Návod na prinavrátenie radosti

Bežné ráno. Šedé, hmlisté, pusté. Ťažko sa mu vstávalo. Predstava ničoho ho nechávala ľahostajným. Rozumel si s apatiou. Vlastne sa perfídne tešil, že si večer bude môcť zas povedať, že má za sebou ďalší zbytočný deň. Takto to už dlhšie robieval. A potom, tesne pred spaním, pomyslí si na to, čo ho zajtra nečaká a bude cítiť naplnenie. Naplnenie z ničoho.

Vyšiel z izby.

Niečo zjedol a nad ničím neuvažoval. Lebo nemusel. Bol slobodný. Voľný. Prázdny. Až kým...

Stalo sa to pri umývaní zubov. Zvyčajný stereotyp bol narušený. Asi po minúte umývania. Strčil si zubnú kefku hlbšie do hrdla. Trochu sa mu podvihol žalúdok. V duchu sa usmial. Umýval si zuby ďalej. Ale nedalo mu to. Potreboval to znova vyskúšať. Strčil si kefku do hrdla, tentokrát hlbšie, ako predtým. Teraz sa mu dvihol žalúdok poriadne. Zasmial sa. Nevedel prečo, ale bolo mu to príjemné. Veľmi príjemné. Spomenul si, ako mu jedna známa hovorila o tom, aké mala problémy pri umývaní zubov počas tehotenstva. Vrátili sa mu spomienky, alebo si iba myslel, že sú to spomienky. Zubná kefka v hrdle a obrátený žalúdok ho zaviedli do čias, keď bol ešte dieťa. Videl sa na nejakej pláži. V ruke držal detské hrabličky a alumíniovú lyžicu. Bol strapatý a spotený. Bolo horúco. Na deke vedľa neho ležala žena. Počúvala hudbu z tranzistora. Potom k nej prišla iná žena. Vyzerali ako sestry. Sledovali muža, ktorý sedel neďaleko od nich. Smiali sa. Smiali sa! Vtedy sa vrátil k sebe. Ten smiech ho vrátil. Lebo si pomyslel na to, či aj ony, tie dve ženy, si dávali do hrdla kefky, keď sa tak schuti smiali. Smial sa.

Pomaly končil. S umývaním zubov teda. Vypláchol si ústa. Lenže... niečo ho nútilo, aby ešte celkom neprestal. Znova si dal kefku do úst, ale už bez zámeru umývať si zuby, proste si ju strčil do hrdla. Prvýkrát nepomohlo. Tak druhýkrát. Bolo to lepšie. Na tretíkrát sa mu tak podvihol žalúdok, že si myslel, že v sebe neudrží raňajky. Ale podarilo sa. Veľmi sa smial. Veľmi. Bolo to niečo neuveriteľné. Naozaj niečo, čo ho vyrvalo z vákua. Akoby jeho osobná nepriehľadná bublina praskla, on dopadol na zem a začal vidieť ďalej, ako na steny tej bubliny. Zažil staronový pocit. Radosť. Zrazu si spomenul, aké to je tešiť sa. Už dávno nedúfal, že ešte zakúsi ten pocit. Ani sa tým nezaoberal. A teraz toto.

Obliekol sa a balil si veci do práce. Mobil, jeden aj druhý, kex, peňaženku, ktorá bola pohodená na kresle v obývačke. A aby nezabudol hygienické vreckovky. Včera sa mu z balíka minula posledná.

A zubnú kefku.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu