10. kapitola - Ako som porušila školský poriadok a šla som telefonovať cez fyziku alebo Je zo mňa opica

Dneska som mala v škole problém. Zabudla som si vypnúť zvonenie a na fyzike mi začal zvoniť mobil: CUT MY LIFE IN TWO PIECES, THIS IS MY LAST RESOOOORT....
Hups...

"Prepáčte pani profesorka, ale to je naozaj súrny hovor..."

A rýchlo som vybehla z triedy, sprevádzaná pohľadmi mojich spolužiakov. Čo ešte nevideli niekoho, kto má súrny hovor? Tak či tak, ani ja som nevedela, či je to niečo súrne, ale keď vám volá Svätý Peter, tak ho nemôžete predsa nechať čakať, no nie? Veď by to bolo neslušné. Keď vám volá kamoška, že či s ňou pôjdete poobede nakupovať, to je niečo iné. Preto som šla tak rýchlo von.

"Prosím!"

"Čauko študentka. Sorry, že ťa ruším uprostred vyučovania..."

"To nič, to nič. Aj tak mám len fyziku!"

"Ach ták... Tak to ma to už ani nemrzí, že ťa ruším."

"Nechcem byť drzá, ale mala by som sa tam už o chvíľku vrátiť, tak sa chcem spýtať, či voláte z nejakého konkrétneho dôvodu alebo len tak?"

"Ja mám vždy dôvod na telefonát, ale občas nezaškodí, niekomu len tak z haluze zavolať, no nie?"

"Neviem, ja mám dosť malý kredit, takže len tak z haluze nezvyknem nikomu volávať..."

"Ach áno! Zabúdam na to, že vy ľudia nemáte také vymoženosti ako my svätí. Vidíš, toto môže byť pre mnohých mladých motiváciou - Staň sa svätým a budeš môcť volať donekonečna!"

"Áno, to by mohlo zabrať!"

"No, ale aby som prešiel k veci. Len som ti chcel oznámiť, že tvoja sťažnosť bola prehodnotená a rozhodli sme sa, že už aj chorí ľudia budú môcť neobmedzene navštevovať Fantáziu. A v mene Šéfka ti chcem poďakovať za tvoju starostlivosť o túto vec. Vieš, má toho veľa a občas sa stane, že niekde nastane chyba... Preto som rád, že ešte existujú ľudia ako si ty, ktorí sa snažia pomáhať!"

"Jéj, tak to si ma potešil. Teraz sa už nebudem báť nudy cez chorobu."

"Tak veru!"

"No dobre, tak vám ďakujem za dobré správy a ja idem späť na fyziku."

"Tak ti prajem pekný zvyšok dňa. A inak, ak by si chcela tak linka číslo 777 sa nachádza neďaleko... Ale nikomu nehovor, že som ti to prezradil. Vez školu by si snívať nemala..."

"Ďakujem! Ale cez fyziku ja snívam stále... Takže to nevadí. Majte sa dobre!"

A zložili sme. S celkom dobrým pocitom na duši som sa vrátila do triedy. Ešteže sedím pri okne. Jednoducho ho otvorím a počkám, kým mi autobus zastane priamo pri ňom. Fyziku si môžem dobrať aj potom a profesorke určite chýbať nebudem. Tá sa aj tak naplno venuje len svojím vzorcom a podobným fyzikálnym záležitostiam.

Hneď ako som sa usadila, chytila som šok. Niečo veľmi blízko mňa zatrúbilo, ale tak nahlas, že som spadla zo stoličky. Samozrejme, že sa všetci museli smiať. Ale nikto nevedel, kto trúbil. Najprv ani ja nie. Ale akonáhle som si spomenula na to, že je nablízku sedemstosedemdesiatsedmička, hneď som vedela čo to bolo a akonáhle som sa pozbierala zo zeme, zbadala som ho. Parkoval vo vzduchu priamo za stromom, ktorý máme hneď pred oknami.

Čo však bolo zvláštne nikto iný ho nevidel. Nevedela som si to vysvetliť, lebo vždy keď bolo vonku počuť čo i len vrčanie psa, všetci sme sa nahrnuli k oknu a blúdili pohľadmi po ulici. A teraz nič. A potom mi to došlo. Oni všetci zabudli snívať.

Ostala som trochu vydesená. Ale nie nadlho, lebo ochvíľu sa ozval zvonku vodič:

“No čo? Ideš?“

Nerozmýšľala som nad tým čo robím a ani nad odpoveďou. Bolo mi jasné, že odchádzam. Zbalila som si veci do tašky a otvorila som okno dokorán. Spolužiakom som zaželala pekný zvyšok dňa a už aj som sa chystala preskočiť z parapety na strom. Nevedela som ako, ale podarilo sa mi to. V živote som to neskúšala a predsa som nezletela dolu a nerozpučila som sa tam ako mandarínka.

„Dobrý deň!“

“Ahoj, slečinka. Oči mi idú vypadnúť. Ty si ale opica.“

„Ale nie, to ja len tak náhodou. Nikdy som to neskúšala.“

“O to väčší rešpekt! Tak sa teda usaď a vyrážame, dobre? Máš všetko?“

„Áno všetko. Môžeme ísť!“

A tak sme vyrazili. Musela som sa smiať, keď som si predstavila, že moji spolužiaci sa drtia niečo o hlúpych zrkadlách a ja sa veziem v 777-čke. No povedzte, nebolo by vám to vtipné? Alebo, lepšie povedané, netešili by ste sa? Ja som sa veru tešila ako malé decko, keď dostane kinderko (lízatká už vyšli z módy). Netušila som síce, kam sa dostanem, ale tešila som sa. Veď tak či tak platí, že aj zlá skúsenosť je skúsenosť. Takže som otvorená novým veciam a nebojím sa riskovať. A vážne sa teším.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu