(spomienka na jednu krásnu modlitbu na cintoríne v Toporci. Kiež by sa dal vrátiť čas a ja by som tam bola znovu a ten človek by sa nebol býval zmenil... stratila som priateľa a to bolí! No čo ale život ide ďalej a prišli noví priatelia, ktorí vyliečili staré rany)


Lavička pred krížom
samučičká stojí.
Opustená je
a samoty sa bojí.
Boli chvíle, keď návštevy mala,
keď pred krížom modlili sa ľudia dvaja.
Kríž bol krásny vo dne v noci,
sedieť pred ním bol božský pocit.
Ale čo sa stalo?
Kam podeli sa tí dvaja,
prečo tam už nestoja?
Zapríčinila to tá veta,
ktorá jemu spôsobila koniec sveta.
Už viac nebola jeho a on jej,
Už viac neboli jedno telo, jedna duša.
Už nevravel: Tak sa smej!
A ona: No tak, nepokúšaj!
Odišli a viac sa nevrátili,
spolu ani každý zvlášť.
Ich pocity ich nezlomili,
no zakryl ich smútku plášť.
A lavička pred krížom stojí,
opustená je
a samoty sa bojí.…

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár