Stereotyp vystriedala nespútaná zábava, opatrnosť zas neuvážené konanie. Na malú chvíľu sa svet zmenil. Snažil sa seba samého presvedčiť, že k lepšiemu. Tieto chvíle boli len nepatrnou časťou jeho života, no i tak dokázali všetko zničiť. Niekoľko mesiacov zabilo jeho celoživotnú snahu a s ňou aj jeho budúcnosť. Túžil sa vrátiť k svojmu stereotypu, no viac naň nedokázal nadviazať. Trhliny boli priveľké. A tak sa priaznivé vízie do budúcnosti vyparili a z neho sa postupne stávala ľudská troska.
Bol to začiatok jeho konca.
Celý život sa za niečím hnal. Za túžbou po priateľoch, po krásnom živote. Všetka jeho snaha vzišla nazmar. Stačilo jediné pochybenie. A priatelia? Tých nikdy nemal. Z jeho života odchádzali skôr, než doň stihli hlbšie zasiahnuť. Netušil, či sa má viac obávať nepriateľov, priateľov, alebo seba.
Spomínal na svoju naivitu. Na túžbu spasiť svet. Na svoje hlúpe rady adresované všetkým naokolo, na snahu pomôcť každému, kto sa na neho v období krízy už permanentne vybodol. Pomáhal každému, no sebe pomôcť nedokázal. Začal sa ľutovať. Neľutoval ho nik, tak si musel vystačiť sám. Každý deň počúval hlúpe pseudoproblémy svojich spolužiakov a chcelo sa mu zvracať. Bolo mu z nich zle.
Práve v tom bode sa to celé vystupňovalo. Už nebol len čudák, stal sa z neho i samotár.
V tej chvíli prišiel na koreň veci. Každé jeho rozhodnutie ho zruinovalo. Vždy sa rozhodol nesprávne. Viac nebolo pre čo žiť. Dokonca nebolo ani pre čo zomrieť. Neexistoval ani dôvod prečo nezomrieť. Neexistovalo nič! Nedokázal byť sám, no nevystál žiadnu spoločnosť. Nedokázal s nikým vydržať, podvedome vyhľadával samotu. I napriek tomu ju nenávidel. Bolo mu zle z dnešného sveta, z hlúposti, stádovitosti a neľudskosti človeka. Nenávidel modernú dobu – dvanástky s cigaretou v ľavej a fľašou v pravej ruke, polonahé samičky na diskotékach, ktoré farbou svojich vlasov a primitivizmom vytesaným na čele, lákali nadržaných samčekov ako hárajúce sa sučky. Chcelo sa mu plakať nad povrchnosťou tohto sveta, ale viac v ňom neostalo miesto pre city. Bol úplne prázdny.
Začal siahať po posledných steblách trávy, ktoré ho mohli zachrániť pred utonutím v zapáchajúcom močarisku života. Začal písať a stal sa z neho hudobný fanatik. Podivný jedinec s i-podom v ušiach a papierom a perom v rukách, nevnímajúci svoje okolie. To mu pomohlo vydržať až dodnes.
Konečne však otvoril oči. Prišiel na to, prečo za posledný mesiac nemohol hudbu vystáť. Hlúpe piesne s ešte blbšími textami. Ponuré myšlienky autorov s prepitými mozgami, ktorí v triezvom stave nedokážu nič vyprodukovať. Viac nedokázal uznávať tie ľudské trosky, viac sa nechcel stotožňovať s myšlienkami, ktoré pre ich autorov nič neznamenali. A písanie? Len ďalšia snaha niečo dokázať. Ukázať svetu, že je dobrý. Túžba vytvoriť niečo veľké, niečo, vďaka čomu bude živý i po smrti. Viac ho nebavilo vyhrávať súťaže, ani z každej svetovej strany počúvať chválospevy. Cítil sa hrozne. Viac nedokázal ťažiť zo svojej tvorivej melanchólie. Tá ho úplne pohltila a zmenila sa na depresiu. Bola jeho jedinou priateľkou. Pevne ho držala za ruku a odmietala ju pustiť. Uvedomil si, že jeho myšlienky nikoho nezaujímajú, že sú príťažlivé len pre bandu rovnako zakomplexovaných pubertiakov, stratených vo svojich životoch, ako on. Odvtedy sa pera ani nedotkol.
To bol krok, ktorý ho definitívne priviedol na cestu, na ktorú patrí.
Došlo mu, že je obyčajnou zatrpknutou, stratenou existenciou, ktorá samú seba presviedča o svojej originalite. Že chce seba samého ubezpečiť, že je lepší, než všetci ostatní. Uvedomil si, že trpí dobrovoľne. Pochopil, že nie je ničím výnimočný. Konečne videl seba takého, akým bol – úplne strateného. Ako bielu miniatúrnu machuľu na mape Európy a ešte zanedbateľnejšiu na mape sveta. Jednu z miliárd, ktoré sa snažia ukázať svetu svoju nepostrádateľnosť. Bol len ďalšou nepodstatnou nulou, hlúpou štatistikou. Po tomto zistení viac nedokázal ľudí nenávidieť. Najhoršie na tom však bolo, že ich nedokázal ani milovať. Necítil k nim nič. Sympatie, ani odpor. Keby sa mal narodiť znova, nechcel by byť jedným z nich, no nechcel by ani žiť svoj život. Vlastne by sa nechcel narodiť vôbec.
S týmto poznaním sa vybral za niekým, kto sa nazýval jeho priateľom. Ani sám nevedel, čo od tejto návštevy očakáva. Asi mu len srdce zapišťalo po ľudskej spoločnosti. Prvý, aj poslednýkrát po dlhom čase. Možno čakal, že mu zloží z chrbta niekoľko brál. Možno čakal niekoľko naivných a nezmyselných klišé o tom, že bude všetko dobré. Možno by ho to ešte dokázalo zachrániť. Možno... No nič z toho neprišlo. Kamarát mu namiesto toho priložil do preplneného ruksaku ďalších pár skál. Ruksak sa zdal byť dávno plný, zakaždým ho však prekvapila jeho kapacita. Myslel si, že už nemôže klesnúť hlbšie, no opäť bol opak pravdou. Zhrbený pod ťarchou skál sa takmer plazil, z rozbitých pier sa mu prúdom valila krv, no ruksak bol zdanlivo bezodný. Pomaly sa motkal svetom, zanechával za sebou sýtočervené stopy. Nik si ich však nevšímal. Ľudia sú slepí voči všetkému, čo sa ich netýka.
A to bol definitívny koniec.

Kameň dopadol z útesu na zem. Uvažoval, či ho nasledovať. Nič už nemalo zmysel. Ani skok z útesu. Ľudia boli zhora len malými škvrnami, mestá len drobnými plochami. Všetko bolo nepodstatné. Láska, nenávisť, život, smrť, ľudia, budúcnosť, on... Všetko! Nedokázal žiť, a nedokázal zomrieť. Bol len niekým, kto tu v danom momente je, a v ďalšom nie. Jeho budúcnosť bola smrť – rovnako ako budúcnosť každého jedného žijúceho tvora na tejto planéte. Nezaujímalo ho nič. Nedokázal si dokonca ani vziať svoj posratý život. A tak len bezmyšlienkovite stál na skale a čakal. Sám netušil na čo, na tom predsa nezáležalo.
Bol len ďalším z tých, ktorí pochopili.

 Vymyslený príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu