Nočné potulky Fantáziou nedopadly najslávnejšie. Vlatsne by som mala povedať, že nedopadli vôbec nijako, lebo sa ani nekonali. Moja mama (o ktorej som si myslela, že už dávno spí) sa rozhodla, že príde skontrolovať, či už som sa uráčila vypnúť počítač.

Aké to muselo byť pre ňu prekvapenie, keď v izbe našla nielenže zapnutý počítač, ale ja dokorán otvorené okno a z neho reťaz mojich tričiek. A ja samozrejme nikde

Pre tých z vás, ktorí nepoznáte moju matku, môžem napísať podrobný článok o tom, ako o okolo polnoci jedna ženská zburcovala celý policajský zbor v našom hlavnom meste, lebo jej dcéra vylizla z okna po zviazaných točkách. Záujimci, píšte na adresu why@questions &answers.com.

Ale aby som zbytočne nezdržovala...

Dneska vám bol "super deň". Opäť som sa nevyspala, elbo mi v hlave blúdilo toľko myšlienok, že oči som nedokázala zavrieť ani nasilu. V škole ako obvykle samé zbytočnosti. Písomka zo slepej ampy a podobné hovadiny vám dokážu zraziť zpornú náladu na ešte zápornejšiu...

Ale cesta domov to zaklincovala. Aj keď, ako sa to vezme. V električke som stretla jedného chalana. Poznám ho len z videnia a nazvime ho Izidor. No a tento Izidor sa mi prihovoril. Odprisahám vám, že som sa mu všemožne snažila vyhnúť, ale kniha, ktorú práve čítam má rozmery tak 10x15 cm, takže sa mi nepodarilo tváriť sa nenápadne.

Keď ma zbadal a snažil sa ku mne prebojovať cez polku električky (a vôbec mu nevadilo, že pritom zvalcoval prinajmenšom tri babky) myslela som, že rýchlo ešte vystúpim o tri zastávky skôr akoby som mala, ale smaozrejem, že aj vodič bol proti mne (ako koniec-koncov všetci chlapi na tejto zemi... ehm, česť výnimke(A) a zatvoril mi dvere pred nosom.

Izidor sa na mňa škerí a ja ho ticho odzdravím. Tvárim sa, že sa veľmi pnáhľam a kukám na ľavú ruku tváriac sa, že tam mám hodinky...

"Čau! Čo už si skončila?

(no nééé, keď sa vraciam z mesta zo školskou taškou)

"Jasne!"

"To ja ešte nie! Ja sa tam ešte musím vrátiť!" (chrochtavoňpiskľavý smiech)

(No tak už by si sa mal ais ponáhľať!)

"Vážne?"

"Hej! Ja mám ešte 45 minútovku. Prednášku z (prepočula som názov) A vôbec sa mi nechce!"

(Bože! Kedy už budeme na Molecke?)

"Jáj!"

"A čo vy? Už ste aj dáke písomky písali?"

(polka októbra, takže ako o čo ti ide?)

"Hej, každý deň!"

NO a takto by to mohlo ešte pokračovať veeeeeľo dlho, ale ja nie som terorista a nechcem vás všetkých zabiť!

Našťastie na autobusovej zastávke sme už dlho nečakali. Rýchlo som nastúpila do busu a sadla som si na také miesto, aby si Izidor nemohol prisadnúť. Ale bohužiaľ nešlo až tak veľa ľudí a nejako sa mu podarilo pretlačiť sa až ku mne.

Keďže opäť nasledoval jeho dlhý monológ, rozhodla som sa konať. Zakiaľ on vykladal o jeho komunisticky zmýšľajúcom profesorovi vyučujúcom dáke dejiny neviem čoho, tak som ja kukla von oknom a vyhliadala som linu číslo 777, či sa nepohybuje v tejto oblasti. Mala som šťastie!

Nevšímajúc si Izidorovho filozofovania, vyskočila som zo svojho miesta, stlačila som núdzové tlačítko, autobusom myklo a otvoriul všetky dvere a ja som vyskočila z autobusu. Sedemstosedemdesiatsedmička bola na opačnej strane cesty, smerom dolu. Vodič ma zbadal hneĎ ako som sa zjavila na ceste a preto okamžite zastal.

"Tuším že sa ponáhľaš!"

"Áno! Nevedela som, že existuje stvorenie nudnejšie ako moja profesrkoa dejepisu!"

"Tak nasadaj, vyrážame!"

Hneď ako som sa usadila cítila som sa kľudnejšie a spokojnejšie. Veď koniec-koncov, zbavila somsa Izidora a bola som na ceste do fantázie. Juchúúú!

Obrazy za oknami sa mihali a ja som po dlhej dobe opäť zažívala ocit očakávania, že kde sa ocitnem tentoraz. Túžila som sa dostať do takého kúta Fantázie, kde som ešte enbola. Zažiť niečo vzrušujúce, neobvyklé... Skrátka nejaké dobrodrúžstvo. Ale vedela som, že sa mi to nemusí splniť. No v hlave mi aj tak stále znelo: Inde, inde, inde, inde, inde...

Zacítila som, že autobus spomaľuje.

"Už budem vystupovať?"

"No táto zastávka je pre toho chlapca, čo sedí vzadu, ale môžeš s ním vystúpiť!"

"Akého chlapca?"

Obzrela som sa. V prvej chvíli som sa naľakal, že tam bude sedieť Izidor. Ale naašťastie, to tak nebolo. Úplne vzadu pri revízorovi sedel chalan ais tak v mojom veku. Vyzeral dosť vystrašene a poevdala by som, že toto bola jeho prvá cesta do Fantázie.

"Tak chlapče, pre teba je toto dneska konečná. Vystupovať.

Chalan sa postavil a smeroval ku mne. Teda nie ku mne ale k dverám, ktoré mu vodič otvoril. Keď prechádzal popri mne, hľadeli sme si do očí. Ale nepovedal ani slovo a ja som tiež mlčala ako ryba. Vystúpil. Hľadiac za ním som nevnímala vodičov hlas. Spamätala som sa ž vtedy, keď zatvoril dvere.

"Počkajte prosím! Ja chcem vystúpiť!"

"Ale slečinka, veď som sa ťa teraz pýtal a ty si nereagovala!"

"Prepáčte asi som bola zamyslená,a le ja chcem vystúpiť. Naozaj. V tejto časti Fantázie som ešte nebola!"

Tos om si uvedomila pri tom ako som hľadela za tým chalanom.

"No tak dobre teda. Bež už!"

Bez poďakovania som vybehla von z autobusu. Keď som sa obrátila, aby som im aspoň zakývala, bol už fuč. No čo už!

Rozhliadla som sa. Bolo tam neuveriteľne. Jedna obrovská lúka. Ale keď vravím obrovská, tak to tak aj myslím. Teda chcem povedať, že tráva naokolo bol čím ďalej tým vyššia. Bolo to famózne.

Keď som sa spamätala z prvotného údivu všimla som si, že ten chalan stojí obďaleč a sleduje ma. Autobus nás vysadil an akejsi čistinke. Tu bola tráva leda ak po členky.

"Ahoj!"

"Čau!"

Podišla som kúsok bližšie, aby som nemusela naňho tak kričať. Aj on sa priblížil.

"Ja ťa odniekiaľ poznám!"

"Čože?"

"Si mi strašne povedomá. Neviem..."

"No ja ťa vidím prvýkrát v živote..."

"Zaujímavé. Mám pocit akoby som ťa poznal už dlho... Teda aspoň tú tvár. Poznám tvoj úsmev."

"Naozaj zvláštne..."

"Ja som Patrik, teší ma!"

A v tom som si uvedomila, že aj mne je veľmi povedomý. Tie jeho oči. A ústa... Aj to ako mi podával ruku...

"Braček?!"

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
anzu  11. 10. 2007 15:39
je to trosku pridlhe, ale ten koniec ma prekvapil
Napíš svoj komentár