Motýlik

Nieje to moja tvorba..ale tato kniha ma chytila za srdce... nie kazdy ju cital... a tak sa chcem podelit aj z ostatnymi....




Ešte raz pozriem do zrkadla. Ale už sa nespoznávam. Načo aj?
Posledné okamžiky. Asi som pôžitkár, keď ich tak vychutnávam.
Ešte raz pozriem na báseň, ktorú som napísala. Je to posledná báseň
a dokonale vystihuje moje terajšie pocity – nielen o Martinovi, ale najmä
o závislosti, o tých bludných kruhoch.
Zdvíham ruku a hľadám žilu. Tu sa to hádam podarí. Tak naposledy.
Ešte si poslednýkrát vybavím jeho tvár a chuť jeho bozku.
Ičo, Kajo, Timo a Tomáš. Mama a Tibor. Jim a Terri. A zasa Martin.
Horia mi krídla, Maťo...
Podarilo sa mi pichnúť.
Michaela sa predávkovala v Martinovom byte. Tam ju na druhý deň
našli jej priatelia. Zavolali matku a jej otčima. Matka sa psychicky zrútila
a prišla na pohreb pod silnou dávkou utišujúcich liekov.
Na pohrebe nebolo veľa ľudí. Traja chudí chalani stáli tesne pri jej truhle
a nemo na ňu hľadeli. V očiach sa im leskli slzy. Odvtedy ich nik v Trenčíne
nevidel. Odišli do Prahy a nevie sa, či ešte žijú, či sú čistí alebo stále bojujú
so životom a drogami.
Týždeň po Michaelinom pohrebe našli na jej bielom hrobe nastriekaného
čierneho motýľa s červenými kvapkami krvi a preškrtnutou striekačkou.
Ľudia sa pohoršovali za také znehodnocovanie a zneucťovanie mŕtvych.
Ich pohoršenie sa premenilo na hrôzu, keď pri hrobe našli vychudnutého
chalana s tmavými vlasmi a zoširoka otvorenými očami, v ktorých bolo
toľko bolesti. V žile mal zapichnutú ihlu a v mŕtvych prstoch zvieral biele
papiere. Bola na nich báseň:




KRUHY
Odhodená cigareta
pomaly dohasínajúca
v ostrom svetle žiariaceho slnka
spaľujúceho malý kvet života
divoko útočí na schúlenú zver
v tieni rozbúraného paneláka.
Modré more a modré slnko
modrá krajina s oblakmi nádeje a pokoja
72
Plávam cez vlny
zdvíham sa a klesám na hrebeňoch ich spenených nálad.
Jarná lúka bez slnečných lúčov
krása zelenej trávy
a šuštiaceho lístia.
Farebný motýľ,
sladký a mŕtvy
lieta ponad vysnenú krajinu
tancuje melódiu starých stromov
bozkáva odkvitnuté púčiky zabitých kvetov
dotýka sa krehkosti uschnutého lístia
Niekto otvoril nebo
ako okno do páliaceho bieleho dňa
Bol to Boh?
Chce oživiť mŕtvu dušu?
Chce ma prekliať?
Vír je silnejší ako sila mojej vôle
šialené kruhy ma uťahujú, spútavajú
nemôžem im uniknúť
majú moje vystrašené oči
a moju plačúcu dušu
Pichajú do mňa
svojimi tupými nožmi
sťahujú do neznáma
krutého a bezfarebného
Moje oči nemôžu plakať
moje srdce zomiera
moja duša je dobitá z úderov točiacich sa kruhov
už neplače – vyhasína
moja myseľ a rozum neexistujú
zmizli v nekonečne
v tom neznáme,
ktoré mi vyráža dych bez života
a obmotáva myšlienky silným ľanom šialeného šialenstva
73
Iba to a zmätený strach
Chcem späť
padám nižšie
unikám – životu
strácam – teba
a samú seba
Kruhy sú rýchlejšie, tesnejšie
vzduch neexistuje
rozplynul sa s časom a priestorom
mamina tvár a horké slzy
pomoc zvonku, zo sveta
od ktorého som vzdialená
miliónmi bielych rokov
Zúfalo
hľadám niečo
Chcem späť
a neviem ako
ako život – žiť
Hľadám teba
tvoje strapaté vlasy
chladné dlane
Kde si?
Zachráň ma
Topím sa – ale nie v modrom mori
Úlomky farebného motýľa
bez výkriku
Krídla v ohni
padajú ako popol do mojich očí
Nič
Už vôbec nič
Nemôžem ťa viac nájsť
už nemám ani dušu
pláva niekde okolo mňa
chcem ju späť
ale kruhy sú silnejšie
74
už majú moju ruku
a časť hlavy, bezduché telo
už to nie som ja...
Kto?
Vidím motýľa
zaniká v plači bez sĺz
je nemý, ani vzlykať nemôže
Vidím dievčatko bez tváre
s veľkými očami
červená clona
Kruhy ma rozkladajú
zdvíham neexistujúcu ruku
Chcem teba
Ale ty nie si! Už nie!
Tvoj úsmev a tvoje oči
snažím sa nájsť seba v tvojom pozornom pohľade
ale ty ma už nevidíš
Prečo?
A už nie som ani ja
neexistujem
som len kruhy
vedomie zaniklo
ako všetko
som strateno
pochovaná
Nedokázala som to bez teba...
Ľúbim ťa.


Papier bol postriekaný krvou a na konci bol naškriabaný zúfalý výkrik:
„Miška, nie...!“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu