Z pohladu toho krasneho kopca, ktory stale mal v hlave vo svojom podvedomi, ako krasny obrazok, na ktory sa neda zabudnut . Ta krasna luka, ktora vonala za jarnou lucinkou, tie krasne kvietocky, belajuce sa a volajuce ako ten krasny a posledny slnecny luc pred tuhou zimou.
On s oveckou siel dalej siel vyssie, vyssie aby videl, ze aj zhora je svet taky krasny ako ho vnimal, ked don zapadal zdola. Bolo to take krasne ,pocitit posledne hrejive slniecko, posledne krasne kvietky predtym nez ich opustia ich krasne puciky a takisto stromy, ktore zavcasu dostanu svoje šedinky.
Vykracoval si smelo, ale zaroven pomaly, aby citil, ze zem po ktorej kraca je pod jeho nohami, a ze to co je nad nim je krasa vytvorena nasou matkou prirodou. Este stale nevedel uverit, preco s nim ta jeho ovecka vlastne ide. Ide len preto, ze ho lutuje ?
Nie nelutuje.
Ide lebo vie, ze patri cela jemu, ze ak sa od neho co i len vzdiali, kto ju nakrmi, kto ju ucese, kto ju bude vyhanat z pase , aby uz zasla do tej ohradky , kde su aj tie ostatne, dalsie krasne ovecky.
Z kopca bol prekrasny vyhlad. Vyhlad, ktory by si zapamatalo aj malinke dietatko, ktore este ani nevnima svet .Nevnima ho tak aby pochopilo krasu, ktora je v nom ukryta. Krasa, ktora nevychadza len z prostych slov a cinnosti cloveka, krasa, ktora nepotrebuje odvovodneni. Krasa, ktora je stvorena len pre jednoduche kochanie sa nad touto krasou nasej prekrasnej Zeme.
Mracno, tiahnuce sa popod to krasne slniecko dorazilo na svoje miesto a zatiahlo oblohu, ako- keby ju chcelo celu zabalit tmavym modrym papierom a skryt to krasne svetlo, vychadzajuce spoza nej. Pastier a jeho ovecka sa razom zastavili. Vedeli, ze ak pojdu naspat, burka ich zastihne, vedeli, ze skryt sa tu neda, pretoze je to predsa len luka, vedeli, ze ich mracno kazdou jedinou sekundickou dosahuje a je im doslova za patami. Ked velikanske mracno dorazilo nad ich hlavy, pastiercok si pritulil ovecku k sebe a silno ju stisol, pritisol ju, aby vedela, ze nezostane sama a on vedel tiez , ze ma prisebe aspon nieco , co je jeho zmyslom.
Tam na vrchole kopecku stali,
dva tiene.
Dva tiene, tuliace sa k sebe,
jeden k druhemu, cakajuc co sa stane.
Spustil sa dazd....kvapka po kvapke dopadali na pastiera a jeho malu ovecku. Pomaly pocitovali ako im cele telo zrazu premoka vodou, vedeli, ze ak tam ostanu dlhsie premoknu do nitky, ale vedeli, ze ak sa rozutekaju kazdy inym smerom, nezostanu spolu,zradia jeden druheho.
Z velikanskeho mraca vymrstil sa blesk , ktory zasiahol pastiera .Blesk z cisteho neba ako sa to aj povie, bol tentokrat realitou.
Narodenie.
Dospievanie.
Pocit, ze sa musite o seba postarat.
osamostatnenie,.......................
Kamarati,........................
Prve lasky,..................
Sklamania,..............
Zivot................
...
Premietlo sa v hlave pastiera...Tu konci sa jeho zivot, utrpenia? lasy? nevieme..nikto nevie..tak ako kazdy , nikto nepozera na zivoty druhych ..
Nehybne telicko lezalo na kopceku...
Mracna sa behom sekundy odtiahli a opat vybehlo to krasne slniecko.
Ovecka so sklonenou hlavkou pozrela sa poslednykrat na svojho majitela. Oci jej zableskli neznou slzickou, ktoru u zvierat vidno, iba ak im rozumiete a citite s nimi, tak ako ked rozumiete ludom. Treba cloveku niekedy pozerat aj do hlbky duse, aby ste zistili, co s nim je
Ovecka si lahla ku svojmu pacholkovi, sklonila hlavku na jeho nebohe telicko a OSTALA PRI NOM ...
Ostala preto, lebo ho mala rada, ostala preto, lebo vedela,ze on sa o nu najlepsie staral.
Dneska sa o tomto mieste vela hovori. Niektori spominaju, ze na kopci je vidno stale dve bytosti. Jedna je vyssia a druha je nizka a biela. Dokonca aj deti, ktore sa ta hore chodia hravat spominali, ze ich postretli.
Kazdy, kto ich videl, spomina na krasny zazitok, pretoze kazdy vedel, ze su stastni a kazdy videl, ze stale budu zit tak ako zili. Spolu ...
PS.....Viem, ze to nepride ako nejaka hlboka myslienka, ale pre mna to pride vyjadrenie istej casti toho co je v mojom vnutri Akceptujem vsetky nazory
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár