keď nestačí ani tisíc rokov,
spočítať tie lavičky
polámané
a hnijúce v daždi
tie dotyky naše na nich,
zostanú tam iba navždy
prejdeš pri nich možno ty,ja
prejde pri nich každý
tie zabité okamihy,
každý dotyk, úsmev,krok
každý v daždi zabudnutý
cez tú mláku veľký skok
všade tu,
no nikde v nás
prosím zastaň!
(skúpi čas)
nepatriace tebe
tie listy spálené
nečítaj ich
nežijú už
spadli späť do zeme
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
sprejerka01
21. 11.novembra 2010 19:23
like like like
2
@sprejerka01 dík, dík, dík ... to ma bolelo brucho, bo veľa pomarančov som zjedla a nejak smutno mi prišlo ta som písala
Napíš svoj komentár