Chcem mu pomáhať, chcem ho podržať, chcem skrátka stáť pri ňom až do konca...
Každé ráno mu dať pusu a povedať mu, čo pre mňa znamená...
Chcem ho objímať...
Zhovárať sa s ním o všetkom aj o ničom....
Chcem sa mu pozerať do očí, chcem sa s ním smiať, aj keď to čo povedal nebolo vtipné...
Chcem s ním v posteli pogovat....
Chcem sa s ním hrať, chcem sa oňho starať...
Cítiť jeho vôňu...
Chcem mu šepkať do uška to, čo mu nešepkala žiadna iná...
Chcem ho rozmaznávať a volať ho tak, ako môžem len ja...
Chcem sa s ním hodiny válať v posteli a hladiť ho po vlasoch...
Uvariť mu niečo dobré a poláskať si ho...
Chcem sa s ním hádať a potom sa udobrovať...
Chcem poznať všetky jeho sny a túžby a chcem mu ich splniť...
Chcem sa s ním prechádzať ruka v ruke po ulici, nech všetci vidia že, patríme k sebe...
Chcem mu povedať všetky svoje tajomstvá, lebo len uňho budú v bezpečí...
Chcem hrať urazenú, keď nebude poslúchať. Všetko mu dovoliť a na nič sa nepýtať...
Veriť mu...
Chcem s ním míňať desaťročia a strácať prehľad o nových veciach...
Chcem s ním kúpiť naše prvé auto...
Chcem s ním bývať a vadiť sa, v ktorej skrinke budú taniere...
Nikdy ho nechcem stratiť, on je to čo chcem, jeho milujem z celého srdca a je mi to už úplne jasné!!!
Som nenormálne šťastná, že sa naše cesty spojili...
Neviem, či budeme spolu navždy a ani neviem, či on raz bude otec mojich detí, ale predstava je to nádherná, a spravím všetko preto, aby sa pomaly napĺňala...‘‘
2 a pol roka odvtedy čo som toto písala ubehli...
Stalo sa veľa vecí, veľa vecí zlýc i dobrých. Urobilo sa veľa chýb, veľa sklamaní, veľa krívd. Na druhú stranu veľa podpory v ťažkých situáciach, veľa lásky sa dalo i vzalo. Avšak keď čítam tento blog mám pocit že sa nič nezmenilo. Stále by som chcela robiť všetky tieto veci a stále s tou istou osobou i keď naše cesty sa rozišli a pravdepodobnosť že sa spoja je asi taká akože ja sa naučím Kazažšský jazyk.... Keď sa ma niekto pýta dnes prečo sme sa rozišli, v podstate to neviem s určitosťou povedať, pretože si nie som istá dôvodmi. Viem že sme boli blbí keď sme to urobili, pretože to už nebola sranda po dvoch rokoch ... Keby som sa teraz ocitla v tej chvíli, rozhodnem sa inak. Nebudem tu rozoberať koho to bola alebo nebola vina, lebo si myslím že za to môžme obaja. Vraví sa, že keď človek dá druhú šancu, tak že to nie je druhá šanca, ale láska. Ja som ju nedostala...Ale asi to tak musí byť...Každopádne neľutujem nič z toho vzťahu a tak je to dobré... A ja stále verím že ma čaká niečo krásne, vidím tie žiarivé farby budúcnosti jasné
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár