Včera som šla do mesta, do knižnice, pripravená na to, že dostanem 10 eur minimálne pokutu za držanie kníh. Vkročila som do knižnice, zložila si tašku, vybrala knihy a zamierila k pultu. Jedna z tieti knihovníčok vzala moje knihy, prezrela ich, pozrela na dátum na výpožičnom preukaze, usmiala sa.
"100 eur, prosím!"
"Koľko že to?"
Spod pultu vytiahla sekáčik na mäso, začala ním mávať a smiať sa...
Fajn, fajn, tak to nebolo. Čakala som, že mi povie niečo o pokute, minimálne že sa bude so mnou chcieť dobre pohádať, ale nič. Ticho, len unavený úsmev. Vedľa mňa stálo už iné dievča, aby si požičalo knihy.
"Môžeš si ísť požičiavať," usmievala sa na mňa teta knihovníčka. Bola som tak rozhodená, že som vyšla do uličky, vzala pár kníh, čo ma zaujali, a vrátila sa späť, čakajúc, že nakoniec aj tak povie niečo v zmysle, že mám už platiť.
Vzala knihy, ticho ich kódy skenovala do počítaču, vydala mi výpis na lístočku, ktorý som podpísala. Zatiaľ, čo knihy skenovala, som sa pozerala okolo seba.
Dievča, čo tam bolo keď som knihy vracala, tam stále stálo a počula som, ako sa s inou knihovníčkou dohadujú.
"Ale ja toho Remarqua potrebujem!"
"Prepáčte," unavene už po niekoľký krát povedala knihovníčka, na ktorej štítku stálo "Petra niečo..." jej priezvisko si nepamätám, "ale my tú knihu naozaj nemáme. Možno by ste mohli ísť do našej pobočky na Klobúčnickej, tam možno majú titul, ktorý chcete, aha, tamto je počítač. Zadajte do vyhľadávača titul, a keď vám vyhľadá nápis čiernym a pri tom Klobúčnická, majú ju, a ak ju tak veľmi chcete, môžte si ju vziať."
Vziať vyslovila tónom "zožrať". Dievča prikývlo. Vtedy sa tam postavila žena, ktorá už dlhšie chodila pred pultom, klopkala opätkami a tvárila sa veľmi dôležito. Bože, čo je to za indivíduum, pomyslela som si. Prikročila k dievčaťu, a skôr zakričala, než povedala.
"Ak chcete, môžete sa zapísať do poradovníka. Pani Podelná, prečo ste jej to nepovedali? Je to predsa vaša povinnosť!"
"Áno," vydýchla pani, "poradovník."
Dievča sa rozhodlo zapísať do poradovníka, a odišlo. Tá harpia tam stále dokola chodila, snorila čo by mohla skritizovať. Zrazu sa spoza mňa vyrútila, až mi takmer vypadol lístoček z ruky.
"Pani Lučanová, nevidno vám vizitku!"
Myslím, že povedala nejaké iné slovo, omnoho vyumelkovanejšie než vizitka, ale pochopila som, že myslí vyziku na šnúrke okolo krku knihovníčky. Asi jeden centimeter vizitky zakrývali knihovníčkine vlasy. Tá nadradená "slečna" si odfrkla a vypálila z miestnosti.
Knihovníčka si napravila vizitku a asi si všimla môj šokovaný výraz, ešte skôr než som si ja uvedomila, že sa tvárim ako...no, nie akože sa ma to netýka. Uškrnula sa.
"Riaditeľka..."
Zavrteli sme hlavou, potom kývla druhej knihovníčke a zasmiala sa.
"Táto si to už aj všimla," kývla na mňa.
Podala mi knihy, a ja som sa cítila lepšie. Nielenže som nedostala pokutu, ale aj som sa pobavila na novej riaditeľke. Aj keď som mala trochu zmiešané pocity, knihovníčky nič nespravili a ona na nich vrieskala. "Za dobrotu, na žobrotu" napadlo ma, a zamyslela som sa, či som to niekedy zažila. Dospela som záveru, že nie.
Vyšla som von z knižnice, a zamierila na autobusovú zastávku. Bolo na nej veľa ľudí. Jedna pani s igelitkou sa potkla a spadla. Nikto sa pri nej nepristavil. Ovplyvnená dobrou náladou som k nej podišla, pomohla jej postaviť sa, a pozbierala som aj nákup čo vypadol z tašky. Nasupene na mňa zazrela, akoby som bola...netvor.
"Daj to sem!" zakvíkala, vytrhla mi z ruky to, čo som jej podávala, a zazrela.
"Človek ešte spadne, a nielenže mu nikto nepomôže, ale ešte sa aj nájde niekto, kto ho chce okradnúť!"
Šokovane som na ňu hľadela.
"Ale..."
Zazrela na mňa, a zastávka stíchla, v hrdle sa mi vytvorila hrča, a niekde nad žalúdkom sa mi všetko triaslo, no nie od strachu, skôr od hanby...neviem ten pocit popísať.
"To myslíte mňa?" vypadlo zo mňa nie mojím hlasom.
"A ešte aj bude drzá!" hulákala, aj keď som ju veľmi dobre počula.
Poobzerala sa po zastávke, očividne hľadala podporu okolostojacich, tetka jedna choromyseľná. A fakt, jej divadlo ich presvedčilo. Tvárili sa pobúrene.
Odkráčala som, ešte za mnou niečo volala, ale myslela som že sa neovládnem a jednu jej uvalím, tak som ju ignorovala. Prišiel autobus, ona a takmer všetci nastúpili, a ja som v tej zime ostala 10 minút čakať na ďalší. A nevadí. Ktovie čo by na mňa ešte vravela v autobuse.
Najprv som jej nechápala, a bola som pobúrená. Človek jej chce pomôcť, a ona sa takto odvďačí. Až oveľa neskôr mi došlo, že má asi nejaký problém. V svojej hlave. A potrebovala by pomôcť, chuderka.
Každopádne choroba - nechoroba, "za dobrotu na žobrotu" som si nakoniec odtestovala na vlastnej koži. Neodporúčam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár