"Dúfam, že ste oblečený a nič neprerušujem," usmievala sa mierne škodoradostne, keď zaťukala na jej izbu. Chvíľu čakala na uštipačné komentáre, ale keď sa nič neozývalo, jej úsmev pohasol. Až vtedy si všimla, že dvere sú pootvorené a opatrne vstúpila.
Srdce sa jej od strachu okamžite rozbúšilo... izba bola kompletne prevrátená hore nohami! Ako sa rozhliadala, spoza dvojpostele začula divné stonanie. Obozretne pristúpila a na zemi uvidela priateľa svojej spolubývajúcej. Ležal nehybne na zemi so zaschnutou krvou na hlave.
"Jaro! Čo sa tu stalo?!" opýtala sa ho celá nesvoja, keď mu pomohla posadiť sa.
Jaro sa veľmi ťažko spamätával: "Cože?... Moni?… Ou, moje hlava… Kde je Lucie?“
"To by som aj ja rada vedela... čo sa tu sakra stalo?" a rozhliadla sa znovu po rozmetanej izbe.
Jaro sa v tom momente akoby prebral a úplne panicky spustil: "Vzali ji! Dva chlapi přišli do bytu… oni ji vzali!"
"Luciu uniesli dvaja chlapi? Kto?! Prečo?! Musíme..." no nedokončila, lebo Jarova tvár sa zatemnila a venoval Monike vražedný pohľad.
"Mám ti od nich předat vzkaz... Dračí oči vidí cestu,… prý ty budeš vědět, co to znamená…“
Monika bola úplne zarazená, vôbec netušila o čo ide, ale po chvíli jej vydesený výraz nahradil hnev.
"Mohla bys mi vysvětlit, o co tady jde? Tak se zdá, že o tomto víš víc, než já!"
Ale Monika mu už neodpovedala, vstala zo zeme a priam vybehla z bytu. Jaro za ňou ešte niečo zakričal, ale to ona už utekala dole schodmi.
Bežala celú cestu k metru, pričom sa jej v hlave vírili myšlienky plné zlosti. Vedela presne kam mieri, že od koho dostane odpovede a bola ochotná ich z toho starca vytĺcť, keď bude treba!
Keď dobehla do metra, vlak tam práve stál, takže len naskočila a odviezla sa jednu zastávku na stanicu I.P.Pavlova. Neohliadajúc sa na ostatných cestujúcich, vybehla po pohyblivých schodoch a následne jednou z ciest hore na povrch. Tam si to mierila rôznymi kľukatými cestičkami až do reštaurácie deda jej kamaráta, Jackyho.
Vtrhla tam rázne tresnúc sklenenými dverami. Všetci sa na ňu otočili, našťastie to nebolo veľa ľudí, len asi tak traja hostia a čašníčka.
"Kde máte otca?" mierila otázku na čašníčku a napriek tomu, že bola vo veku jej mamy, nedbala vôbec na slušnosť.
"On byť vzadu, dole," odvetila jej úplne šokovaná a ani sa ju nesnažila zastaviť, keď vedľa nej prefrčala dozadu, kde normálne hostia nemôžu.
Vzadu bola kuchyňa, kde na ňu prekvapene klipkal očami kuchár, ale toho si nevšímala. Mala namierené úplne dozadu na úzku chodbičku, kde boli schody vedúce jak hore do obytnej časti reštaurácie, tak dole do pivnice. Toto nebolo prvý krát, čo tu bola, no napriek tomu, nebolo ľahké spraviť prvý krok smerom dole do pivnice... Keď tu totiž bola naposledy, diali sa tu divné veci a teraz kvôli tomu uniesli jej najlepšiu kamarátku...
Pivnica bola mierne osvetlená a počula ako si tam Jackyho starý otec niečo mrmle.
"Pán Long?" spýtala sa nesmelo smerom k jeho hlasu. Miestnosť osvetľovala len jedna hompáľajúca sa žiarovka, ktorá visela zo stropu.
"Ale, slečna Monika," ozval sa milý hlas a z tieňa vystúpil ušatý starý pán. Kvôli tradičnej čínskej reštaurácií, ktorú vlastnil, mal na sebe červenú uniformu zo zlatým šitím a tvár mu zdobil široký úsmev.
Monike sa vtom vrátil jej počiatočný hnev a spustila rozhorčene: "Moju spolubývajúcu uniesli nejakí muži... A ak sa nemýlim, tak vy budete presne vedieť kde je! Zanechali mi totiž odkaz... Dračie oči vidia cestu..."
Pán Long sa vtedy vážne zamyslel a začal prikyvovať.
"Presne tohto som sa obával, hovoril som, že toto sa môže stať... ale nejak skôr, ako som očakával..."
"Viete, kde je moja spolubývajúca?" naliehala na starca.
"Ja nie, ale dračie oči vidia cestu a zavedú ťa k nej..."
"Prestaňte s tými kravinami! Už ma tieto blbosti naozaj nebavia!"
V tom sa niečo za pánom Longom rozbilo a Moniku to úplne rozhodilo, ustúpila dozadu.
"Mal si pravdu,... ešte stále ti neverí..." ozval sa hlas spoza pána Longa. Až vtedy si Monika uvedomila, že celý čas niekto sedel za starcom.
Naskočili jej zimomriavky, ale nedala na sebe poznať strach, naopak, vystrela sa: "Kto je tam?"
"Toto je Ren, zavolal som ho, aby ti pomohol s prechodom..." ukázal na mladíka pán Long.
"Zase začínate s tou blbou historkou?! Už ma to vážne nebaví!"
"A napadlo ti vôbec, že je to pravda?! Ver mi, nie každý je nadšený z toho, že osud mojej dediny závisí na takejto slabej ženskej!" vybafol na ňu Ren.
"Predstav si, že mi to napadlo! Ale ja som o toto neprosila! Nechcem s tým mať nič spoločné!"
"Aj ja by som bol rád, kebyže s tým nemáš nič spoločné! Bolo by to ľahšie s hocikým iným! Ani ja nemám na výber... a ešte horšie je, že musíš byť pri vedomí, pri prechode... bolo by oveľa ľahšie ťa omráčiť..."
"Ale, ale, mladý,... upokojme sa..." postavil sa medzi nich pán Long, lebo už videl ako sa do Rena chce pustiť Monika.
"Tvoja kamarátka bola unesená a ty ešte nevieš používať svoje schopnosti, aby si ju mohla nájsť... Ren ti s tým ale rád pomôže..." pokračoval pán Long, no Ren mu skočil do reči.
"To teda určite nie! Ja jej mám pomáhať a ona nič?! Nemyslím si..." pozrel na ňu opovrhujúco, "...ak chceš moju pomoc, prejdeš so mnou na druhú stranu. Len tak sa táto nočná mora skončí, pre nás oboch a dostaneš späť svoju kamarátku."
"Dobre teda," precedila skrz zuby Monika, tušiac, že to oľutuje, ale nemala na výber.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
2
luboos
22. 3.marca 2017 12:07
Kde som už niečo podobné čítal hmm...zaklínač ?
Napíš svoj komentár