Tí, čo doleteli, cítia únavu. Očistia si perie z azúrového zamatu. Je počuť symfóniu. Je to hymnus tápajúcich. Vo veľkolepej atmosfére sa ako tóny zladia a spoja v harmóniu nádeje a víziu svetla.
Si to opäť ty. Ideš do brasserie. Čakáš. Personál vidí vtáky. Ty vidíš priateľov. Posadia sa k tebe. Oni vidia tvoje rany. Oblizujú ti ich lesklými jazykmi s povrchom čepelí solingen. Chutíš im. Páčiš sa im. Tvoje azúrové zamatové sako. Tvoje krídla. Ako ľahko sa dá niečo natrhnúť...
Medzitým idem do kúpeľne. Postavím sa pred zrkadlo. Vyplazím jazyk. Aj môj sa leskne. Nie je pokrytý... Usmejem sa na seba. Myslím na to, že nič z toho sa zatiaľ nijakým spôsobom neprejavilo na mojom zjave.
(- Mami, a prečo tej tete rastú fúzy?)
Je čas vrátiť sa. Vyjdeš na predmestie. Rozsypeš sa a z medeného prachu vzlietnu vtáci. Je zima. Je zima a vtáci letia na východ. Bližšie k slnku. Bližšie k ilúzii.
Lebo slnko na východe nebýva.
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
gothicpoethic
21. 1.januára 2011 18:44
Môžem ťa za toto milovať?
6
Ani ja, ale vždy keď ho niekde počujem, alebo prečítam vybavíš sa mi ty.
8
Nuž neviem. Keď počujem slovo " avantgarda" vybavíš sa mi. Keď vidím náramkové hodinky na pánsom zápästí, vybavíš sa mi ty!
Určite si avantgardný. A ak nie to, tak aspoň secesný.
Určite si avantgardný. A ak nie to, tak aspoň secesný.
Napíš svoj komentár