Čakal ju na lúke za mestom. Vedel, že dáva prednosť štíhlym chlapcom, preto si obliekol blodobéžové bavlenené nohavice úzkeho strihu s tweedovým dezénom a lososovoružovú polokošeľu. Modré semišové mokasíny pôsobili v kombinácii s oblečením možno trochu nenáležito, ale dávali jeho zjavu netradičný pôvab. Keď ju videl prichádzať, zahladil si nad ušami vlasy a dbal na to, aby sa mehrbil. V ruke držala piknikový košík a pod pazuchou vlnenú deku so vzorom škótskeho kára. Pozdravili si a ona sa jemne usmievala. Bez slova rozprestrela deku a s nenútenou eleganciou s kúskom hravosti sa posadila tak, aby ho pohľadom mohla vyzvať, aby si k nej bez rozpakov prisadol. Podľahol a vlastne si takmer ľahol, hlavu si oprel ľavou rukou a zúženými očami a s potmehúdskym úsmevom sa na ňu pozeral. Čierne šaty zo zamatu sa mu zdali ako nie najsprávnejšia voľba na piknikové popoludňajšie posedenie na lúke, ale musel uznať, že v nich vyzerala znamenite. Naozaj ocenil jej účes, páčilo sa mu, ako sa jej niekoľko prameňov vlnitých vlasov uvoľnilo zo spony (alebo to ona tak chtiac naaranžovala?) a jemne sa jej hompáľali pri lícach a jeden jej padal cez čelo a oko až k ústam. Jej vlasom sa skutočne ťažko odolávalo, preto k nej trochu natiahol ruku a akoby mimovoľne pohladil jeden z uvoľnených prameňov. Tvárila sa ľahostajne, len sa ďalej trochu usmievala. A vtedy si všimla, že má na krku akúsi šnúrku a na nej visí oceľový prívesok v tvare mesiaca s príjemnou tvárou.
Vlastne sa nepoznali. Stretli sa párkrát na chodbe firmy, v ktorej spolu pracovali a dvakrát na oslave nejakého kolegu, ktorého spoločne poznali. Na druhej takejto oslave zistili, že si rozumejú akosi viac, ako je to bežné a vtedy, možno posmelený whisky, jej navrhol toto stretnutie. Ona neprotestovala, len sa zatvárila akosi záhadne prekvapene, ale privolila. Žeby tiež whisky? Nie, ona predsa pila víno.
Nepotrebovali veľa slov na to, aby si rozumeli. Stačilo, že si hľadeli do tvárí a usmievali sa na seba, ako sa usmievajú deti v sviatočné dni, keď sú ich čisté duše plné očakávaní. Aj oni si pripadali ako deti. Čistí ako deti. Veľmi sa mu páčila, práve preto jej dokázal odolať. Zdá sa, že to chápala. Predsa len ju musel pohladiť po ruke, na ktorej mala náramok, ktorý vyzeral ako starožitný a bol riedko vysádzaný takmer neviditeľnými matnými zelenými kamienkami, podobnými tým, ktoré mala na šatách. Z uzáveru visela krátka retiazka, na jej konci si všimol rovnaký zelený kamienok. Nevdojak sa prstom zachytil do onoho náramku a trochu ním trhol a zrazu uvidel na jej tvári malé znepokojenie, akoby ten šperk bol pre ňu niečo výnimočné, čo ju viaže k akýmsi veciam z minulosti, ktoré nechcela alebo nepotrebovala nikomu prezrádzať. Rozmýšľala nad tým, čo asi môže byť na opačnej strane jeho mesačného prívesku. Teda, či je doň vyrytý rovnaký mesiac, ibaže zrkadlovo obrátený, alebo by si tam mohla prečítať vygravírované venovanie alebo niečo podobné.
Pomedzi to, ako sa sledovali a každý z nich rozmýšľal o tajomstvách toho druhého, jedli hrušky, pečené stehná, ktoré vybrala z termonádoby a ktoré boli stále príjemne teplé a po nich si dali karamelový puding. Nakoniec pili víno. Ani si poriadne nestihli uvedomiť, že popoludnie je už na ústupe a príjemný večerný súmrak sa s nenútenou eleganciou zložil do sviežej trávy na voňavej lúke. A zrazu bola tma. Spoza kopca bola tušiteľná prítomnosť mesta vo forme svetelnej žiary, ktorú spôsobovalo množstvo intenzívneho umelého osvetlenia z obytných domov a predovšetkým z veľkých obchodných komplexov. Doliehali k nim veľmi tlmene zvuky typické pre mestský ruch, akoby im nechceli dať zabudnúť na to, že tu nie sú až tak sami, a ktoré občas prerušil spev nočných vtákov. Ležali vedľa seba s hlavami položenými tak tesne, že cítili vôňu vlasov toho druhého. Nečakali na zázrak.
Ako pozerali do neba, zdalo sa im, že jedna z hviezd sa začína akosi zväčšovať a približovať. Bolo zvláštne, že ani jeden z nich nemal pocit strachu, akoby boli pripravení v tento večer hoci aj spoločne umrieť. Čistí ako deti. Ako sa hviezda približovala, mohli spozorovať, že jej lesk tvorí spektrum rôznych farieb, ktoré sa okolo nej ovíjali ako svetelné prúdy rôznymi smermi. Zrazu bola hviezda tesne nad nimi a pripomínala obrovskú diskoguľu po obvode ozdobenú niečim, čo vyzeralo ako anjelské krídla, spod ktorých na nich dopadali farebné svetelné krištáliky. Chceli ich chytať do dlaní, ale nedalo sa. Boli iba svetlom a znamenali iba čistú nehmateteľnú radosť. Tí dvaja ju naozaj cítili. Boli ako v extáze, keď zistili, že z hviezdy padajúce svetielka majú rôzne vône, každé svetlo malo svoju vlastnú osobitú vôňu, akú doteraz nikto z nich nepoznal. Zdalo sa, že tie malé svetlá sa občas menia na farebné lupene lúčnych kvetov, akoby niekto veľmi dobrý a starostlivý chcel tie kvety uchrániť pred dažďom a vetrom a aby skôr, ako zvädnú, mohla ich vôňa niekoho urobiť šťastným. Tak ich nazbieral do obrovského koša krásy a lásky a teraz akoby ten niekto veľmi dobrý z toho koša rozptyľoval všetku tú farebnú voňavú nádheru na tých dvoch, ktorí vlastne neboli ničím výnimoční, len dnes pocítili svoju čistotu a toto sa dialo ako odmena za ich popoludňajšiu kontempláciu.
Toto bol prvý skutočný zázrak v ich živote.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
summerrain
25. 12.decembra 2010 16:51
krásne príjemne sa to čitalo
2
osud sa pomstí tým, ktorí uniknú povolaniu, ktoré im bolo určené. čakaj nejakú pohromu ak nerobíš fashion filmy.
a ešte, že si sladká!
a ešte, že si sladká!
Napíš svoj komentár