Smrť

(tento den som vážne prežila presne tak ako tam je to napisané)


Bolo dvanásť hodín, päťdesiat minút a mala sa začať hodina fyziky. Učiteľka už mala veci v triede, pretože u nás odučila aj predošlú hodinu. Bolo dvanásť hodín päťdesiatštyri minút a jej nikde.
Mešká, pomyslela som si a ďalej som nervózne klopkala perom po lavici.

Bolo dvanásť hodín päťdesiatosem minút. V triede sa stupňovalo napätie.

Možno to nebudeme písať, ozývalo sa odvšadiaľ. Aj mne to napadlo, ale vedela som, že také šťastie by ma nestretlo.
Ale čo už, vzdychla som si, známku mi to aj tak neovplyvní.
Zúfalo som otvorila zošit s poznámkami a prečítala som si nadpis: Zmeny skupenstva. Už samotný názov látky mi znel nesympaticky.
Bolo trinásť hodín dve minúty.

Možno to naozaj nebudeme písať, ozvalo sa opäť odniekiaľ.
Budeme, pomyslela som si ja a prevrátila som stránku, aby som si naštudovala nejaký graf. Veľa mi nehovoril, tak som ho naškrabala na už aj tak dosť dočmáranú lavicu. Pod neho som ešte napísala vzorec na výpočet tepla a zaklapla som poznámky. Práve vtedy vošla do triedy učiteľka. Ani sme sa nepostavili. Spolužiaci si posadali na svoje miesta.

No čo, spýtala sa nás, vymysleli ste niečo?
Lenže my sme neprišli na žiadny iný termín písania tejto písomky (keďže toto bola naša posledná, a ešte pred nedávnom vytúžená, hodina fyziky), čiže vzala papiere a vypýtala si nožničky. Odniekiaľ sa tam jedny zobrali, tak som jej ich podala, ale ona mi dala papieriky so zadaniami, aby som ich nastrihala.

Čo by sa stalo, keby sa mi pošmykla ruka a skupina B by mala o jednu otázku menej, napadlo mi, ale tú myšlienku som ihneď zavrhla.

Odrazu zahrmelo a hneď nato sa spustil obrovitánsky lejak. Celý deň bolo hrozne dusno, čiže som sa ani veľmi nečudovala. Len ma to trošku nahnevalo, lebo som mala obuté len sandále.

Nech je to len taká letná prehánka, želela som si a podala som zadania skupiny B dozadu.

Môžete začať písať, oznámila nám učiteľka a ja som sa v duchu zasmiala. Všetci, čo mali zadanie skôr, už mali prvý príklad hotoví. Tak som si prečítala prvú otázku. Hneď som vedela, že nič z toho, čo som načarbala na lavicu, nebudem potrebovať. Všetky otázky nemali viac ako desať slov (okrem tej, kde bolo treba aj niečo vyrátať). Hneď prvý príklad mi bol povedomý. Bol to takmer ten istý ako v mojom zošite, len hodnoty teplôt boli iné.

To vieš, pomyslela som si a pustila som sa do písania zápisu. Najprv sa ľad zohrieva, potom sa topí a vzniknutá voda sa vyparuje. Rýchlo som naťukala všetky údaje do kalkulačky a vyrátala som, čo som vedela. To čo mi nešlo do hlavy som jednoducho vynechala.
Prečítala som si druhú, tretiu, štvrtú, piatu aj šiestu otázku. Nakresli graf, vysvetli prečo, napíš príklad na… Niečo som si pamätala, o niečom som nemala ani páry a niečo som si tipla. Písomka bola hotová. Za desať minút. Aj to necelých.

Búrka akoby sa stala počas písomky mnou. Začala tesne pred ňou, práve keď som bola najviac nervózna. Bez prerušenia lialo, kým som rátala, čo som vedela. Keď sa mi niečo ne-pozdávalo, zahrmelo, keď som tuho rozmýšľala, zapršalo silnejšie, keď sa mi darilo, lejak trochu ustúpil, keď som položila pero, vyšlo slnko a dážď ustal. Ja som sa usmievala na učiteľku a slnko sa usmievalo na mňa. Mala som z toho dobrý pocit.

Učiteľka pozrela na mňa.
Hotovo, spýtala sa.
Ja som prikývla, ale spoza mňa sa ozvali námietky.
Nie, ešte chvíľku. Ešte to nemáme.
Vporiadku. Keď chceš, tak odovzdaj a môžeš ísť, adresovala mne.

Postavila som sa, vzala som do ruky môj malý hárok papiera a podala som ho aj so zadaním učiteľke. Spolužiačky na mňa udivene pozerali, akoto, že ja to už môžem mať. Ale na fyzike to tak bolo vždy. A prestalo predsa pršať.

Sadla som si späť na miesto, vzala druhý hárok papiera a niečo som si nakreslila. Susedka sa ma spýtala na nejakú otázku, tak som jej naňu napísala odpoveď, aj keď som si nebola istá jej správnosťou, lebo pri jej písaní hrmelo.

Keď odovzdala aj ďalšia spolužiačka, šli sme na obed a boli sme rady, že to už máme za sebou. Bola som veselá a slnko svietilo, presne ako predtým. Predtým, než som sa dozvedela o písomke z fyziky.

Keď som šla domov, hnevalo ma, že to skvelé slnko ešte nevysušilo chodníky, takže som si zamáčala prsty na nohách, keď som prehliadla nejakú to mláčku. Celý čas som sa cítila super, lebo slnko stále svietilo. Tie mráčiky na oblohe, ktoré sa sem-tam objavili možno predstavovali moje obavy zo zajtrajška a z ďalšej možnej písomky. Tentoraz to mala byť matematika.

Ale čo už, vzdychla som si, známku mi to aj tak neovplyvní.
Nastúpila som do autobusu a tešila som sa, lebo slnko stále svietilo.

Len čo som prišla domov, pocítila som, že už nie som taká šťastná. Nemalo to však nijaký konkrétny dôvod. Vlastne možno malo, len som o ňom nevedela. Ľahla som si na posteľ a čítala som si list z banky, čo mi prišiel. Doručili mi novú kreditku.
To nie je zlá správa, napadlo mi.

Rozpršalo sa. Z ničoho nič. Pršalo a pršalo. Kvapky dažďa veľké ako sušené hrozienka udierali o parapetnú dosku. Chcela som zavrieť okno, aby mi nenapršalo do izby, ale akosi sa mi nechcelo. Páčilo sa mi, keď sa sem-tam nejaká kvapka zatúlala a padla na moje čelo. Na tom nebolo nič zlé. Cítila som sa tak príjemne. Zavrela som oči a vcítila sa do dažďu. Chcela som vedieť ako sa cíti taká malá kvapka, ktorá vznikne z vyparenej vody. Chcela som vedieť ako sa cíti, keď tak letí a nevníma čas, lebo vtedy pre ňu žiadny čas neexistuje. Len padá a všade okolo nej je množstvo iných kvapiek, ktoré taktiež nevnímajú ako plynie čas okolo nich. Len padajú. Rútia sa k zemi a tam sa ich púť končí.

Začína sa. Voda sa predsa opäť vyparí…
Šla som na balkón. Tam som mohla všetko vnímať oveľa lepšie. Dážď bol neuveriteľne studený. Studený ako smrť. Dážď prichádzal nečakane. Nečakane ako smrť.

V jednej chvíli prestali padať na zem dažďové kvapky. Nahradili ich krúpy. Boli veľké ako čerešne. Najprv ich bolo len pár, ale postupne ich pribúdalo. Pocítila som túžbu stáť uprostred ničoho a cítiť na tele dopadať ľad.

Bolelo by to, pomyslela som si.

Na dlažbe balkónu lietali krúpy sem a tam. Cez otvorené dvere vleteli aj do bytu. Všimla som si, že uprostred balkónu leží malá včela a všemožne sa snaží utiecť pred tou spúšťou. Taký maličký tvor ako je včela nemala šancu zachrániť sa pred smrteľnými ranami ľadu.

Už jej niet pomoci.
Krúpy padali a padali. Včela chcela uniknúť. Nepodarilo sa jej to. Ľadovec sa jej stali osudným. A nie len jej. Všetky stromy okolo, každé steblo trávy, každý plod, kvet, všetko drobné a bezbranné… všetko zahynulo. Všetko a aj časť mňa.

Tá časť, ktorá chcela pred chvíľou vedieť, aké je to byť malou kvapkou, ktorá sa rúti k zemi…

Je to hrozné. Len čakáš a dúfaš, že možno nespadneš. Vidíš ako sa ti svet mihá pred očami, ale nevychutnáš si to, lebo čakáš len na chvíľu, kedy to už bude za tebou. Len čakáš a dúfaš, že sa nezmeníš na ľad. Na ľad, ktorý zabije všetko malé a bezbranné…

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu