načo vlastne žiť, ked niet pre koho? načo sa trápiť ked to nemá význam. jej myseľ sa jej spytovala rozne otazky, ktoré ju deprimovali. chcela kričať z celého hrdla, aby každý vedel, ako jej ublížil. no nevládala. to, na čo myslela bola smrť. v diaľke počula trúbiť vlak. ako telo bez duše sa postavila a kráčala. sama nevedela kam, no išla. tŕňmi sa brodila až kým jej noha nenatrafila na koľajnicu. celá doškriabaná, krvavá a unavená sa postavila na kolajnicu. celé telo sa triaslo, pretože vedelo, že ešte nieje jej čas. no ona aj napriek tomu stála na koľajnici a plakala. rozprestrela ruky, posledný krát sa nadýchla.....
...
-mami? kde je Mell?
- nebola s tebou?
- nie, ja som bola s robom v kine.
- to je zvláštne. veď ked odchádzala povedala mi že ide za tebou! ?
pripadalo mi to divné. prečo by Mell klamala? veď mama by ju pustila von i beyoňňzomňa.
- však ona príde.
i keď som vedela, že mell je zodpovedná, stále som mala taký divný pocit, akoby spravila niečo, čo nemala. vzšla som hore po schodoch a hodila som sa na postel. skontrolovala som si emaily na notebooku a chcela som si na chvílku lahnúť. už som zaspávala, keď ma zobudil telefon.
- ano?
- dobrý deň, hovorím s pani Yeeredovou?
- dobrý, eh podla toho či chcete k telefónu mladšiu alebo staršiu.
na tváry sa mi mihol šibalský úsmev. myslela som si že to je moj učitel angličtiny.
- prepáčte, chcel by som hovoriť s matkou istej Mellánie Yeeredovej.
cítila som že niečo nieje v poriadku, úsmev mi zmizol a posadila som sa.
- čo je s Mell?
- prepáčte, chcem hovoriť s jej matkou.
- ja som jej sestra!
- je mi to ľúto, mam príkaz hovoriť s jej matkou.
nevedela som čo robiť. čo sa jej stalo, čo preboha vzviedla? ako sa bude cítiť mama?
- prepáčte, hneď odovzdám.
zišla som dole po schodoch no mami nebolo nikde.
- mhm vyzerá to tak že nieje doma. neviem kam by mohla ísť. ak necháte telefónne číslo, odkážem jej nech vám zavolá.
. prosím, povecte jej že je to veľmi súrne. nech sa čo najskor zastaví na polícii.
- ano, iste, odkážem.
už som počula len pípanie. vzala som si kabát, obula čižmy a prehodila som si šál cez krk. do ruky som si vzala mobil a vyšla som von.
-mami? haloooo? mamí?
nikde nebola. preboha kde je? ani odkaz mi nenechala?
dúfam že má aspoň mobil pri sebe.
- ano Deborah, čo sa deje?
- mami, je to surne kde si?
- u pani McKinleyovej
- prídi domou prosím čo najskor.
- jasné zlatko len dohráme kanastu.
- mami! hneď! volala polícia. niečo sa stalo.
- čo sa stalo?
- nechceli mi povedať. vraj sa tam máš čo najskor zastaviť.
- vezmi klúče od auta a doklady, počkám ťa pri aute.
píp píp píp.
chytro som vošla dovnútra a vzala to, čo mi mama prikázala. zamkla som dom a ona už stála pri aute.
- Deborah, čo ti hovorili?
- mami, nič mi nechceli povedať. vraj musia hovoriť s tebou.
- čo to dievča vyviedlo?
- neviem mami.
videla som v jej očiach starosť, zmetok i smútok. sama som nevedela čo si mám myslieť.
po nekonečnej ceste, ktorá trvala vyše pol hodiny sme dorazili na policajnú stanicu. mama vyšla z auta ako zmyslov zbavená a utekala tam. vošla dnu a šla za strážnikom. zaklopala a vletela tam.
- čo sa stalo s mojou dcérou? hovorte! kde je?
- a vy ste?
- Britney, Britney Yeeredova.
- v tom prípade by som sa chcel s vami porozprávať osamote.
očami si ma prehliadol a jasne naznačil že by som mala ísť preč.
- nie, to je moja druhá dcéra. kludne hovorte aj pred nou.
- no dobre teda, vy ste to chceli. sadnite si prosím.
mama si s netrpezlivosťou sadla. sadla som si k nej a chytila ju za ruku.
- viete pani Yeeredova, vaša dcéra, Mellánia, je... je mrtva.
v tom momente mama prestala dýchať, lapala po dychu a nakoniec odpadla.
chlapík stlačil nejaké tlačítko a začal hlasno kričať:
-okamžite sem pošlite zdravotnikov!
mama tam nehybne ležala a mne ešte stále neprišlo na um, čo sa vlastne stalo. po chvílke mi to prišlo. Melánia zomrela.
v tom momente zdravotníci vpadli dverami dovnútra a vzali mamu do nemocnice. mňa s nou nechceli pustit, tak som s chlapíkom ostala tam.
- vieš, ehm...
- Deborah
-Deborah... Melánia skočila pod vlak. teda ešte sa nevie či to bola samovražda alebo jej niekto pomohol..
z očí sa mi vyhrnuli slzy.
- ste si istý že to bola moja sestra?
- mala pri sebe občiansky preukaz.
- ale potvrdil vám to niekto?
- no viete, identifikácia nebude možná.
moje slzy sa premenili na vodopády. vtedy som sa psychicky zrútila. chlapík s menovkou Terris ma zabalil do deky a spravil mi čaj. bol ku mne milý, pripomínal mi otca.
na nič som nedokázala myslieť. bol to pre mňa šok. nevedela som si prectaviť to, že ju už nikdy neuvidím, nikdy ju nebudem počuť smiať a kričať. mala pred sebou celý život a ona... ona sa ani nerozlúčila. nikomu nič nepovedala.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár