Ale vážne. Necítim si hrdlo a dusí ma kašeľ. Alebo žeby ma tam poštipol nejaký jedovatý neviditeľný tvor? Ako zitím, či an to existuje protijed? Dá sa to vôbec liečiť? Ide mi o život? Všetky tieto otázky mi zodpovedala moja milá, dobrá obvodná lekárka.
Predpísala mi lieky a poslala ma na päť dní domov... V piatok kontrola, dovtedy liečiť sa. Tak som ju poslúchla a pobrala som sa liečiť domov.
No, ale priznám sa, že som nešla hneď domov. Keď som vyšla na slnko a pobrala som sa mostom smerom k starému čínskemu veľkoobchodu, zbadala som ho. Najnovší model autobusu na snový pohon to mal namierené priamo ku mne. Natešená, že predtým než sa odídem domov liečiť (čo znamená 5 dňovú nudu), si užijem trošku snívania niekde v krásnom kúte Fantázie. Vodič sa už z diaľky na mňa usmieval... Ja naňho tiež.
"Ale slečna, odkiaľže?"
"Od doktorky..."
"Nebodaj ste chorá?"
"Tak veru. Bohužiaľ, asi bolo na tej púšti chladno a nebola som vôbec vhodne oblečená!"
"A ja že vás vezmem niekam do Fantázie!"
"Ale však to môžete... Teda, chcem povedať, môžete?"
"Ale sľúbite mi, že ma nebonznete?"
"Sľubujem, sľubujem!"
"Tak teda dobre, nasadajte. A revízorovi ani muk!"
Nadšene naskakujem do vozidla. Ale na revízora ani nekuknem. Aby som sa náhodou neprezradila, vezmem zo sedadla predo mnou časopis, ktorý tam niekto zabudol. Listujem si a zistujem, že vôbec nerozumiem tomu, čo je tam písané. Ani neviem prísť nato, aký je to jazyk. Keby som sa nebála, že mi revízor nedovolí cestovať ďalej do Fantázie, tak by som sa ho nato aj spýtala. Ale radšej som ostala ticho...
Hľdím on oknom, zvyknutá nato, že nemôžem rozoznať nič, čo je za oknom. Tak to už vo Fantázii býva. Obrazce sa striedajú tak často ako Lidsey Lohan mení farbu vlasov. Fantázia je nevyspytateľná. Nikdy neviete, kde sa práve nachádzate, kým nevystúpite z autobusu. Mám rada prekvapenia, preto sa teším aj na toto.
"Wonderland! Vystupovať!"
"Takže sem dneska idem?"
"Už to tak raz vyzerá. Uži si to. Lebo nikdy nevieš..."
"...kedy sa po mňa vrátite! Áno, ja viem!"
"Tak sa maj krásne zatiaľ. Apozdrav Alicu!"
"Nebojte sa, odovzdám, hneď ako ju stretnem!"
A autobus už fičí ďalej! A ja? Som v Krajine zázrakov. V jednom z najväčších krajov Fantázie. Nie som tu po prvý raz. Dokonca tu mám aj obľúbenú reštauráciu a obľúbený penzión, kde mám prechodné bydlisko.
Keď som tu bola prvý krát, spoznala som Alicu. Robí tu sprievodkyňu na polovičný uväzok. Vždy na pol dňa pracuje vo Wonderlande a na pol dňa je obyčajným poslušným dievčaťom z vidieku. Alica mi to tu všetko poukazovala a so všetkými ma zoznámila. Kebyže chcem, tak aj ja tu môžem robiť sprievodkyňu, ale bohužiaľ, maturitný ročník mi zhabáva všetok voľný čas.
Teraz som tu po dlhšom čase. Vo Wonderlande som nebola celé leto. Fúha, dosť dlho... Dúfam, že stretnem Alicu, aby som odovzdala odkaz a aby smepokecali, čo máme nové. Je trištvrte na desať. Ak dneska pracuje, tak bude určite pri škôlke dohliadať na deti, čo tam vystrájajú ako divé. Nuž teda sa asi vydám tým smerom. A uvidím či mi bude šťastie priať...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
blendadent
24. 9.sept. 2007 22:35
Toto znie už veselšie až na tú chorobu, aspoň ale budeš mať čas na dlhšie výlety
Napíš svoj komentár