Odkedy som sa vrátil z Popradu (kde som využila každú voľnú minútku na putovanie po Fantázii), nemám čas. Na nič. MOja choroba, ktorá vyzerala tak, že už sa odo mňa poberie na sto honov preč však u mňa ešte stále býva a pomaly sa udomácňuje.
A ja som sa len smiala keď som minulý rok stratila antibiotiká a nedobrala som ich. A teraz plačem. Lebo tie isté antibiotiká mi už tým pádom nezabrali. Ale som tvor školopovinný, takže sa so mňa pomaly stáva masochista.
Síce prešli len tri dni, ale ja sa cítim veľmi neplodná (v zmysle plodnosti písaného slova). V nedeľu som bola príliš unavená nato, aby som čo i len dokázala prezvoniť Petra, či bola moja žiadosť schválená. Nedokázala som sa ani učiť (čo mi až takl veľmi neprekážalo) ale najhoršie na tom bolo, že som nedokázala snívať. Mojou jedinou starosťou bol opuchnutý, nevyspatý ksicht a perina s vankúšom.
V nedeľu večer som sa rozhodla sledovať v etlevízii hviezdnu šou speváckych talentov. Viac ako spev som počula svoje pľúca vydávajúce kvílivé nenormálne a enormne hlučné zvuky.Den som zakončila nepodareným spánkom. (Bohu vďaka za to, že som šla až na druhú hodinu.)
Pondelok - prežívala som z hodiny an hodinu a sminúty na minútu. Ako naschvál ma na každej hodine vyvolali dačo čítať. Po troch slovách mi profesr/ka oznámil/a: "Dobre, veľmi dobre, ale pokračovať bude Evička/Zuzka/Maťo/Juro...."
WHATEVER!!!!
Cez deň som sa našťastie už toľko nedusila. Lenže večer som šla na prvé doučko z angliny. Stupeň hrozivosti môjho kašlu od 1 do 10 pričom 1 je veľmi dobrý a 10 úplne najviac najhorší: 10!!!
Zistila som, že je to so mnou zlé len v skorých ranných hodinách (o čom som sa presvedčila, keď som šla dnes na nultú) a neskorších večerných (o čom sa presviedčam práve v tejto chvíli)
.........................................................
(pauza na kašeľ)
.........................................................
No keďže už opäť môžem dýchať, tak vám poviem, že sedemstosedemdesiatsedmička a sa ukázala naposledny v noci z 29. na 30. septembra. Aj som sa chvíli povozila a zašla som sa osviežiť do Bermudského trojuholníka (je to blboť to všetko, čo sa o ňom hovorí!!!) a podobne, lenže musela som sa rýchlo vrátiť, lebo bolo pol siedmej ráno a ja už som musela vystupovať z auta a ísť domov.
A tieto posledné dva dni? NO poviem vám, že učenie je sviňa. Pri ňom nie je ani štipka priestoru na snívanie. Samé aritmetické postupnosti, DNA, filozofovia a geomorfológia... Nuda,ale najväčšia!
Musím sa ísť opäť učiť. Ale budem vyhliadať autobus číslo 777 aspoň z okna. Možnože sa zastaví tesne predtým ako pôjdem spať. Ach, padá hviezda. To je nádhera... Želám si...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
anzu
3. 10.októbra 2007 16:57
hm, mozno by to bolo lepsie pisat ako normalne zivotne prihody, nie serial, lebo ta fantazia sa ti trochu straca...
2
báj da véj, už aj ty patríš do komunity ľudí s nechuťáckymi nadpismi?
Napíš svoj komentár