4. kapitola - Čo keď v televízii bude pre mňa hlavným programom telenovela a film na námet Rosamundy Pilcherovej

Mala som pravdu - pri škôlke sa bláznilo mnoho detí. Ale nikde som nevidela Alicu. Jeden chlapček mi bol zvlášť sympatický a preto som sa ho spýtala:

"Ahoj je tu dneska Alica?"

"Bola tu, ale myslím, že šla po desiatu!"

"A donesie ju sem?"

"To dúfam, dneska máme mať zmrzlinu a piškóty!"

"Tak tu na ňu počkám. Kľudne sa hraj ďalej!"

"Okej!"

Chlapček šiel za kamarátmi, ktorí skákali cez obrovské švihadlo, čo vyzeralo ako pelendrek. Mňam, dala by som si. Vlastne, veď aj môžem. Úplne som zabudla na to, že pri kraji škôlky rasú zelené pelendreky, ktoré vyzerajú ako tráva. Len dúfam, že ich neocikal žiadny pes.

Sadla som si na múrik pri škôlke a cumľala som pelendrek. Chutil ako pelendrek a len ako pelendrek. Takže vo fantázii psíci asi neocikávajú pelendrekovú trávu. Spokojne som hľadela na oblohu, ktorá menila farbu z svetlo modrej na ružovú podľa toho aký farebný slnečný lúč ju zasiahol.

Určite v tom bola nejaká chemická reakcia. Len neviem aká. Lebo keď oblohu zasiahol dobre mierený lúč zelenej farby, zmenila sa na ružovú. A keď ju zasiahol žltý, tak bola opäť modrá. Neviem podľa akej rovnice slnko vystreľovalo lúče, ale bolo to pekne synchronizované.

Aj oblaky spolupracovali. Tancovali po oblohe a ladne sa uhýbali lúčom. Ktovie, čo by sa stalo s bielym oblakom, kebyže ho zasiahne žltý lúč...

Zrazu ma niekto poklepal po pleci. Obrátila som sa. Bol to ten malý chutnučký chlapček. V ruke držal veľký pohár, kopcom naloženy zmrzlinou a obložený piškótami.

"Alica už prišla?"

"Neprezradil som jej, že si tu. Môžeš ju prekvapiť. Ona zbožňuje prekvapenia!"

"Ja viem, ďakujem!"

Vtisla som mu bozk na líčko a on celý rozžiarený odbehol. Ja som sa postavila a rozhliadla som sa. Alicu som zbadala ihneď. Veď vytŕčala spomedzi húfu malých škôlkárov slintajúcich na zmrzlinu. Ona ma nezbadala. Tak som sa popri múriku začala zakrádať k nej.

"Alica?"

"Neverím!" vykríkla, keď zdvihla hlavu a zbadala ma.

"Neuveriteľná, čo?"

"Moja milá, veď teba som nevidla večnosť!"

"Nie, iba niečo vyše dvoch mesiacov."

"Veď vravím, večnosť!"

"Ako myslíš..."

"A čo tu ty robíš?"

"Tak najprv mi nadávaš, že sa sto rokov neukážem a teraz sa čuduješ, prečo som späť?"

"Veď vieš ako to myalím. Počula som, že si zabudla snívať..."

"To je pravda... V lete som na to vôbec nemala čas... Ale teraz už ten čas mám. Aj keď nie toľko ako by som si priala!"

"Tak chvíľku vydrž, rozdám všetky porcie a pôjdeme si sadnúť a porozprávať sa!"

"Pomôžem ti nejako?"

A tak sme spolu porozdávali deťom zmrzlinu s piškótami. Môže byť dieťa ešte šťastnejšie? Nemyslím...

"Tak, kam pôjdeme?"

"Vezmem ťa do novej reštaurácie. Máš rada orientálnu kuchyňu?"

Nevedela som, či mám rada orientálnu kuchyňu. Čo sa pod tým pojom myslí? Je Fantázia orientálna? Lebo fantazijná kuchyňa mi chutí. Ale nikdy som nikoho nepočula o fantázii hovoriť ako o Oriente. Ktovie... veď sa to čoskoro dozviem... Ale myslím, že mi to bude chutiť. Veď vo Fantázii neexistuje nič nechutné.

"Dokedy si tu?"

"Neviem. Na dobu neurčitú. Nikdy nevieš..."

"... kedy sa po teba vrátia... Hej, viem. Ale ani ti nič nenaznačili?"

"Nie, vieš, som chorá, takže som tu viac-menej na čierno. Ale nikomu ani muk!"

"Jasné! Inak čo máš nové?"

"Hm... nič zaujímavé. Tento rok maturujem."

"To ti vezme všetok čas na snívanie!"

"No veru máš pravdu..."

"Ale sľúb mi, že tu nie si poslednýkrát..."

"Na to sa spoľahni!"

"Lebo vieš ako to býva. Už začínaš byť dospelá. Nesmieš zabudnúť na fantáziu!"

"Ja a zabudnúť na Fantáziu? To sa mi nemôže stať!"

Nebola som si však taká istá tým čo hovorím. Čo keď o desať alebo dvadsať, tridsať rokov začnem byť senilná, trápna a nudná? Čo keď už nebudem vedieť snívať? A budem sa len zaoberať účtami, prať detské šaty, upratovať a čítať nudné ženské časopisy a v televízii bude pre mňa hlavným programom telenovela a film na námet Rosamudy Pilcherovej?

Dúfam, že takto nedopadnem... Veď to by ma zabilo!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu