Vyliezla som z postele a obliekla som si dlhé čierne priehľadné šaty, ktoré priam hľadili moju pokožku. Pozrela som do zrkadla a zrazu som si uvedomila, že toto telo už patrilo MNE. Nevidela som pred sebou Angelu, v ktorej bledohnedých očiach bola TÁ nevinnosť a pokrytecké dobro... NIE! Videla som SEBA.
Boj som ešte nevyhrala, ale víťazstvo som cítila na jazyku a moje pery sa vykryvili v úsmev. Svätá Angela strácala moc. Už TERAZ bola spútaná a uvrhnutá do tieňa. Bola som blízko, veľmi blízko...
Prešla som si rukou po kľúčnej kosti a spomenula som si na vešticin medailón, ktorý mi raz darovala. Používala som ho zväčša len ako doplnok k týmto šatám, ale jeho moc by sa mi práve teraz mohla zísť. Nemusela by som len nečinne čakať na Rena. Tá predstava ma priam vyhnala z izby. Mierila som si to k veštici, dúfajúc, že medailón ešte bude mať.
Tmavé šaty za mnou vznešene a zároveň zvode viali, keď som prešla vedľa gardy. Na moje prekvapenie, tá sa za mnou vybrala.
"Čo toto má znamenať?" otočila som sa k nim nepríjemne seknúc.
"Nariadenie, pani moja," odpovedal jeden z nich.
To ma donútilo usmiať sa. Lucius im prikázal, aby ma chránili ma a k tomu ma mali takto oslovovať, pričom nevedeli uveriť tomu, že som Sonya... pre nich som bola len ČLOVEK. Pristúpila som bližšie k upírovi, ktorý mi odpovedal a usmiala sa mu do tváre.
"Aké to je? Oslovovať ČLOVEKA tvojou paňou?" vložila som do tých slov toľko výsmechu, koľko som len vedela. Bavilo ma hľadieť na jeho napätý ksicht. "Chrániť MA... Najradšej by si ma roztrhal, priznaj to... ponižuje ťa to" jeho tvár mi dala dostatočnú odpoveď a tešilo ma to. "Ušetrím vás od tej potupy. Nechoďte za mnou!" upozornila som ich a vyparila som sa. Vedela som, že po týchto slovách radšej porušia priamy príkaz od kráľa, než aby sa znížili k tomu, aby ma sprevádzali.
Toto divadielko ale počulo zopár upírov, čo bolo dole v sále. Vzduchom sa niesol ich chlad a nevraživosť, no stránili sa ma. Nie preto, že by sa báli... cítili HO zo mňa. Tušila som, že ich to štve... Ich kráľ súloží s človekom, NEPRÍPUSTNÉ! Ten pocit ma napĺňal, zabávala som sa na tom, no niektorých už len moja prítomnosť iritovala.
Keď som zahla na úzku chodbu vedúcu k veštici, jeden mi bol v pätách. Zastavila som v strede chodby a on tiež, len pár krokov za mnou.
"Nemala si provokovať tie stráže. Teraz by sa ti hodili."
"Viem sa o seba postarať, boli by mi len na obtiaž," otočila som k nemu len hlavu s úsmevom. Snažila som sa ho čo najviac nasrať, túžila som po tom, aby som ho mohla zabiť a cítiť ako mi jeho krv steká po rukách.
A nemusela som dlho čakať, úžasnou rýchlosťou sa dostal ku mne a chcel sa mi vrhnúť po krku. Jeho smola bola, že ja som nechala vykĺznuť nôž spod rukáva do mojej ruky už vo chvíli, keď som zastavila na chodbe. Keď sa teda pohol smerom ku mne, okamžite som zaútočila, aj keď mne sa zdalo, že protivník pri mne ani nie je... no trafila som ho presne z boku do krku. Jeho krv vyšplechla na moju ruku a padol na kolená.
Mala som pocit moci. Jeho život bol v mojich rukách... vzrušovalo ma to. Tento pocit mi už naozaj chýbal. Vytiahla som z jeho krku nôž a sledovala som, ako z jeho rany tečie krv. Rozochvelo ma to... dotkla som sa rany, a keď moje prsty boli od tej teplej tekutiny, pretrela som si ňou pery. Nestačilo mi to, chcela som cítiť, ako mu vyhasne život pod mojimi rukami.
Počula som kroky, musela som sa poponáhľať, ak som nechcela aby ma zastavili. Rýchlo som ho obišla a jednoduchým pohybom som mu zlomila väz. Posledný krát vydýchol a mŕtvy padol tvárou k zemi.
Na konci chodby sa vtedy objavilo pár upírov a medzi nimi bola i Quenia. Ruky aj tvár som mala od krvi a v očiach zračiace sa šialenstvo hovorilo za všetko. Ona vedela kto som, nemala pochybnosti a to ju najviac vytáčalo.
Vrátila som sa, keď sa podľa jej mienky, mali začať jej časy po boku nášho kráľa. Chcela ma nahradiť a to nielen v jeho posteli, ale aj ako učeň vedľa veštici.
Keď ma tam uvidela stáť nad mŕtvym telom upíra, videla som v jej očiach strach. Jedného z nich som zabila len s ľudskými schopnosťami... vedela, že sa mi NIKDY nevyrovná. Venovala som jej úsmev a odkráčala som, akoby sa nič nebolo stalo.
Vošla som do miestnosti k veštici, stála pri studni, ako vždy.
"Sonya, za čo vďačím tvojej návšteve?"
"Prečo sa pýtaš, keď už odpoveď poznáš?" usmiala som sa na ňu a ona si len sňala z krku medalión. Podišla som k nej a ona mi ho prevliekla cez hlavu so slovami: "Strážila som ho, dúfajúc, že sa raz vrátiš."
Na to som jej s úctou a vďakou v očiach prikývla. Keď to dopovedala, pomaly odkráčala z miestnosti, nech sa viem sústrediť.
Hneď, ako odišla, obišla som studnu a postavila som sa na miesto hneď oproti vchodu. Vytiahla som z rukáva krvavý nôž, čím som zabila toho upíra a rezla som si do dlane. Kvapky mojej krvi padli do studne s bledomodrou žiariacou tekutinou a rozvýrili ju. Pomaly voda sčernela a miestnosť sa zahalila do úplnej tmy. Cítila som chlad a vtedy som prerezanou ruku prešla po medailóne. Keď sa jeho rubínovočervený stred zahalil kvou, rozsvietil sa.
Zrazu som pred sebou uvidela seba... svoje staré telo, stálo predo mnou zahalené do krvi. Zľakla som sa a ustúpila - obraz zmizol. Začula som temný smiech ako hieny... tiene boli blízko, len ja som ich nevidela. Začala som hovoriť jazykom podsvetia a volala som ich k sebe, aby prišli ku mne a pomohli mi...
Voda v studni sa rozvýrila, zdvyhol sa vietor a zrazu som ho uvidela... Bol tvárou tvár ku mne a hľadel na mňa, TIEŇ, bez očí, len s ľudskými obrysmi.
"Kto si?" ozval sa hrubý hlas miestnosťou - akoby to povedal niekto za ním.
"Pozri sa lepšie... AMAG" jeho meno som povedala zvodne ako som ho vedela vysloviť len ja a on uhol smerom dozadu. V miestnosti bolo zrazu počuť šepot, a potom len jedno tiché váhavé sičanie: "SONYA"
Usmiala som sa naňho a on si ma začal obzerať, no šepot v miestnosti neustál... stupňoval sa, kým Amag nekývol rukou. Jeho obrys tváre sa priblížil úplne k tej mojej a cítila som jeho chladný dych.
"Potrebujem aby si mi niekoho našiel a dozrel naňho," hovorila som zvodne priložiac svoju ruku na jeho tvári a prešla po nej, ale len akoby... bol tieň, takže som sa ho nevedela dotknúť, ale on sa ku mne pritúlil ako domáce zvieratko. "A teraz, tam chcem byť aj ja..." zozadu sa ozval chichot a v tej chvíli vletel do môjho tela. Bolo to akoby ma celú ovládol, nevedela som sa pohnúť... chichot naokolo neustal a začala sa mi krútiť hlava, vtedy vyšiel.
"Si slabá, len ako človek," odvetil, keď uvidel, ako som sa začala triasť. Bolo to, akoby mi na moment vytrhol srce, prešla mnou strašná bolesť.
"Ak sa toto skončí, dostanem späť svoju moc, nemusíš sa báť, vydržím to."
Na to mi prikývol a rozplynul sa akoby tam nikdy nebol. Začal sa mi točiť svet a počula som smiech, ťažko som si sadla na sud za mnou a oprela som si hlavu. Bolo mi zle a nemienilo to prestať, zatvorila som si oči a videla som, ako mi neúprosnou rýchlosťou nad hlavou uháňa les. Všetko som videla v červenom, akoby všetko dokonale pokryla krv. Začula som hlasy, dych, kroky, šum... boli to vlkolaci. Keď mi prestal les uháňať pred očami uvidela som spoza stromu vykuknúc osem osôb... z toho sedem bolo vlkolakov.
"Mal si nájsť Rena," šepla som Amagovi a bez slov mi povedal, že ten, čo vedie vlkolakov do Údolia Mŕtvych, je ON. Nechápala som to, ak to bol on, tak to znamenalo, že mal moc sa premeniť. Spomenula som si, ako si odomňa prekvapene vzal meč - TEN musel byť zdrojom takejto moci a ja som to ani netušila.
Amag k nim podišiel bližšie a ja som uvidela Aleca. Darrell si z neho už spravil svojho psa - dala som mu ho príliž ľahko... Prezrela som si ostatných a vtedy som uvidela Darrella, tak sa mi rozbúšilo srdce, že som si ihneď otvorila oči. Nezniesla som ani pohľad naňho, môj dych sa zrýchlil a hlava sa mi zasa točila, cítila som bolesť v srdci, ale nie takú ako predtým.
Zatvorila som si oči a navtedy už Amag postúpil ďalej. Zrazu som hľadela na Rena v tele znetvoreného hrbáča... chcela som vedieť, čo plánuje, prečo vedie vlkolakov do Údolia Mŕtvych, toto som mu totiž nekázala!
Amag bez slov spravil, čo som chcela a ukázal sa mu, tak, aby si to nikto iný nevšimol len Ren. Ten okamžite zastavil a zhrozený sa pozeral na strom, kde sa mu tieň objavil.
"Čo sa stalo Irisad?" začula som, ako ho oslovil Darrell.
"Na niečo sa musím pozrieť," odvetil chraplavým hlasom a vybral sa z dohľadu i sluchu vlkolakov. Amag ho naseldoval a objavil sa mu na kmeni jedného stromu.
Videla som, ako sa mračil. Obzrel sa, aby sa uistil, že tam nikto nie je, a potom šeptom na Amaga začal hovoriť.
"Netušil som, že ma dáš sledovať."
"Skôr si si myslel, že nemám žiadnu moc... ako ja o TEBE," upozornila som ho. Amag ma nechal hovoriť - tým pádom Ren počul môj hlas, pričom videl tieň na strome - taký, aký by mal Ren v tejto podobe hrbáča. "Čo vystrájaš? Nemáš náhodou dostať amulet? Prečo vedieš vlkolakov do Údolia Mŕtvych?"
"Lebo ten mladý, čo nie je z tochto sveta, nesie niečo, čo má pre mŕtvych cenu. Ak sa s nimi chcem dohodnúť, potrebujem to."
"A čo si myslia oni?"
"Že ich beriem pre peniaze, ktoré mi dali, aby som mal dosť na stopárov na nájdenie mojej dcéri."
"Pošlem ti pomoc, obklopený siedmimi vlkolakmi sa k tej VECI, čo má Alec, nedostaneš. Ale pamätaj na dohodu, ak ma zradíš UMRIEŠ."
Ren prikývol a Amag zmizol z jeho dohľadu. Vedela som, že teraz, keď bude vedieť, že na neho dozerám, bude sa mať na pozore.
Otvorila som si oči, ale príliš rýchlo som sa chcela postaviť a spadla som. Začula som ten na nervy idúci smiech a videla som, ako mi miestnosť tancuje pred očami. Zdvýhal sa mi žalúdok, ale potrebovala som sa postaviť a ísť dole do žaláru. Po chvíli som si všimla, že niekto stojí vo dverách - bola to Quenia.
"Zavolaj mi vešticu!" pikázala som jej, lebo som pochopila, že nebudem mať silu ani sa len postaviť. Svet sa mi naťahoval pred očami a Quenia sa ani len nepohla z miesta. No v tom som pocítila jej dych pri uchu - pričom stále stála na mieste.
"Nemala si sa vrátiť, bola by som ťa nahradila a to s radosťou."
"Mlč a sprav, čo som ti povedala," odsekla som, ale ona sa nepohla. Ťažko som sa postavila a vystrela, ako to len šlo.
"Keď si bola mŕtva, bolo to lepšie."
"Sprav, čo som ti povedala!"
"Zase ťa niekto zabije a budem mať od teba pokoj. Nepodarí sa ti získať ten amulet!"
"Mlč!"
"Umri!" vtedy som pocítila ako mi vrazila dýku do brucha. Počula som ženský výkrik a zrazu sa to všetko rozplynulo.
"Sonya si v poriadku? Sonya?" bola pri mne veštica a držala ma za ruku. "Nemala si prevádzať to kúzlo, si naň slabá, musíš ho prerušiť..."
"Nie! To sa len tiene so mnou zahrávajú, nemusíš sa báť."
Chcela namietať, ale nedovolila som jej to.
"Potrebujem, aby si šla dole do väznice a vypustila všetky obludy, čo vieš dostať pod tvoju moc. Musia zabiť vlkolakov, čo obklopujú hrbáča... Pošli ich za Amagom, sú tam."
"Sonya..."
"Nie! Sprav to! Ja budem v poriadku," a vyrovnala som sa na znak toho, že hovorím pravdu, pričom som cítila bolesť, akoby mi trhali srce na márne kúsky. Veštica sa ale vybrala dole do väznice, ako som jej prikázala. Hneď, keď odišla, nechala som, aby ma bolesť zvalila späť na zem a smiech sa zase rozlial miestnosťou.
V takomto stave mi čas ubiehlal zdanlivo pomaly, ale vždy, keď som zavrela oči, uvidela som, aký kus cesty vlkolaci pod Renovým vedením prešli. Veštica sa neskôr vrátila a oznámila mi, že vykonala, o čo som ju žiadala, potom som ju poslala preč. Nechcela ma tam nechať, ale nedala som jej na výber. Cítila som sa čoraz hošie a horšie, ale nemienila som kúzlo prerušiť. Čas a hlasy v miestnosti mi priam vymývali mozog. Len bolesť, ktorú som cítila, mi hovorila, že ešte stále žijem.
Potom sa stalo, na čo som čakala. Obludy z väznice našli svoje obete a zaútočili na nich. Nevidela som celý boj, nemala som silu ho sledovať. Aj tak mi krvavé obrazy, cez červený pohľad veľa nehovorili.
Zo siedmich vlkolakov obludy zabili troch, pričom sa jednému podarilo zahryznúť Darrellovi do ruky, ktorú mu riadne poranil. Alec bol naopak aj s tým, ktorého volali Nat, až na niekoľko škrabancov v poriadku. Podarilo sa im pred mojimi obludami ujsť len vďaka hmlovitej pustatine, kam jedného svojho polomŕtveho druha zatiahol Nat. Ostatní ho nasledovali, i keď Darrell ako vždy, chcel bojovať.
Hmlovitá pustatina bola akýmsi bludiskom, poistkou pre to, aby nikto nikdy neprešiel do Údolia Mŕtvych živý. Len málokto poznal tadiaľto cestu, ako Ren.
No pustatina neslúžila len na zvedenie z cesty, testovala i zdravý rozum každého prechádzajúceho. Hovorili k vám hlasy z minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Rozprávali vám o veciach, po ktorých ste túžili. Zradné hlasy vás ale odvádzali zo správnej cesty do priepastí, či na šikmo vytasené zbrane mŕtvych bojovníkov, ktorý ležali na zemi. Aj preto bolo týmto miestom také ťažké prejsť, ale Renovi sa skupinku podarilo previesť celú.
Keď sa dostali do Údolia Mŕtvych, bolo to poznať podľa pachu mŕtvol a síry, no spred očí sa im len pomaly strácala hmla. Po tom, ako úplne zmizla, uvideli zelenkasté bažinaté jazero, plné trpiacich duší, ktoré sa v beznádeji a v bolestiach vyzdvihovali z vody.
Videla som, ako sa Renovi podarilo nenápadne oddeliť od skupinky a Amag ho nasledoval. Objavil sa mu na jednom z kmeňov, ale ihneď zmizol, keď za ním uvidel Darrella.
Zľakla som sa, keď vyskočil z kríkov a otvorila som si oči. Cítila som na pľúcach záťaž a srdce mi šlo explodovať, ale vrátila som sa späť. Tentokrát som už ale bola príliš slabá, videla som len sekané obrazy a počula iba pár slov...
Videla som, ako Darrell pritasil Rena k stromu... Rozprávali sa a nabral svoju pravú podobu... Objavili sa tam ostatní vlkolaci. Nat sa rozčuloval, a potom Ren podišiel k ich ranenému...
Začula som: "Sonya mi vzala krídla... zabil by som ju sám keby som mohol, ale zabezpečila sa proti mne... pomôžem vám..."
Vlkolaci sa začali dohadovať, že mu nemôžu veriť, ale potom, keď im Ren vyliečil raneného druha, uzavreli dohodu. Hneď, keď získajú amulet, prenesie ich svojimi schopnosťami priamo ku mne, lebo inú šancu nemajú... cez toľko upírov sa nevedia dostať živí.
Keď som sa odtiaľ dostala, v hneve som zhodila nejaké z vešticiných čudných tekutín. Ten sviniar sa nejako musel zbaviť našej dohody svojimi TRIKMI! ZRADIL MA!
Amag mi navrhol, že sa vráti a pomôže mi, keď sem prídu. Teraz bol vonku ako tieň, ktorý veľa nezmôže. K tomu ho živila len moja energia, ktorej som už veľa nemala - musel sa vrátiť.
V zlosti som začala kričať a rozbíjala som veci okolo seba. Svet sa mi už netočil, ale hlava ma pálila a telo zvierala kŕčovitá bolesť.
"Čo to vystrájaš?!" ozval sa od dvier hlas. Bol to Lucius a vyzeral dosť naštvane, no nezaujímalo ma, prečo.
"Zavolaj všetky stráže! IHNEĎ!" skrýkla som po ňom, ale to som nemala, zúril ako už dávno nie.
"Zrazu ich chceš?!" zvýšil hlas a pristúpil o krok bližšie zovrúc ruku v päsť. Chcela som mu to vysvetliť, ale v hlave sa mi ozýval smiech tieňov v miestnosti a to ma vytočilo.
"SKLAPNITE!" skrýkla som na plné hrdlo, ale Lucius si to vzal osobne a prirazil ma k polici s odvarmi. Päsťou prerazil policu a stena za mnou praskla. Vtedy som si všimla, že sa premenil. V jeho teraz úplne čiernych očiach sa zračila len temnota bez akéhokoľvek citu. Vždy, keď sa premenil, bol neovládateľný, mohla som sa tešiť, že neudrel mňa. Jeho hruď sa od zlosti zdvýhala a ceril na mňa špicaté zuby, pričom mu z chrbta vychádzali obrovské netopiernie krídla - takto vyzerala pravá podoba KRÁĽA UPÍROV.
"Čo ťa tak vzalo, že si sa premenil?!" skríkla som mu do tváre a na to mi zovrel ruku, ktorou som ho chcela odsotiť - pritlačil mi ju k stene.
"Dala si zabiť jedného z mojich vojakov. Pre srandu!"
Do hlavy mi udrela bolesť, akoby mi cez ňu prebodli obrovskú ihlu a na moment som si zahryzla do jazyka, aby si to Lucius nevšimol.
"To ti povedala Quenia? Pekné... ale to nie je pravda. Tvoje stráže som poslala do riti preto, lebo sa o seba viem postarať a nie preto, aby som mohla bez dozoru zabíjať tvojich vojakov. Ten, ktorého som zabila, ma napadol. Ak mi neveríš, presveč sa z jeho krvi a teraz ma PUSŤ!"
Lucius ma ešte chcíľu držal a ako mi hľadel do očí, premenil sa späť. Uveril mi, a potom pustil. No moje nohy ma zrazu nedokázali udržať, a keby ma nebol chytil, spadla by som.
"Sonya, čo ti je?"
"Zavolaj rýchlo všetky stráže," vykoktala som zo seba, ale už bolo neskoro. Ren aj s vlkolakmi sa objavil neďaleko nás.
Luciusa to na moment prekvapilo a pozrel na mňa. Neviem, ako som mohla vyzerať takto oslabená, ale okamžite si ma postavil za chrbát chrániac. Premenil sa a na to naňho už uzdravený Darrell zaútočil v podobe vlkolaka.
Darrell mu šiel po krku, ale Lucius bol rýchlejší. Boj sa zdal byť vyrovnaný, a vtedy som uvidela, ako sa ku mne vybral Ren aj s Alecom. Nat a ten druhý vlkolak sa chystali pomôcť svôjmu kráľovi, až do chvíle, kým sa vo dverách objavila veštica. Tá ich svojou mocou odhodila do steny.
V tom momente som pocítila, ako sa mi telo nadľachčilo - telom mi prešiel Amagov temný tieň. Pozrel na mňa a ja som si s ľachkosťou vydýchla. Nebolo pochýb, vybralo to zo mňa veľa energie, ale vďaka tomu, že sa vrátil, mi už nebolo zle a okrem vyčerpanosti som inú bolesť necítila.
Amag obklopil svojím tieňom Rena a začal sa s ním hrať. Ukazoval mu obrazy z jeho života, obrazy, od ktorých sa desil a čo boli také reálne, ako keď som si myslela, že je v miestnosti Quenia.
Ja som sa ocitla zoči voči Alecovi, čo ma potešilo a usmiala som sa naňho.
"Znovu sa stretávame. Nemyslela som si, že tu prežiješ... úctihodné, ale mal si radšej ostať doma!"
"Prišiel som pre Angie. Sľúbil som jej, že ju neopustím."
Jeho odhodľanie ma prekvapovalo. Pred mojimi očami sa v okamihu premenil na vlkolaka a skočil po mne. S medailónom sa mi ho ale podarilo zastaviť, a potom hodiť do steni.
Vybrala som sa k nemu, ruky som mala pri amulete a hovorila som kladbu. Mala som v úmysle s ním skoncovať, kým ešte ležal na zemi. Ale zrazu, ani som si nevšimla kedy, Ren vypustil akýsi lúč z ruky priamo do môjho medailónu a rubín v jeho strede sa rozletel na malé kúsky.
Moja moc sa v tej chvíli rozplynula ako aj Amag, ktorého tu držal práve medailón. Ren sa vtedy dostal rýchlo za mňa a chytil ma zozadu pod krkom. Druhú ruku si priložil na môj chrbát a zacítila som zvláštnu pálčivú bolesť.
"Alec! Rýchlo AMULET!"
Alec sa vtedy postavil a vytiahol amulet s veľkým smaragdovým stredom, v ktorom som videla vír vody z Údolia Mŕtvych, kde mi už dávno chystali miesto.
Vtedy som ale pocítila niečo zvláštne, keď pálčivá bolesť na mojom chrbte prestala, bolo to, akoby som padala dozadu môjho vedomia. Začula som slová v jazyku podsvetia, ktoré volali dušu z tela von a privrela som si oči. Keď som ich znovu otvorila, videla som pred sebou stáť Aleca s výťazním pohľadom na tvári, pričom JA som bola stále v tele, na ktoré hľadel.
V rohu miestnosti sa pri Natovi a tom druhom vlkolakovi objavil žiarivý únikový východ - Ren musel spraviť slučku, aby sa odtiaľto vedeli aj dostať.
"Kráľ môj!" skrýkol Nat na Darrella, ktorý ťažko dopadol na zem s krvanými ranami. Lucius sa v tom momente chcel vrhnúť po Renovom krku, ktorý stál za mnou. Keby mu to Alec nebol prekazil, podarí sa mu to.
"Rýchlo! Vezmi Angie a vypadnite!" skríkol na Rena Alec, ale ten bol v šoku - zradil práve toho, kto mu zachránil život.
Jeho zovretie sa uvoľnilo a ja som ho udrela lakťom do žalúdka, na čo sa zatackal a ustúpil dozadu. Toto mnohých v miestnosti prekvapilo a ja som sa usmiala. Vystrela som ruku smerom k Alecovi a svojou mocou som mu vytrhla z ruky Amulet Smtri s Angelinou dušou.
"Nemal si si so mnou začínať mladý. Ak chceš svoju milú, tá je teraz tu," zamávala som mu amuletom.
Aleca moje slová tak šokovali, že ani sa nesnažil uhnúť Luciusovmu útoku. Ten ho zasiahol takou silou, že Alec padol v bezvedomí na zem. Darrella Nat zatiahol do únikového východu, ktorý o sekundu zmizol. Traja vlkolaci mi ušli, ale mala som Aleca aj Angie tam, kde som ich chcela mať.
"Dobrá práca," pozrela som na Rena a snažila som sa potlačiť údiv.
Jeho plán bol dokonalý, nevedel získať od Aleca tú vec, ktorou by sa mohol dohodnúť s mŕtvymi, tak sa dohodol s vlkolakmi. Nahovoril im, že on je len obeť a dostal sa do ich priazne, keď sa potom dostal za mňa, stačilo mu poslať dopredu Angelinu dušu. Keď teda Alec použil amulet, vysal JU.
"Svoju časť dohody som splnil, teraz splň aj ty tvoju," povedal trochu roztrasene hľadiac na Aleca, ktorý ležal v bezvedomí na zemi.
"Dobre," povedala som nezaujato hľadiac na Luciusa, ktorý kráčal ku mne, už v premenenej forme. Vyzeral vznešene, už dávno nemusel bojovať... dobre mu to padlo, schmatol ma za zadok a pritiahol silne k sebe. Už som priam cítila jeho zuby na mojom krku, pričom sa na mňa len usmial. Vyslobodila som sa z jeho zovretia, vzrušene prehltnúc sliny, čo sa mi nahromadili v ústach a pristúpila som k Renovi podávajúc mu ruku. On mi ju neisto stisol a rýchlo odtiahol, keď ho to potriaslo.
"To bolo všetko?" spýtal sa podozrievavo.
"Ano, dohodu si dodržal, si voľný," usmiala som sa naňho a chcela som odísť, ale zastavil ma.
"Ten amulet potrebujem späť. Ani jeden z nás nechceme, aby si Smrť všimla, že zmizol... či si poň prišiel."
Bol presvedčiví, znovu som sa so Smrťou nemienila stretnúť, a tak som mu amulet nezaujato hodila, nech si ho zoberie.
"Ak chceš, ešte tu môžeš pár dní zostať, či len na oslavu, alebo sa ku mne môžeš aj pridať..."
"Strechu nad hlavou na čas ocením, ale preháňať nemusíme," odmietol ma slušne. Rešpektovala som to a otočila som sa k Luciusovi.
"Musím ti ošetriť rany," pozrela som mu do očí zachvejúc sa a nehanebne sa usmial. Cestou som prikázala veštici, nech odprace Aleca a ja s Luciusom sme sa vyparili...
°*°
Ren zostal po niekoľkých minutách v miestnosti sám. Vybavil si moment, keď mu Alec zachránil život a mal pocit, že teraz je mu zaviazaný. Podišiel teda k studni s modrou vodou - vedel čo tam je, cítil prítomnosť kúziel archanjelov.
Mávol rukou a zo studne sa vydvihlo Sonyne staré telo, presiaknuté bledou hustou kvapalinou... Cez čelo k rukám a pozdĺž bokov až ku špičkám nôh, na ňom bola vytetovaná kliadba písmom archanielov... podrobná práca.
Položil amulet na hruď mŕtveho tela a vyslovil slová, ktoré oslobodili Angelinho ducha z amuletu. Ten sa vydvihol ako bledá žiara a obklopil telo. Ale duša sa doň nevedela dostať, len sa nad ním vznášla. Ren nevedel nič spraviť, už dávno stratil svoju moc, no na jeho prekvapenie sa duša zrazu prešmykla, cez škári v písme bez akéhokoľvek boja.
Vtom sa Angie nadýchla a začala vykašliavať modrú tekutinu z pľúc. Ren jej pomohol zo studne a prehodil jej cez plecia plášť čo mal na sebe.
"Prečo si to spravil? Najprv si ich zradil a teraz mi pomáhaš? Prečo?" spýtala sa triasúc Angie.
"Dlžím to Alecovi. Poď, musíme vypadnúť," povedal a švihol mečom, vytvoriac portál, cez ktorý zmizli...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár