Riešenie na moje problémy mi vnukla jedna moja spolužiačka. Bolo to skôr také, že mi dala prečítať jeden jej príbeh a fakt som si myslela, že počas toho ako ho čítam sa zabijem minimálne 5-krát... nieže by to bolo nejak strašne zlé, ale neznášam opisy a ona tam toho mala toľko!!!
Vtedy som si uvedomila, že ja by som vedela od nej písať lepšie. Zo základnej som mala jednu myšlienku, ktorú som chcela dať do príbehu, ale vtedy som bola rozumná - nechcela som písať.
A zrazu, pozrime sa... zahnala som ten príbeh a začala ďalší, no nebol dobrý, tak som začala ďalší, potom ďalší a keď som si prisahala, že prestanem, znovu a znovu sa toto opakovalo... SMUTNÉ.
Roky ubehli a môj život spočíval v nielen v nenávidený mojich nedokonalých príbehov, ale aj v nenávidený seba a ničení môjho života. Fikcia a realita sa mi často zlievali...
Pre mňa je písanie asi riešením, aký majú alkoholici na zvládanie reality. Ja som sa pustila do boja s fiktívnymi obludami a verte mi bolo to jednoduchšie ako čeliť realite.
No jednoznačne som mala úžasného strážneho anjela, lebo mi nedovalil úplne sa stratiť v príbehoch. A časy, keď som v nich nebola boli tie najkrajšie časy môjho života.
Ale je to ako droga, ktorej sa neviem zbaviť... proste mi to vŕta v hlave a nedá pokoja. Správne časy môjho života na strednej, keď som nebola mimo ma dostali na výšku... na úžasnú vysokú školu medzi skvelých ľudí - samozrejme sú výnimky a nie každý ma zbožňuje... ale milujem to tu.
Nedávno sme boli vo výcvikovom tábore, kde som vyskúšala mnoho vecí... každý deň minimálne tri druhy nového alkoholu - predtým som nepila a nechcem v tom nikoho ani podporovať, že by to bolo nejak dobré... ani vodná vývieva, ktorú som fajčila... to nie. No bola správna príležitosť a... no to je jedno.
Vyskúšala som mnohé a jeden chalan - samozrejme vždy je v tom nejaký chalan, ktorý sa mi páči už od začiatku školského roka... tak s ním som tancovala. Nebolo to ideálne, obchytkával každú moju spolužiačku a dosť kruto - žiadny Casanova, len alkohol. Nežiarila som len pri jednej, jej starej spolužiačke zo strednej...
Ale proste som s ním tancovala a bolo to skvelé. Držal ma a pri otočke som skoro vletela do stola, ale bolo to skvelé... aj keď pri jednom druhom spolužiakovi, sa mi kamoška povedala: Vieš, musíš nejak značiť, ak chceš zachrániť....
To tak bolo vidno, že sa na mňa tisne genitáliami?? Ale nie... nebolo to také zlé.
Ako vidíte, nie len to pekné, ale aj to čo s tým životom chodí stojí za to. Je aspoň o čom rozprávať.
Ale moja závislosť ma zabíja z vnútra a odťahujem sa od ľudí, ktorí by ma konečne naozaj mohli mať radi. A pomaly strácam aj túto školu... s kreditami som na tom biedne a...
Viem len toľko, že sa toho musím zbaviť, ale neviem ako... nejde to len nerobiť. Keby šlo, tento článok by nevznikol...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
jin15
3. 7.júla 2011 03:50
Hmmm tak toto trošku poznám.
Napíš svoj komentár