Po incidente s kočom sa Kráľ rozhodol, že Šaša si berie so sebou na hrad, už dávno po niektorom túžil a tento dokonca nemal problém si s ním zapáliť. Bol zábavný a hneď na začiatku si vybudoval odpor k jeho manželke, k dcére sa správal ľahostajne, vyhľadával príležitosti, kde sa mohol predviesť, ale vedel aj pohotovo splynúť s davom a nikdy nemal problém zviesť niektorú zo žien služobníctva. A občas možno ani chlapov. Mali toho toľko spoločného.
Šašova obľúbenosť u Kráľa sa vyrovnala dokonca jeho neobľúbenosti u Kráľovnej a Princeznej. Vlastne, Princeznej bol rovnako ľahostajný, ako ona jemu. To len Kráľovná ... možno práve preto, že Šašo bol prvý, ktorý si všimol, že jej boky sa postupne zaobľujú a neváhal ani najmenšiu chvíľku, keď prišla vhodná príležitosť, vykríkol to na celú sálu na veľkej hostine. Kráľovná sčervenela od hnevu alebo hanby alebo kúsku hovädzieho mäsa, ktoré jej v tom okamihu zabehlo, rozkašlala sa, pričom oprskala celý stôl a ani toto Šašo nenechal bez povšimnutia. A tak Kráľovná vstala vtedy od stola a odišla do svojich komnát, z ktorých až do konca hostiny nevyšla.
Vtedy to bola zábavná hostina. Veľmi zábavná. Do kráľovstva prišiel slávny, chrabrý a udatný Rytier, ktorého meno si dávali malé deti počas hry, keď bojovali s drakom, alebo nejakým nepriateľom. Rytier bol od prvého okamihu Šašovi nesympatický, ale Princezná sa po ňom pekne usmievala a jemu nevedelo napadnúť nikdy nič, čím by ho zosmiešnil. A ak to aj skúsil, Rytier mu to vyvrátil nezmyselnými slovami, ktorým on nerozumel. A tak tu zrazu bol aj so svojou rodinou, zoznámiť sa s Kráľom a Kráľovnou a predstaviť im Princeznú, svoju nádejnú budúcu ženu. Nikto si nemohol byť istý, či Rytierovi išlo o korunu, bohatstvo, bohapustú jebačku s Princeznou (ktorá že vraj stála za to) alebo polovicou služobníctva. On vyhlasoval, že je to čistá láska.
Na tejto hostine Šašo zahliadol, ako sa na jeho vtipe zamierenom na Kráľovnú výborne zabáva pomocníčka z kuchyne, ktorá po ňom pekne pozerá. Vtedy bol na hrade ešte takmer nový, nepoznal veľa ľudí a ani slasti života na kráľovskom dvore. Pomocníčka sa mu zapáčila. Veľmi zapáčila.
Od danej oslavy uplynulo pár dní, ktoré sa pospájali do týždňov, za oknom začala pomaly nad prírodou vládu preberať zima. Ako padal chlad na krajinu, padal aj na Šaša. Možno preto ho raz našla Princezná plakať na jednej z chodieb skrytého za sochou. Chodbou sa ozývali len jeho tiché vzlyky.
„Šašo? Ty plačeš?“ opýtala sa ho, keď sa k nemu priblížila.
„Nie, ja sa len potím očami. Dosť intenzívne. A ty nesúložíš?“ neodpustil si.
„Si odporný, vieš o tom? A len pre tvoju informáciu, nesúložím, Rytier je niekde v riti.“ Povedala a usadila sa na zem vedľa Šaša.
„V koho riti?“ pokračoval uštipačným tónom, rozveselilo ho, že mohol podpichovať Princeznú. Slovne podpichovať. Princezná mu to opätovala štuchancom pod rebrá. Na to ju Šašo začal štekliť a len čo sa mu utvorila úniková cesta, ušiel. Princezná utekala za ním, dobehla ho na schodisku, strhla mu čiapku a bežala presne opačným smerom. Šašo zakopol a spadol zo schodov, potom sa pozbieral a druhou cestou utekal do jej komnát, lebo nevedel o žiadnom inom mieste, kam by utekala.
Vbehol do jej izby. Zastal uprostred, nikde nikoho. Ale keby tam skutočne nikoho nebolo, dvere by nezostali otvorené. Zrazu sa zabuchli. Šašom trhlo a obzrel sa. Princezná s rozpaľujúcim pohľadom stála za nimi, keď on vošiel a zavrela ich teraz. Vybrala z mešca kľúč, zaštrkotala s ním vo dverách, potom otočila a ešte pre istotu skúsila seknúť na kľučku. Ťažké dvere sa nepohli. Šašo zostal sám, bezbranný, s Princeznou a v jej izbe.
„Vyzeráš, ako keby si sa chystala na súlož. A dvere máš zamknuté. A okno zavreté. Rytier sa sem nemá ako dostať a ten smiešny cvičiteľ koní tiež nie. Takže nechápem.“ Dostal zo seba, keď si uvedomil, v akej je situácii. Princezná sa naňho usmiala svojim zvláštnym úsmevom, ktorý používala, keď chcela niekoho zviesť. Šašo sa začal báť. Podišla bližšie. Ešte bližšie. Až tak blízko, že cítil jej vôňu. Priblížila sa tvárou k nemu, ako keby ho chcela pobozkať. Šašo chcel cúvnuť, ale za sebou mal už len posteľ. Jediné východisko, poddal sa voľnému pádu na ňu. Princezná ho oblapila okolo ramien a do postele padla spolu s ním. Zdvihla sa nad neho a ... začala ho štekliť.
„Nerob. Nie, dosť, prosím dosť, veď ma ušteklíš k smrti.“ Prosil Šašo, no Princezná sa nedala odradiť a tak musel prevziať iniciatívu on. Po nejakom čase intenzívneho šteklenia sa zvalil vedľa nej na posteľ a dýchal sťažka, ako po vyčerpávajúcom milovaní sa.
„Už mi povieš, prečo si plakal?“ opýtala sa Princezná, lapajúc po dychu.
„Ja som neplakal.“ Zavrčal a otočil sa jej chrbtom.
„Ale Šašku, no táák, mne to môžeš povedať, ja si to skutočne nechám pre seba.“ Chlácholila ho.
„Tu nejde o to, že by si to niekomu povedala. Ty to proste nepochopíš. Máš citový rozsah čajovej lyžičky a všetko riešiš cez posteľ. S kým ti je fajn, s tým si. Toto by si nepochopila ...“
„Tak tu si sa pekne pomýlil. Ja Rytiera skutočne ľúbim!“ zvýšila hlas Princezná.
„Aha a to preto tvojim oknom vyliezal Cvičiteľ minule, však?“
„To bolo len také pošmyknutie“ snažila sa obhájiť samú seba a už sa na Šaša začínala hnevať. Dovoľoval si priveľa. Ale zas, vedel viac, ako celé služobníctvo dokopy, o Cvičiteľovi nevedel skoro nik.
„Tak pošmyknutie. Alebo skôr zošmyknutie. Rovno do postele.“ Nedal sa Šašo.
„Nerieš tu môj citový život, radšej mi povedz, čo sa stalo tebe.“
„Nemáš cigu?“ opýtal sa pre úvod. Už bol rozhodnutý začať, ale s cigou v ústach sa rozpráva vždy lepšie ako bez nej. Princezná si len povzdychla, vstala z postele, chvíľu sa pohrabala v skrini a vytiahla Kráľove puzdro. Zobrala misku, provizórny popolník a hodila sa späť do postele. Jednu si vybrala, dala do úst, vzala zo stolíka sviečku, špičku cigy priložila k plameňu a potiahla. V ústach zacítila tú krásnu chuť. Vyfúkla dym do tváre Šaša a ten sa zatváril ako keby ho ovracala.
„Daj mi jednu, toto neznášam. Uprednostňujem mnou vyprodukovaný decht.“ A tak mu Princezná dala cigu. Ale sviečku mu už nepodala.
„A zapálim si ju ako?“
„Daj mi pusu.“ Povedala odvážne Princezná. Šašo sa priklonil k nej, dotkol sa končekom cigy, ktorú mal v ústach tej Princezninej a silno potiahol. Čoskoro sa tabak zapálil a aj on pocítil tú slastnú chuť. Dym vyfúkol do tváre Princeznej. A ona sa len slastne usmiala. Očividne jej to neprekážalo. „Tak a teraz mi už môžeš povedať, čo sa ti stalo?“
Šašo si ešte pár krát s chuťou potiahol, vychutnal chuť kvalitných cíg, nie ako tie, čo má služobníctvo. „Je v tom žena“ povedal bezvýrazne napokon.
„Naozaj? Prekvapuješ ma, čakala som, že to bude chlap.“ Oborila sa naňho podráždene Princezná. „No kto to je?“
„Hmm ... ty služobníctvo až tak nepoznáš. Rozmýšľam, ako by som ti to mohol ... Nazvime ju Tá-ktorú-netreba-menovať. Môže byť?“ Princezná mala vždy rada takéto hry. Nikto nemal svoje skutočné meno, lebo zvyčajne bolo aj tak nepodstatné a vedela, že skôr alebo neskôr Tú-ktorú-netreba-menovať aj tak spozná.
„Dobre teda. A teraz už hovor.“
„Pamätáš si na tú hostinu, keď som povedal Kráľovnej, že sa pomaly začína meniť na prasiatko, čo tu bol Rytier so svojimi šľachtickými namyslenými rodičmi? Vtedy sa po mne tak zvláštne pozerala. Pekne zvláštne. A vtedy to všetko začalo. Ani neviem ako, ocitol som sa sám s ňou v komore pod schodmi, krásne sladko bozkávala. A takto to trvalo nejaký čas, len tak, aby nás nik nevidel. Vždy keď sme boli spolu, bolo nám fajn a potom mi povedala, že to takto ďalej nejde. Hnusne ma odkopla a ja idiot som sa vždy vrátil. A ona mi nikdy neodolala. Bolo to smiešne. Ubližovala mi a ja som sa jej vystavoval, aby mi ublížila zas. Bol som hlúpy a ona ma len využívala, lebo na tomto kráľovskom dvore sú všetci chlapi buď postihnutí, starí alebo spávajú už s niekým iným. Som krásna hračka na hranie. A z nej bude čoskoro hrozná kurva.“ Zakončil a frajerským gestom zahasil cigu. Princezná mu hneď podala druhú. „Teraz začala asi spávať s nejakým zametačom v stajniach, smiešny chlap. Podľa mňa má na viac, ale nemá urodzený pôvod, takže sa vyššie šplhať nemôže. Ale aspoň krajšieho mohla mať. Vždy keď idem okolo, tak mám pocit, že ho pretiahne aj na tom mieste, kde práve stojí. Veľká láska.“
„To pre toto ti je tak mizerne? Kvôli tej pomocníčke z kuchyne? Ach. No, nie je to nejaká krásavica, ale keď ju porovnám s väčšinou služobníctva, dá sa. Taký lepší priemer. Chutia ti cigy?“ opýtala sa, keď zahasila svoju prvú, Šašo už bol aspoň v polovici druhej.
„Chutia. Len mi z toho rozprávania vyschlo v hrdle.“
„Červené môže byť?“
„Samozrejme.“
Naliala. Obom.
„Ale aj tak mi s ňou bolo fajn.“
„Tak to ti verím. S každou ženskou je fajn. Aspoň si si kus užil?“
„Ani ....“
Nedopovedal. Pri dverách sa ozvalo klopanie.
„Kto tam je?“ opýtala sa nervózne Princezná. Nemala rada, keď jej dôverné rozhovory niekto prerušoval.
„To som ja láska. Váš Rytier.“ Ozval sa hlboký hlas spoza dverí.
„Tak teraz nech ide do riti!“ zašepkal Šašo. Tiež nervózny. Ani nevedel prečo, ale s Princeznou mu bolo celkom fajn.
„Práve odtiaľ asi prišiel. Choď oknom, dá sa tade bezpečne zliezť. A už je aj tak tma, nik ťa nebude vidieť.“ Zašepkala Šašovi keď otvárala okno. Šašo neváhal a začal liezť.
„To vykanie si niekam strč, dobre vieš, že mi to lezie na nervy.“ Začul ešte z izby a potom len buchotanie zbroje dopadajúcej na zem. Zastal pod oknom a pozrel hore.
Aspoň jej je fajn, pomyslel si a stratil sa v útrobách hradu.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ladylebensgefahr
23. 1.januára 2011 15:10
už teraz nemám rada Rytiera a ani Cvičiteľa...
Napíš svoj komentár