saténové plátno
je len
tenké lano
..
Výkrik do tmy. Teta ozvena sa zobúdza a oneskorene zopakuje ťažký povzdych plný smútku, či šťastia, vzdoru ale aj nádeje.. Vietor nevinne preletuje pomedzi hrivy stromou ako najväčší pán.
Môže si to dovoliť. Dnes tu je len jeden. Dokonca ani mesiac nevystrčil svoje každú chvíľku meniace sa telo. Hanbí sa. Len zver robí publikum.
oči iných hľadia na nás
ako sediac v kine
slová o nás
hovorené v každej replike
v nás
je aj nemožné možné..
Sedím, ležím prevraciam sa z boka na bok. Predvádzam sa. Nikdy viac to už neuvidia. Motýle majú dlhšiu večierku, a ja im nemám čo ukázať.
Idem recitovať? Idem spievať? Tancovať? Sedím. Na nič viac som sa nezmohla. Hanba. Skláňam hlavu, prepletiem si prsty za chrbtom, a rieknem:
Je to len sen
ktorý skrášluje mi noc
Je to len ilúzia
ktorú vidím len ja
farebnú noc
plnú sily
opúšťam ranným
...
Prebudením.
Z lesa sa stáva hmla, všetko sa krúti, a ja sa krútim tiež. Som v strede tornáda mojho sna. Nebojím sa, je mi zima. Som šťastná.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
smajlica
1. 11.novembra 2009 21:31
milky??? si sa zosalela?! sak ja sa musim ucit a teraz som nutena tu citat!! boze ako prisiel november dako sa inspirovalo nieco
Napíš svoj komentár