Dotkla sa mojej ruky. Možno náhodou. Začala rozprávať:
- Bolo to dávno, pred mnohými rokmi. Potrebovala som svoj smútok niečim vyplniť. V ten deň som šla domov cez park a zbadala som na zemi niečo, čo sa slabo hýbalo. Veľmi jemne. Prišla som bližšie. Bola to sova. Malá zranená sova. Dojala ma jej krehkosť. Zobrala som si ju domov. Starala som sa o ňu. Veľmi som si želala, aby vyzdravela. Nikdy som ju nedávala do klietky. Rada som sa na ňu pozerala. Dovolila som jej všetko. A bola som ochotná urobiť pre ňu čokoľvek. Bývali sme spolu niekoľko dní alebo rokov. Po čase vyzdravela. Nie úplne, ale vyzdravela z rán, ktoré som jej ošetrovala. Tešila som sa. Zakrátko na to som pocítila, že jej so mnou už nie je tak, ako bývalo. Nežila v klietke, lenže môj byt bol pre ňu malý. Chcela lietať. Dovolila som jej to. Nič si nevyčítam. Ona odletela, smútok zostal.
- Potom prečo si ju pustila? Prečo si na seba nemyslela?
- Moja láska bola... nie..., je nesebecká.
- V láske je vždy trochu egoizmu.
- Nehovoríš nič nové.
- Tak potom prečo? Prečo si nemyslela aj na seba?
- Mala radšej slobodu ako mňa. Je to prirodzené. Chcela byť so svojími. Nedokázala som ju urobiť šťastnou. Mám dobrý pocit, že som jej pomohla.
- Dobrý pocit...
- Dobrý pocit z lásky, ktorá neumiera.
- Z lásky, z ktorej si umierala. Môžem ti aj ja niečo dať?
- Nepotrebujem pomoc.
- Viem, potrebuješ pomáhať...
- Pomáha mi vedomie, že sova je zdravá a slobodná a necítim hnev, nenávisť, proste nič prízemné alebo podlé.
Po tomto rozhovore sme sa ešte tri krát stretli. Laura sa potom zmenila.
Zobudil som sa nadránom. Počul som vtáčí spev. Neboli to nočné vtáky. Ale tú sovu som počul. Ešte nespala. Spievala o Laure.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
divinatoire
1. 10.októbra 2010 12:45
nežné oh ako nežne
Napíš svoj komentár