Vystúpila som uprostred pustatiny. Autobus zmizol tak rýchlo ako sa zjavil a ostala som sama. Vo Fantázii? Nie, tam nemôže byť takto pusto...
Púšť, ktorou sa tiahla úzka prašná cesta, po okrajoch lemovaná kamením. Inak bol všade samý piesok. Kupodivu, nepražilo na mňa slnko, ani mi nebolo teplo. Vlastne bola naokolo tma a svetlo vďaka ktorému som videla vydávali hviezdy.
Páčilo sa mi to, aj keď som netušila kde som a prečo som práve tam. Ale veď o tom je Fantázia. Nie je šanca, aby ste za celý život spoznali všetky zákutia Fantázie.
Fantázia je najväčšou krajinou na svete. Ani Rusko nie je také veľké... dokonca ani Rímska ríša nebola taká veľká. Paradoxné ale je, že má najmenej obyvateľov. Dokonca sa nedá ani určiť, že koľko presne. Stále sa niekto vysťahuje a presťahuju, emigruje a podobne. A čo je najhoršie, že neexituje nikto, kto by mal vo Fantzii trvalý pobyt. Preto tu nepotrebujú poštárov.
Ja tu mám len prechodné bydlisko, ktoré tiež nie je stále. Prídem len keď potrebujem... Keď už neviem, kam ísť...
Vo Fantázii nemôžete zablúdiť. Vždy viete, že je cesty späť. To je na tom také super. A pri prechode cez hranice nepotrebujete ani pas ani občiansky preukaz (a mne nikto neveril, že je niečo lepšie ako Európska únia). Nikto vás nekontroluje... iba revízor! A ako som sa pred chvíľkou presvedčila, je veľmi milý...
-------------------------------------------------
Kukám na hodinky a zisťujem, že už mám len dvasaťdvaminút na snívanie. Ale dá sa vôbec v takomto prostredí snívať. Táto krajina je pekná, ale chladná a krutá...
Snažím sa nájsť čo i len jednu peknú myšlienku, o ktorej by som mohla snívať. A potom si spomeniem, že už predsa som vo sne. Ale prečo je taký smutný?
Ani toršičku nádeje...
Ani štipka radosti...
Ani kvapka pohody...
To už je môj život vážne taký pochmúrny, že aj snívať budem len o smutných veciach. Vážne sa nad tým zamýšľam... A spomínam si na priateľa v núdzi a jeho slová: "Nemôžeš sa stále trípiť pre problémy druhých, lebo ťa to zničí!"
Veru, tak to bude. Končím so sebadeštruktívnymi návykmi! A táto cesta pustatinou bez nádeje ma dovedie k pokoju... snáď. Kráčam a nič sa naokolo nemení. Iba ak to, že sa mi už kráča ľahšie. Som pevne rozhodnutá zmeniť sa, aby som opäť mohla snívať nerušene... Aby som sa mohla zase na dlhšiu dobú usídliť vo Fantázii, ale v nejakom jej slnečnejšom kúte.
Prichádza autobus. Nastupujem a bez slova si sadám za vodiča...
"Ako bolo?"
"Spomínam si na krajšie miesta vo Fantázii. Tu som bola poslednýkrát!"
"To som rád! Nemám to tu veľmi rád. Temné kúty Fantázie ma vždy desia!"
"Veď aj mňa!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
blendadent
24. 9.sept. 2007 10:47
Vidíš! Pre toto napríklad, moc nekomentujem. Napísané to je pekne, ale je to smutné....a ja ako nestranný čitateľ nemôžem vedieť, čo sa dialo v tvojej hlave, keď si takto písala. Môžem tomu rozumieť ako to ja pochopím a môžem sa teda trafiť totálne vedľa a tým to celé znehodnotiť.
Napíš svoj komentár