Panebože! Asi som sa stala svedkom prechodu môjho brata do vyššej etapy pubertálneho života

A musím sa priznať, že mi to nebolo dvakrát príjemné.

Viete, môj braček je také polopubertálne až detské, útle indivíduum, ktoré pre pozornosť celého sveta bez námietok príjme aj emovýkyvy, pokradne mi kompletnú sadu make up-u, nehanbí sa prenaušničkovať si celé ucho, atď. Jednoducho, Roman má rád pozornosť. Akúkoľvek. A ja teraz strašne dúfam, a popritom sa snažím dýchať normálne, nenadávať a tváriť sa že som nebola svedkom toho, čoho svedkom som bola.

Ja som teraz predstaviteľ nejakej zablúdenej existencie, ktorá bez nijakého konkrétneho cieľu strieda izby v byte. Ponevieram sa ako príšera, lebo toho mám do školy tak strašne veľa, že radšej nerobím nič . Už som zabudla, čo to je zápočtový týždeň. Minulý som preležala doma zasádrovaná. A rok pred tým to bolo ďaleko . Dávno. Tak len existujem.

Ešte si pamätám ako som prvý krát uvidela brata a strašne som verila, že to je sestrička. A keď som sa ho opýtala, či on je môj braček, vyceril na mňa prázdne ústa . Aj to bolo dávno.

A teraz?

Opäť sa bezcieľne ponevieram, vyžieram chladničku, vyžieram špajzu. Na striedačku. To robievam, keď sa buď nudím, alebo neviem čo skôr. Rozhodla som sa pre zmenu a urobila som si morsko-soľový kúpeľ. Konečne čistá, najedená, psychicky pripravená zaútočiť na kopu materiálov a zatváriť sa inteligentne som vybehla z kúpeľne dúfajúc, že doma nikto nie je. Predsalen, moji súrodenci už nie sú najmladší a vyrábať im traumu tak skoro...

A nie ja som bola tá, čo sa po byte promenádoval LEN TAK ako ho bohviekto stvoril! Oči som ešte dlho zbierala zo zeme, nie preto, že by som v živote nevidela neoblečené mužské telo (o mužskosti aj tak možno ešte polemizovať), ale pre to, že sa našom byte NAHÁŇAL s istou slečnou s ešte nižším vekom a pre moje strašné zdesenie, opäť bez milimetra oblečenia a inej pokrývky na sebe!!!

Čudujem sa, a neviem ako to je možné, ale v tom mojom zdesení som si udržala aspoň toľko duchaprítomnosti, že som nepustila svoj uterák. Ako, trojica nahých ľudí by už bol vrchol.

Oni na mňa pozerali rovnako vystresovane, ako ja na nich. Po niekoľkých minútach som len tresla dverami na svojej izbe a chvíľu rozmýšľala čo sa vlastne deje. Ja viem, že sme divná rodina, ale môj brat je ešte pod zákonom, ale už dosť starý na to, aby chápal podstatu oblečenia. Tiež som veľmi dúfala takmer až nahlas, že sa oblečú preboha!

Ako správna staršia sestra som sa po spamätaní vybrala na miesto činu. Obom som prikázala sadnúť na posteľ, ako bolo v nejakom filme, pokúsila som sa o vážnu debatu. Kto má s kým aké úmysly. Ani na sekundu som nemyslela na to, že sú moje trápne reči už passé. Fakt to bolo megatrápne. To im mám povedať, ako sa rodia deti abo čo? Nezmohla som sa na nič, len na to, že budem obyčajne žalovať mame, a nech si to s nimi vyrieši ona. Dievča som vyspovedala (meno, adresa, číslo na rodičov) a nechutne vyhodila von.

Roman sa zavrel do izby a pustil si svoju dramaticky urevanú hudbu tak nahlas, že ešte aj Cyril (dinosaurus) sa schováva. Predtým ešte teatrálne zareval niečo dehonestujúce na moju osobu. Ani to nezopakujem, proste tínedžerský slovník. Ale vrchol všetkého bolo, že mi bolo vytknuté, že mu ničím jeho POHLAVNÝ ŽIVOT. Asi to prežívam ako mníška, ale proste...to bol dakedy môj malý brat.

Opäť som zmätená . Ja som asi odsúdená na strašný zmätok.

Teraz čakám na príchod rodičov s malou. To bude cirkus. Ja vlastne ani neviem čoho som bola svedkom, ale neviem ako takéto situácie riešiť.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu