Viacerým sa stalo, že potom stratili schopnosť obcovať s realitou

Povedal som taxikárovi, aby šiel ďalej. Chcel som ti ukázať vnútorný dvor mestského domu, v ktorom som ešte pred rokom býval. Všetko tu zostalo tak, ako predtým. Nejako som to nespoznával. Bolo mi to cudzie. Možno aj preto, že ma k tomuto miestu neviazali pekné spomienky. Bol som rád, že napriek tomu, že je už november a je nasnežené, stále je na schodoch pred vchodom palma v kvetináči. Zdalo sa mi, že predtým tu boli dve, každá z jednej strany schodiska. To sa mi asi len zdalo. Páčilo sa ti tu. Boli sme ako v divadle.



Aj dnes bolo presne také sychravé počasie, ako vtedy, keď som odtiaľ odchádzal. Vtedy tu bol taký malý psík, ktorému som raz odlomil kúsok zo snickersu. Neskôr som si to vyčítal, keď som sa dozvedel, že psi vraj nesmú čokoládu. Možno preto mi ten havo vtedy zašpinil tweedový kabát. Ten kabát ešte mám, ty ho nepoznáš. Nenosím ho už.

Odpratal som sneh z lavičky a sadli sme si. Bola to lavička, na ktorej som v lete rád sedával, pretože popoludní bola v tieni stromov. Zvykol som zatvoriť oči a predstavovať si, že raz tu budem sedieť s niekým, ako si ty. Teraz tu sedíme spolu a neteším sa. Nie je leto. Akoby som si to vôbec neuvedomoval. Mám pocit otupenosti. Človek si tak ľahko zvykne na dobré veci a ešte rýchlejšie na dobrých ľudí. Ty si na mňa tak ľahko nezvykneš, nie som dobrý. Môžem sa snažiť byť lepší.

Prechádzali sme sa mestom. Tekmer vôbec sme nerozprávali. Len sme sa trochu usmievali. Akoby ľútostivo. Neviem... Prichádzali sme o niečo?

Nemal som ti ukazovať ten dvor.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

31 komentov k blogu