Cítim sa niekedy vnútorne ako z porcelánu. Nedám to však najavo, kdeže. Len ľudia, ktorých je však málinko, ktorí ma poznajú, či snáď i ľudia, ktorí sa vedia viac vcítiť do druhých (tých je tiež pomálo v poslednej dobe, lebo všetkých oslepuje ich prvoradé vlastné blaho), vedia, čo to vlastne za pocit je. Nenávidím ten pocit vnútornej krehkosti, tej zraniteľnosti. Keby sa ma dotklo pierko, obyčajné malé pierko...rozsypala by som sa. Síce sa tak málokedy cítim a vždy len, keď viem, že ma nik nevidí, nepočuje a necíti moje zamlčané volanie o pomoc, o vrelé a láskyplné objatie a úprimný bozk na čelo, ktorý budem na svojom dievčenskom čelíčku cítiť ešte dlho potom. Len ak viem, že nie som okolo ľudí, len vtedy viem, že si môžem dovoliť byť zraniteľná. Možno okrem dvoch indivíduí a mojej rodinky ma nik nepresvedčil ešte, že by nezneužil fakt, že vie, čo sú moje slabé miesta. Kde mám svoje slabiny. No dúfam a pevne, beznádejne verím, že sa takých v priebehu môjho života nájde viac. Nádej nikdy nestrácam. To nie je v popise mojej povahy . Som ako zakliata princezná v klaunovi, ktorý sa hrá na bojovníka, pretože musí ochraňovať, CHCE ochraňovať slabších. Pri tom práve tá princezná potrebuje tzv. sanctuary v niekom inom. Ale priznať si to nechce...no môže byť človek rozporuplnejší?


...áno, môže!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
trubyroch  23. 4. 2010 20:13
Vyznanie zo záchodu ?
Napíš svoj komentár