Mladá Andie (Briana Evigan) patrí do známej výtržníckej skupiny, ktorá tancuje po uliciach a občas sa dostane do rozporu so zákonom. Andiena mama pred pár rokmi zomrela a tak sa Andie dostala do opatery matkinej najlepšej priateľky, ktorá ale jej úlety nezvláda. Preto ju chce poslať k jej tete do Texasu. Andie nie je ochotná všetko opustiť, a preto ujde z domu. Na diskotéke sa stretáva so svojím nevlastným bratom Tylerom (hlavný hrdina prvého filmu), ktorý ju presvedčí, aby skúsila prestúpiť na Marylandskú umeleckú školu a tak môže ostať v Baltimore.
Vo chvíli keď Andie prichádza do novej školy, začína sa hlavná zápletka filmu. Spoznáva nových ľudí a nové prostredie. Množstvo povinností, ktoré odrazu má vedú k tomu, že čoraz častejšie nestíha skúšky a tréningy so svojou tanečnou skupinou, ktorá ju nakoniec vyhodí z partie. Od tejto chvíle je koniec filmu veľmi ľahko predvídateľný. Andie spozná skvelého tanečníka Chasa (Robert Hoffman), spolu sa rozhodnú vytvoriť vlastnú skupinu tanečníkov a zúčastniť sa undergoundovej súťaže. Samozrejme sa im najprv nedarí, stretnú sa s výsmechom a neúspechom a chcú to vzdať. Ale koniec dobrý, všetko dobré, a preto sa pozbierajú a zožnú veľký úspech.
Veľkým plusom filmu boli herci – tanečníci. Odviedli dobrú prácu, či už týkajúcu sa hereckých výkonov alebo tanečných kreácií. Jediným mínusom snáď bolo herecké obsadenie bočnej úlohy, tanečníčky Sophie, speváčkou Cassie, ktorá sa veľmi neblysla.
Celý dej je vo filme v úzadí, ale tu sa môžeme presvedčiť, že menej je niekedy viac. Scenáristi veľa práce nemali, zato taneční choreografi sa asi poriadne zapotili. Ale ich snaha nebola márna. Tanečné scény sú veľkolepé a realistické, aj keď kamera nie vždy dokázala zachytiť atmosféru okolo tanca. Predsalen je niečo iné vidieť niektoré priam akrobatické kúsky naživo. Keď však k tanečným scénam pridáme vtipné dialógy a nie náročné myšlienky, vznikne dielo, ktoré síce nie je adresované širokému publiku, ale dokáže ho osloviť.
Aj vďaka hudbe, ktorá nie je jednotvárna, je tento film originálny. Okrem nepostrádateľného hip hopu počuť aj jednoduché inštrumentálne skladby, ktoré sa nesú filmom akoby len náhodou, ale zato vždy na správnych miestach. Možno s výnimkou záverečnej scény, keď sa dvaja hlavní hrdinovia pobozkajú a dav tanečníkov okolo nich tancuje, no my počujeme sladké husle či klavír.
Myslím, že opäť raz vzniklo pokračovanie filmu, ktoré za niečo stojí a nerobí hanbu svojmu predchodcovi. V podstate sú to dva úplne odlišné filmy, ktoré sa veľmi nedajú porovnávať, aj keď sa nesú v rovnakom duchu. Dôležitá je hlavne myšlienka – Nezáleží na tom odkiaľ si, ale kým si a čo chceš dokázať. A tá dokáže diváka naozaj povzbudiť.
Recenzia
Komentuj
3 komenty k blogu
1
maryostler
21. 4.apríla 2008 10:46
tretieho apríla.. nie štvrtého
Napíš svoj komentár