Držím

Hlava rozložená na stole ako model audi pred dvoma rokmi. Objímam najbližšiu stolnú lampu. Tieň sa predlžuje, z neho ťa do ucha kusne jeden z rôznofarebných potkanov. Sú ním. Privrieš oči a poďakuješ. Upijem si z vína. Spravím fotografie. Tri. Sľubujem, že ťa nimi zbavím predsudkov.

Po istom čase.
Prídem k nám, nájdem pokoj. Pokrčíš ho toxickým pohľadom. Vyzerá to smiešne. Z kabely odlúpneš kožu a očalúniš mi ňou ruky v nádeji, že takto budú moje imaginárne dotyky menej páliť. Nie som ľahostajný.
Tak ideme na výlet. Posedíme pod stromom. Z neho na nás kvapká žalostná tekutina. Spýtaj sa ma, čo ho bolí a poviem ti, že nestaraj sa. Spýtaš sa ma. Poviem ti, že je to strom strát. Spýtaš sa ma, či ťa stratím. Poviem nie. Odídeš.

Po inom istom čase.
Je pekné letné ráno. Neznášam leto. V jedno búrkové popoludnie sedím v byte a počujem šeptom povedané: Len stoj vo vetríku a čítaj si myšlienky ako mapu nádeje. Sekne ma v krku.

Po istom inom čase.
Stále je leto. Neviem, čo urobím. Pozriem sa na tvoju fotografiu, otočím ju dolu hlavou a oblejem ju vínom. Rozleptá ju do podoby rozety. Vezmem rozetu a idem sa prejsť. Zdá sa, že v ponuke je toho viac ako slnečná ulica. Preto sa prechádzam z izby do izby a do kuchyne a do izby. Som najedený. Tak čo mi chýba? Ilúzia, ktorú mi nedaruješ.

Po neistom čase zabudnem.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu