Jurajko a vnada

Jurajko, ten váš kamarát z mladosti, sa vrátil do mesta. Ale no tak, netvárte sa, že ste ešte ten chýr nepočuli. Prišiel, sadol si do prvej reštaurácie, na ktorú natrafil, vytiahol z vrecka kaki nohavíc peňaženku, položil ju na stôl, pošúchal si stehná zrobenými dlaňami, zagúľal očami a urobil asi aj desať iných vecí, ktoré by sa dali spomenúť, ale odradili by aj tých posledných z vás od čítania zvyšku tejto vety - tejto istej vety, ktorú už niekoľko dlhých sekúnd čitate a ktorá nie a nie skončiť. 

Konečne. 

Tak teda čašník si to tiež všimol a popod fúz - ten jediný fúz, ktorý mal - bol to totiž čašník - mieň, totiž celý náš príbeh sa odohráva v stojatej vode - teda nie ani tak celý, ako len tento jediný úsek s týmto naším jednofúzym časníkom, ktorý plával v akváriu vyloženom na pulte pri pokladni - tak teda tento čašník popod fúz zašepkal kolegyni - čašníčke rodu homo sapiens sapiens: "Toto nie je ten reku Jakubko?" "Jurajko, ty Jakubko!" pobavene mu kontrovala kmotra čašníčka. "Je to veru on a veru sa zrejme vrátil z Himalájí" - tak prezývali pohorie Malú Fatru. (Ak sa vám zdá, že tento text obsahuje priveľa pomlčiek, asi je to zdanie pravdivé. pozn. prekladateľa). 

Klára sa teda pobrala smerom k Jurajkovi, a keď už bola od neho vzdialená len asi 150 centimetrov, odkašľala si a ponad bradu - mala tiež len jednu, nie dvojitú - hovorí: "Vitaj v mjesce. Čo ti prinesiem?" Jurajko sa splašil: "Neviem. Odkiaľ to mám vedieť?" 

- No...veď si zákazník, môžeš si vybrať...

- Ja? Ako si môžem vybrať budúcnosť? Som možno zákazník, ale nie som jasnovidec. Ja nemôžem tušiť, čo mi prinesieš! Len dúfam, že nič zlého.

- Tak ti donesiem pečiarkovú polievku a malé pivo, dobre?

- To znie dobre. Len by som si rád upresnil, aké malé je to pivo.

- Môžeš si to upresniť v brožúre, ktorú ti donesiem o malý moment.

- To znie fajn. Mohol by som si ešte upresniť, aký malý bude ten moment?

- Asi štvorcentimetrový.

"Počkám," povedal Jurajko a posunul sa o štyri centimetre. Hneď nato mu Klára podala brožúrku a usmiala sa: "Strana päť." 

V brožúrke Jurajko zistil, že malé pivo obsahuje 3dcl pivného moku, čo mu veľmi vyhovalo, lebo v Himalájach sa jeho žalúdok scvrkol a dokázal doň vpratať iba 0,3 litra tekutín alebo najemno požutej potravy. 

Klára o malý moment priniesla malé pivo a pečiarkovú polievku. Keď dojedol - piva sa nenapil, pretože porcia zmienenej polievky mala objem 300 mililitrov - Klára prerušila zbieranie zvyšných brožúrok z inak prázdnych stolov (bolo pred záverečnou), priblížila sa k Jurajkovi a nervózne opáčila: "No...takže ako?"

- Čo ako?

- Pôjdeš?

- Najprv hádam zaplatím...

- Veď...nepozrel si na tú stranu päť? 

Klára sa zapýrila a chcela sa schovať za akvárium s mieňom. Ale človek mieni, mieň nie. Klára sa potkla a spadla na zem, vyhodiac do vzduchu budovu vo vedľajšom meste, ale hlavne - a to je pre náš príbeh oveľa relevantnejšie - všetky brožúrky, ktoré držala v rukách. Bolo ich osem. Dve z nich padli na zem otvorené na strane päť. Jurajko sa zodvihol a bežal Kláru ratovať. A ako ju tak podvihol, všimol si, že na strane 5 bolo v brožúrke napísané "Pôjdeš so mnou zbierať odpadky ku jazeru?"

Jurajko šiel, a tam, pri odpadkoch, zistil, že Klára je dobré žieňa, a že by s ňou šiel zbierať odpadky aj častejšie.

 Je to možné?

5 2 0 0 3

Komentuj

4 komenty k blogu