Pozrel som na Angie, ktorá bola celá zahalená do hnedého plášťa s kapucňou. Videl som len jej modrasté členky a ruky, ktorými zovrela v rukách trávu.
"Na koho strane teda si?!" spýtala sa a ja som sa zahanbene pozrel do zeme. V tej chvíli som naozaj nevedel, čo je mojím cieľom. Na jednej strane som pomohol Sonye a na druhej som hral proti nej.
"Si obyčajný zradca! Alec ti veril!" skrýkla na mňa a jej slová mi prebodli srdce ako tá najostrejšia dýka.
"Dúfam, že aspoň ty si v poriadku," dostal som zo seba ticho. Bol som zmätený. Keď som položil amulet na Sonyne telo, myslel som si, že vďaka mojej prítomnosti sa kliatba zlomí, ale nestalo sa tak. Namiesto toho Angelina duša prekĺzla cez škáry v písme. Ale ako bolo toto možné?
"Ako by som mohla byť v poriadku, keď je Alec v jej rukách?!" otočila hlavu ku mne, ale od kapucne som jej nevidel do tváre. Niečo ma na nej desilo, ale nevedel som, čo. Zrazu sa pomaly zdvihla. Z jej tela kvapkala tá modrá tekutina ako odporný sliz, ale jej telo už malo normálnu farbu.
°*°
Ako som sa postavila, hlavou mi prebehlo, to čo sa stalo, keď Ren vypustil moju dušu z medailónu v jaskyni veštici. To čo videl Ren, bol len zlomok z celého...
°*°
Matne som vnímala okolitý svet a videla som Rena a Sonyne telo, keď sa svet naokolo zatiahol do hmly. Vtedy sa predo mnou objavil archanjel Michael. Bol nádherný, nedokázala som od neho odtrhnúť zrak, ale pritom som mala pocit, že ho ani nevidím.
"Čo sa stalo?" nechápala som. Na to pristúpil úplne ku mne a pozrel mi do očí. Jeho pohľad ma doslova zajal, nevedela som sa pohnúť.
"Ty nie si Sonya a pritom z nej niečo v sebe máš... kto si?" jeho hlas bol pokojný, no jeho slová ubližovali.
"Ja z nej v sebe nič nemám! To ona má moje telo!"
"Takže ty si Angela - ale prečo ti ho zobrala?"
Zrazu sa tým miestom začali ozývať skoro jednohlasne ženské hlasy - boli ako ozveny jeden za druhou: JE TO TELO ČISTEJ DUŠE.
"Myslí si, že moc toho tela zlomí kliadbu na tom jej, nevzdá sa svojej moci," hovoril Michael hľadiac smutne na mňa. "A ty kvôli jej sebeckosti umrieš."
Ostala som zarazená, ale v hĺbke duše som vedela, že mŕtva som už dávno. Jediné, čo som ľutovala bolo, že sa do toho zaplietol Alec. Vždy mi stál po boku a chránil ma... no kvôli mne sa stal vlkolakom! Srdce mi šlo od žiaľu puknúť a do očí sa mi vtisli slzy.
Michael sa jemne dotkol mojej tváre a ja som sa preľakla, keď ma vytrhol z mojich myšlienok.
"Je mi to ľúto," šepol.
Videla som v jeho očiach, že ho to viac zlomilo ako mňa, ale prečo? Bola som len obyčajný človek... Niečo ho trápilo, ale zatiaľ som nevedela čo.
"Zachráň mi prosím brata," vyšlo ticho z mojich úst.
V očiach mi musel uvidieť niečo, lebo zrazu jeho tvár skamenela.
"Pustím ťa do jej tela," oznámil.
Ja som ani nevedela prečo, ale začala som pojašene krútiť hlavou.
"Môžeš zachrániť svojho brata," to ma zastavilo a uprela som naňho pohľad. "Ale keď ťa pustím do jej tela, už odtiaľ nebude cesty späť. Spravím ťa súčasťou kliadby, čo ho pokrýva, a keď nastane čas... umrieš s ním. Je mi to ľúto."
"Umriem tak či tak, takto môžem aspoň zachrániť Aleca... a pomôcť ti zastaviť Sonyu," ani ma o to nemusel žiadať. Nechcela som aby Sonya pokračovala v ničení ďalších životov.
"Keby som ti vedel zachrániť život, urobím to..."
Nenechala som ho dohovoriť, lebo som si bola vedomá všetkých následkov.
"Nemôžeš. Ak by si sa o to pokúsil, mohla by získať späť svoje telo. Sám si povedal, že z nej mám niečo v sebe - proste by si našla cestu späť."
Prikývol a na to sa hmla rozplynula, a moja duša vstúpila do Sonynho tela.
°*°
Táto dohoda mi zabezpečila čas, nie pre mňa, ale pre Aleca. Vedela som, že umriem, ale chcela som, aby aspoň on žil a mienila som pre to urobiť všetko.
Teraz, keď som bola v Sonynom tele, bolo to zváštne... zrazu som nadobudla krvavé poznanie vyše pól storočia staré.
"Kde to sme?" spýtala som sa stuhnutého Rena.
"Pri tábore vlkolakov, sem som poslal aj ostatných."
Poobzerala som sa po okolí a naozaj som za stromami zahliadla časť veľkej drevenej brány - okamžite som sa vybrala tým smerom.
"Hej! Kam ideš? Čo si sa zbláznila?!" skočil predo mňa a ja som zastala, no nepozrela som na neho.
Na sekundu som privrela oči a v mojej hlave sa pospájali všetky spomienky, ktoré som s ním mala spoločné. Keď som si ich znovu otvorila, mala som pocit, že ho dokonale poznám... hlavne z čias jeho mučenia v Sonyninom väzení.
"Toto prosím nechaj na mňa Ren, chcem aby si sa vrátil do Sonynho hradu a informoval ma o Alecovi."
"Čo? Prečo by som ťa mal počúvať? Ja som teraz voľný..." pohodil nezaujato rukami a ja som si sňala z hlavy kapucňu.
Vedela som presne ako vyzerám, videla som sa na moment v odzare vody studne, keď sme odtiaľ ušli. Nemala som vlasy a na mojej tvári sa vydvihli cievy, v ktorých prúdila tmavá krv. Nevyzerala som vôbec ľudsky a jediná vec, čo mi naznačovala, že som to ja, boli moje bledohnedé krvou podliate oči.
"Poznám ťa Ren. Nie preto si sa odtiaľ chcel dostať, lebo by si túžil žiť pozemský život. Chceš dokončiť, čo si začal... len si musel presvedčiť seba samého, že Sonyu nezradíš, aby ťa kliadba nezabila."
"Ako by si ma ty mohla poznať?!" bol dosť vykolajený, ale videla som, že sa ma bojí. Bál sa tej tváre, aj keď vedel, že teraz je za ňou niekto iný. Odvrátil sa.
"Vidím všetky spomienky tochto tela, aj to, čo ti spravila..."
Na to sa naštvane otočil, že mi niečo odsekne ale ja som ho predbehla.
"Aj keď si zmätený a nesúhlasíš so spôsobmi tvôjho otca - o konaní dobra. Si presvedčený o tom, že Sonya musí zomrieť. A si takisto zaviazaný Alecovi," po mojich slovách sa upokojil a pozrel na mňa už s jasnou hlavou.
"Rozprávala si sa s mojím otcom?"
"Ano," odpovedala som - tušil to, nemalo zmysel to zapierať.
"A čo ti povedal?"
"Dohodli sme sa, že mi pomôže zachrániť Aleca a ja zabijem Sonyu - obe jej časti."
"Ale tá klaidba, čo je na tomto tele, ťa už nepustí," zrazu zmĺkol, lebo vedel, čo sa stalo a moje slová mu to len dosvečili.
"Ja viem, ale umrela by som tak či onak."
Ren sa pozrel do zeme, obviňoval sa za to, ale keď mi pozrel ľútostivo do očí ja som sa len usmiala.
"To je v poriadku, dal si mi možnosť pomôcť Alecovi."
Pokrútil hlavou a pristúpil ku mne chytiac ma za ruku.
"Dlžím aj tebe, aj Alecovi. Spravím všetko, aby som ti to vynahradil, aj keď viem, že to nebude stačiť."
"Tak sa vráť do hradu a zabezpeč, aby sa Sonya o zmiznutí jej tela nedozvedela pred tým, ako bude chcieť popraviť Aleca. Keby sa to ale zvrtlo, zmizni odtiaľ."
"Rozumiem," na to odstúpil, vytvoril portál a už ho nebolo.
Ja som sa vtedy vybrala smerom k táboru vlkolakov hľadať pomoc. Blízko brány som si nasadila kapucňu, rovno som sa postavila pred bránu a skríkla som na vlkolaka, ktorý hore drychmal.
"Hej! Ty tam hore!"
Dobre ma počul, ale neotvoril si oči.
"Čo chceš, človek?"
"Otvor mi bránu, alebo mi zavolaj šamana. Musím s ním súrne hovoriť!"
"Nie som tvôj poskok ženská..."
"To je fakt, si len obyčajné šteňa!" moja poznámka zaujala aj iné stráže a začali sa smiať. Tomu, ktorého som urazila, ruply nervy a zoskočil z brány v premenenej forme. Ale keď sa ocitol zoči voči mne, tak sa premenil späť. Zúril, ale bol prekvapený, že sa neklepem od strachu.
"Ty si myslíš, že mi budeš rozkazovať?!" rozohnal sa ku mne rukou, ale s ľahkosťou som mu ju chytila a následne jedným pohybom zlomila. Padol na koleno s vreskotom a jeho kamoši z hora boli ako skamenelí. Vlkolak sa pri mojej nohe chcel premeniť, ale na to som mu pustila ruku a schmatla som ho za hlavu. Moja ruka bola ako rozžeravené železo, ktoré som mu priložila na čelo... začal vrieskať a na to z hora zoskočili ešte dvaja vlkolaci v premenených formách.
Nezaujato som na nich pozrela a pokrútila hlavou.
"Chlapci, vy sa nepoučíte?"
Chystali sa zaútočiť, ale druhou rukou som len zatočila na obe strany a okolo nich sa zdvyhli plamene také vysoké, že presiahli bránu. Chcela som, aby to videli aj ostatní vnútri a privábila ich pozornosť. Netrvalo dlho a naozaj sa na hradby nahrnulo niekoľko vlkolakov - uvidela som tam aj ich kráľa.
"Nemá zmysel posieľať ďalších tvojich psov Darrell... Len ak ich chceš mať smažených, no viem spraviť aj horšie."
Videla som, že spoznáva tento hlas, len si ho našťastie ešte nevedel zaradiť.
"Okamžite sem pošli šamana, chcem sa s ním porozprávať. Ak to urobíš, týchto pustím, ak nie," a pod mojou pálčivou dľaňou začal muž kričať. Moje prsty boli na jeho očiach a vypalovala som mu ich, nič som pri tom necítila, toto telo nepoznalo súcit.
V tom som začula za bránou jasný príkaz. "Otvorte mi bránu!"
"Nie!" skríkol naňho Darrell a zoskočil k nemu. "Čo keď ťa zabije?"
"Keby to chcela, už by to dávno spravila, pozri na tie plamene... Je schopná zničiť celú dedinu, ale chce sa so mnou len porozprávať... viem čo robím. Puste ma von!"
Na to sa brána začala pomaly otvárať a predomnou sa objavil šaman.
"Pustíš ich?" ukázal na dva výry plameňov, v ktorých som väznila Darrelových psov. Ja som na to len prikývla a plamene zmizli bez akejkoľvek stopy. Vlkolaci na sebe nemali ani jeden škrabanec, čo ich donútilo udivene stáť na miestach. Len ten, ktorého som držala za hlavu si to odniesol a v bolestiach padol na zem.
Ustúpila som od neho na niekoľko krokov, a tak keď šaman naznačil vlkolakom, aby išli pre svojho druha, poslúchli a zmizli s ním za bránou. Šaman ku mne podišiel pomalým krokom - bol pokojný na rozdieľ od Darrella, ktorý nás sledoval z hradieb ako jastrab.
"Koho mám tú česť privítať?" na to som si sňala kapucňu, a aj keď som nevyzerala ľudsky, Darrell ma rýchlo spoznal, vlastne si to myslel.
"Vyber si," odvetila som.
"Sonya!" skríkol Darrel a na to rozzúrene zoskočil z hradieb nasledovaný ďalšími vlkolakmi s premenených podobách a rázom ma obkľúčili. Jeho psy sa triasli, videla som v ich tvárach strach, ale aj odhodlanosť bojovať.
"Ty si Alecova - Angela " prekvapilo ma, že v stede vety zastal, ale asi vedel, že nie sme veľmi v súrodeneckom vzťahu.
Darrell sa na to pozrel do šamanovej tváre - usmieval sa na mňa. Pozrela som na kráľa vlkolakov a on si zrazu uvedomil, že nie som Sonya, no svojich psov, nechal v strehu.
"Ty nie si ona... Ale ako je to možné? Veď to telo- " a keď sa lepšie pozrel videl, že kladba archanjelov sa na ňom ešte stále je. "Videl som, čo sa stalo, aj keby toto bolo možné, Angela bola v amulete."
"Ren sa cítil zaviazaný Alecovi, po tom, čo mu zachránil život. Vypýtal si amulet späť, aby ho vrátil Smrti, a keď všetci odišli z miestnosti, využil situáciu."
"No kliadbu si sama nemohla prekonať," konštatoval šaman.
"Pomohol mi Michael a uzavreli sme dohodu."
"Akú dohodu?!" odsekol podráždene Darrell. Archanelom neveril, obzvlášť Michelovi. "Keď v tom má ten prsty tak!"
"Nerozčuľuj sa a pošli preč ostatných, nech sa v dedine neznepokojujú."
Darrell sa vtedy spamätal a urobil ako mu šaman kázal.
Keď odišli, šaman ukázal smerom k bráne.
"Myslím, že by sme v tomto rozhovore mali pokračovať u mňa," a tak sme sa vybrali aj my dnu. Vlkolaci na mňa pozerali dosť zhrozene, no nedivila som sa im. To, čo som spravila tomu prvému vlkolakovi, som dosť prehnala. Zlomenina ruky pre vlkolaka neznamená nič, rýchlo sa z toho zotaví, ale myslím, že som ho oslepila - to sa nevylieči.
Vošli sme do šamanovho obydlia, kde som im všetko porozprávala. Darrel si ma pri tom dosť nedôverčivo obzeral, ale mlčal.
"A aký máš teda plán?"
"Najprv odtiaľ musíme dostať Aleca, potom sa spojím s Michaelom a vyriešime ostatné. Ren sa zatiaľ bude snažiť odviezť pozornosť z faktu, že tam toto telo nie je. Keď sa to totiž Sonya dozvie skôr, ako pôjdeme pre Aleca, tak sa na ňom vybúri, a keďže je vlkolak, jeho smrť bude trvať dlho. Nehovoriac o tom, že hrad bude nedobitný."
"Ak zachránime toho chlapca, tak sa Sonya o svojom tele dozvie pred konečným bojom a naša možnosť prekvapenia zlyhá-" začal protestovať Darrel, ale skočila som mu do reči.
"To ma nezaujíma! Aleca tam nenechám umrieť! Viem čoho je schopná rovnako ako aj ty!"
Darrellovi bolo čudné, že som sa s ním rozprávala tak vecne, ale ja som ho poznala, aj keď len cez Sonyu. No práve preto som nemienila strácať čas.
"Hneď, keď mi Ren prinesie informácie o tom, kde Aleca drží, musíme zostrojiť plán útoku. Nájdi zatiaľ vhodných vlkolakov, nie veľa ale dosť silných..."
"A povieš mi, čo je plán?" odsekol podráždene - nepáčilo sa mu, že mu rozkazuje odoba so Sonynou tvárou.
"Až potom. Musím si to ešte premyslieť a potrebujem od Rena informácie."
Darrell chcel namietať, proste musel všetko vedieť, ale šaman sa ma zastal: "Dobre, tak počkáme. Myslím, že by sme ťa mohli ubytovať v hlavnej budove. Darrell pošli sem prosím Elen."
"Dobre," odvrkol a podráždene odišiel.
Keď zmizol, šaman sa na mňa znovu usmial.
"Odpusť mu to, asi vieš aký je."
"Ano, viem všetko, čo sa medzi nimi stalo," na chvíľu som zmĺkla, ale potom ma šamanova otázka zarazila.
"A ako to chceš povedať Alecovi?"
Presne som vedela na čo myslí.
"Asi vieš aký je," zopakovala som pobavene jeho vlastné slová. "Nedovolil by mi ostať a obetovať sa, ale ja nechcem, aby Sonya znovu dostala možnosť zničiť životy. Kým bude existovať, čo i len malá časť z nej, či už v mojej duši alebo v mojom vlastnom tele, neprestala by... Musí byť zničená. Alec sa o mojej obete nemusí dovtedy dozvedieť."
Šaman so mnou len mlčky súhlasil.
Po chvíli ticha prišla mladá vlčica menom Elen. Dosť na mňa zazerala, ale dôvod na to mala, takže som jej to nezazlievala. Bola veľmi pekná na to, že mala len pár centimetrové bledohnedé vlasy.
"Ano?" spýtala sa podráždene.
"Zaveď Angelu do hlavej budovi a daj jej nejaké šaty."
Elen len prikývla a ja som sa za ňou rýchlo rozbehla, lebo vyletela ako strela.
Cez dvor sme priam preleteli. Asi nechcela, aby ma s ňou videli a ja som si nasadila kapucňu. Nie každí bol totiž zhrození len z toho, čo som spravila vonku... Keď sme vošli do hlavnej budovi, zaviedla ma na horné poschodie. Pritom sme prechádzali okolo miestnosti, kde ležal vlkolak, ktorému som vypálila oči.
Elen sa ani len nezastavila a vletela do izby na konci chodby, ale ja som za ňou nešla. Vošla som k tomu vlkolakovi.
"Kto je tam?" spýtal sa vyplašene, no ja som mu radšej neodpovedala a len nežne som mu položila ruku na miesto jeho očí - vyšla z nej biela žiara. V tej chvíli sa vo dverách objavila Elen a zostala v šoku. Dala som z muža ruku, a ten sa v tom posadil s rukami na očiach.
"Čo si mu spravila?! Už kvôli tebe trpel dosť!" a podišla k nemu, odstrčiac ma bokom.
"Si v poriadku?" opýtala sa muža.
Muž si na to zvihol hlavu a otvoril oči plné sĺz. Elen nechápala, bol to pre ňu ako zázrak a ja som potom len ticho odišla z izby.
Vonku som na zemi našla šaty, čo Elen pustila na zem, keď ma uvidela pri zranenom vlkolakovi. Zdvihla som ich a vtedy sa za mnou objavila ona.
"Prečo si ho muslea vôbec trápiť, keď si ho nakoniec vyliečila?"
"Myslím, že poznáš Darrella a jeho pravidlá ohľadom vstupu sem do tábora lepšie než ja. Keby si to niekto neodniesol, ignoroval by moju žiadosť a čas sa až príliš kráti."
Elnen nakoniec len prikývla a ukázala mi cestu do izby, kde som mala byť ja. Izba nebola nič moc, kvôli sklonu strechy bola ešte menšia, než by bola normálne, ale nejak ma to ani nezaujímalo. Bola tam posteľ a v rohu jedna skriňa - viac som ani nepotrebovala. Keď ma tam Elen nechala, dala som šaty od nej na posteľ a podišla som k oknu. Moje srdce sa naplnilo obavami, myslela som totiž na Aleca. Nevedela som, čo mu už Sonya urobila, ale ako som ju poznala, očakávala som to najhoršie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár