Alica mi zatiaľ rozprávala, čo má nové a čo je nové vo Wonderlande. Chcela som ju totižto ušertiť od kecov o hlúpych seminároch v škole, nudných predmetoch a podobne. (Aké úbohé, že jediné o čom dokážem po dvoch mesiach odlúčenia rozprávať je škola - také.... eh... nudné!!! Je to také trápne, ale vážne... Tá škola musí byť naozaj diablov výmysel, keď ma núti zabúdať na najlepšie leto môjho života!)
Alica mi rozprávala o všeličom možnom, ale bolo toho tak veľa, že som si to všetko nedokázala memorizovať.
"A akm ma to vlastne vedieš?"
"Nebuď nedočkavá. Čoskoro sme tam... Je to hneď za tým kopcom pred nami!"
"Oukej! Len som starsne nedockava..."
"Keď chceš, tak môžeme aj utekať... A budeme tam prv!"
"Tak dobre... Ale určite ťa predbehnem!"
A tak sme sa rozbehli lesnou cestičkou. A cítila som sa ako v rozprávke... Okolo poletovali motýle a mala som pocit, že aj zachvíľku začnem lietať. Ani ja ani Alica sme enbežali rýchlo.. ani jedna nebola viac v predu... Bežali sme vedno spolu... a zastali sme až za kopcom... A mne od prekvapenia padla sínka (skoro).
"TAk a sme tu!"
"Ako sa sem dostal ten wigvam...?"
"Postavili ho tu."
"Vyzerá ako cirkusový stan... také obrovské típí som ešte nevidela!"
"Musí byť také obrovské. Býva tam celý indiánsky kmeň Arantutifrutihafanana a ešte tam aj majú rodinný podnik - reštauráciu!"
"Takže preto tá orientálna kuchyňa?"
"Hej!"
"Tak som zvedavá, indiánske jedlo som ešte nejedla myslím... indické áno, ale nie indiánske!"
A tak sme sa spolu pobrali dnu. Všade boli samé deky a vankúše... dokonca namiesto obrusov boli na stoloch deky... Bolo to zvláštne, ale veď taká je už Fantázia. Nevyspytateľná, zvláštna. Pobrali sme sa k pultu. Alica sa už z ďaleka usmeivala na vysokého, pekného Indiána s pierkami vo vrkoči a jazvou cez celú hruď.
“Kto to je?”
”Syn náčelníka, volá sa Krvácajúci Strom. Nie je chutný?"
No neviem, či je chutný... Ešte som ho nechutnala. Ale pekný bol, len čo je pravda!
"Je pekný!"
"Ja viem! A rozumieme si. Dokonca ma pozval aj na drink raz!"
"Fíha, tak to bude vážne!"
"Tiež si myslím. Ale má veľmi prísneho otca. Náčelník Zúrivý Potkan je dosť háklivý na to, ktoé sa s jeho deťmi baví. Raz som sa s ním rozprávala, ale to bolo ešte pred tým ako som spoznala Krvácajúci Strom.
"Aháááá!"
"Neviem čo mám robiť. Lebo Krvácajúci Strom sa mi naozaj veľmi páči a myslím, že aj ja jemu!"
"Aháááá!"
"Takže chápeš, je to zložité!"
"Jasnééé.. Ani nie...!"
"Nevadí. Poď,ideme si niečo objednať a zoznámim ťa...
"Vieš čo? Objednaj ty.. Ja si sadnem tunak a počkám ťa. Nemám veľmi náladu spoznávať nových ľudí!"
"Oukej!"
No, tak sa usadila k jedinému stolu, ktorého deka mi neprišla odpudivá. Na stoličke bol mäkučký vankúšik. Bolo to pohodlné. Jedna malá Indiánka dobehla a zapália sviečku z pravého vosku. Neznášam také sviečky. Podľa mňa smrdia. Takže hneď ako odbehla preč, poobzerala som sa a sfúkla som ju nenápadne. Ale to som nemala robiť. Netušila som totižto, že Celé típí je vybavené bezpečnostnými kamerami typu Whi258xeden 005.
Ani neviem ako, zrazu nadomnou stál hrozivo vyzerajúci Indián s velikánskou, priam obrovitánskou čelenkou s kopou peria. Nemusela som byť zrovna zbehlá v dejnách alebo vo winetuovských filmoch, aby som si domyslela, že to bude náčelník Zúrivý Potkan.
Tento monológ, ktorý nasledoval bol celý v ich podivnom indiánskom jazyku a nerozumela som z neho vôbec nič. Ale znelo to asi takto (ešteže vždy zo sebou nosím diktafón, aby som si v takýchto situácich mohla nahrať zúrivo vrieskajúceho Indiána):
"Haraštafi, kudoga huf afan seret habči uhlulolali. Kama eserrtogha jikollu fugha dum nonono! Haraštafi pogolo kereeeett hofun fifipupo hafanana tutifruti pokopala zahradku. Buddji vuku frastro egeh! nuno gegegru!"
A tááák ďalej...
Alica bola taká zaujatá svojou láskou, že si ani nevšimla, že ten šialený polonahý dedulo na mňa vrieska. Myslela som, že mu oči z jamôk vyskočia alebo čo. Ale bola to švanda. Koľko krát v živote zažijete, žeby na vás vrieskal náčelník Indiánov z keňa Arantutifrutihafanana?
"Hauk!"
Aspoň niečo som pochopila. To znamenalo, že už dorečnil.
"Alica, ja už budem musiť ísť. Maj sa!"
Viem, že to odomňa nebolo zorvna zdvorilé, že som sa s ňou poriadne nerozlúčila, ale myslím, že jej to nevadilo. Musela som ísť. Veľký zvrásnený prst ukazujúci na otvor v típí mi jasne naznačoval, že nie som hodná jesť v náčilnikouvej reštaurácii.
Mne to problém nerobilo. aj tak som mala pocit, že zachvíľu tu bude môj obľúbený autobus číslo 777. A predsalen som chorá a mala by som sa ísť kurírovať, keď chcem ísť cez víkend na tú Festu do Popradu.
Vonku bolo krásne, slnko žiarilo a ja som sa cítila konečne happy...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
qissa
26. 9.sept. 2007 14:50
Pekné! Najviac sa mi páši tá indiánska reč
3
Chudáka Krvácajúci strom už od amlička asi považovali za emáča a preto mu dali také meno...
Napíš svoj komentár