Pán Einstein, týraná akváriina rybička, umelá zemiaková kaša, kopa postelného prádla, tangáče, cesta domov a škaredý pohľad

(Alebo o krásach všedného dňa)

5,45 Do riti aj s *&@* @* ]°˘°˙´* budíkom!! Mne sa ešte nechce vstávať do školy.

Ale premohla som sa, vstala som, a šla som! (Ľudia, to bude aj na Nobelovku) Ale na čo mi to bolo, keď jediný normálny predmet (tým mylsím s mojím vlastným profesorom) bola Angličtiina.... Prosím pekne dokonca až tri hodiny...A celou pointou týchto vyučovacích hodín bola diskusia o tom, prečo pána Einsteina vsetci poznáme. A zvyšné tri? Zastupované... a deň bol v háji zelenom.

Jedinou pestrou chvíľkou dňa bolo zistenie, že moji spolužiaci si zaobstarali akvárium (cháp ako malú sklenenú nádobu guľového tvaru) a v tom akváriu plávala dokonca aj jedna malá rybička. (Áno, dali tam aj vodu...o___O) Spolu s mojou spolužiačkou sme sa rozplývali nad tým aká je krásna. Sedíme totiž priamo pred majiteľmi. Ale rozplývali sme sa len do tej chvíle, než sme zistili, že ju, chúďa,týrajú.

Mne je jedno, že táto týraná akvariiná rybička má dlhodobú pamäť 2 minúty a preto sa nezblázni, keď stále dookolo krúži v niečom čo je kúsok väčšie od mojej topánky (Nosím veľkosť 40), ale žiadny živý tvor (a už vôbec žiadny z mojich spolužiakov) nemá právo toto úbohé stvorenie týrať.

Keď som zbadala ten špenlík...
...a počula vetu: Zistíme, či je krvilačná!
Bohuvďaka, že nakoniec ten špendlík skončil zapichnutý v spolužiakovej ruke...

Samozrejme, keď už sa raz deň rozhodne hrať na DEBILA, tak sa to musí stať mne. Úplne vyčerpaná po troch únavne nudných hodinách sa teším na obed. No teším sa márne. Už len keď vidím to žlté, mazľavé, neforemné na tanieri, tak sa mi obracia žalúdok. Neexituje nič horšie ako umelá zemiaková kaša.

S pocitom zúfalstva, že zase pôjdem do roboty hladná som odnielsa ultra super modernú tácku do okienka pre špinavý riad (v mojom prípade to mali pomenovať: ZBYTKY) a odterigala som sa na dievčenské záchody, kde som sa prezliekla do pracovného trička a pekne som sa pobrala do práce.

Po necelých piatich minútach zápasu s klúčmi a zámkom som sa dostala do práčovne (môj nový domov), kde ma ovalil 40°-vý vzduch... ´Ešte som si vzala letné tielko!´ pomyslela som si vduchu a šibalsky som sa usmiala. Lenže ten úsmev mi z tváre zmizol behom stotiny sekundy... a to hneď ako som zabadala tú kopu postelného prádla, čo ho bolo treba ožehliť. Nuž ale práca je práca a keď je raz zato človek platený...

*****Zistila som, že dokážem ožehliť jednu saduu postelného prádla za 20 minút. To zanmená, že za hodnu som ožehlila 3 plachty, 3 návliečky na palón a 3 návliečky na vankúš...*****

Keď som žehlila už nejaké tie dve hodinky, bolo mi povedané, že idem spolu s jedným dievčaťom (o ktorom som na záver šichty zsitila, že tam pracuje, lebo bola v base o___O) upratať apartmán pre jednu paniu... Ta som šla na to.. Sme šli...

Vzala som si na starosť kúpeľnu. Gabika (tá druhá baba) šla robiť spáľnu. Ľudia moji, tá tam mala ale bordel. Všade samé jedlo, špinavý riad, šaty pohodené kde tade, ale hlavne, v živote som nevidla toľko tangáčov pokope ako v tomot apartmáne. Tangáče na zemi, na radiátore, na aprapete, na umyvadle, vo vani, v skriniach, na posteliach...no všade.... Až mi z toho prišlo nevoľno.... Veď ona si mohla rovno butik otvoriť Ale povznielsa som sa nad to! Keď je raz človek za to platený...

17,00
Odchod z roboty... Víťazoslávne: "YES!!!" mi znie bohužiaľ iba v hlave, nevládzem totižto už ani kričať. V zúfalom rozpoložení (od haldu a únavy) hádžem do seba dve fit tyčinky... Aspoň trochu zaplniť žalúdok... Naskakujem do eliny a ku podivu si aj sadám... Aaaaaa cesta domov = lahoda

Doma sa však dlho nezdržiavam, fičím za kamoškou. Chtiac nechtiac prechádzam akolo skunka. Na ten škaredý pohľad nezabudnem. Aj keď sme na nože, pýta sa: "Kam ideš?"
Odpovedám: "Za kamoškou!"
A on na to: "A večer dojdeš, nie?"
ja: "ÁNO!"

Woa..... po dvojdňovom mlčaní sme sa prepracivali až k dvom otázkam? Chlapi sú zvláštni... Nakoniec sme šli spolu domov. Hodili sme reč. A blížilo sa to k starým časom... ale malo tood nich ešte veľmi ďaleko.

Časy sa menia a ľudia tiež... Od života už veľa neočakávam, potom sa aspoň menej sklamem. Radšej nič nečakať a potom byť príjemne prekvapený, nie?

Áno, bolo to dlhé, ale ja takto vyzerá celkom obyčajný deň jednej študentky...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu