Neviem ktorý deň večer... šlapem cestu ( akože kráčam ) s káámoškou a našimi dvoma minipidi psííkami po našom sídlisku... Zažraté do dákej horúcej téémy, zastanem ... a čo moje oči nevideli... Sánkujúce sa dve mladé slečny (je september)... Áno... Tráva, sane, kopec, deti.. a zas tráva... a sane... Zažmurkám... veď to nemôže byť pravda.. no tie sleečny tie sane zdvyhli a ten kopec znova šlapali...
To je akožeee bežnééé? ?
Ja viem ja tiež ako maláá som kadečo stvárala, neraz dolámala sane o lampu.. (ale bol sneh)... alebo robila kadejakú zlobu.. ale toto? ? ... V každom prípade som popracovala na brušnýcm svaloch, lebo to nebol smiech ... bol to doslova "hurónsky smiech"
... Milujem takéto zážitky... milujem originálnych ludí pri ktorých sa mi zastavuje mozog... pri ktorých od smiechu plačem... aj keď to niekedy nieje vhodné... ale som kdesi čítala, že sa smiech nemá potláčať...
Tak sa všetci smejme Povinne každý kto toto dočíta klikne sem...
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
kaylee
6. 9.sept. 2009 22:14
coze?
Napíš svoj komentár