No a keď som naštavne prestala, lebo ma zjavne nepočúvala tak vždy, že - pokračuj, ja ťa počúvam. Ja som po hodine látku ovládala aj zozadu a začala som sa nudiť, tak som jej pomáhala. Dala som jej nejaké rovnice nech to vyrieši a zrazu chcela zdupkať k jednému stolu odniesť malinovky. Vtedy som sa ujala tácky ja.
"Ja to zoberiem, je to vzadu v rohu však? Ty to zatiaľ vyrieš!" prikázala som jej a vyšla som von. V reštike bolo rušno a zdalo sa mi, že sú mi tie tváre známe. Bolo to čudné, žiadny spolužiak ani nič také... nechápala som to. Ale šla som teda dozadu k vyvolenému stolu.
"Páni, tu je vaše pitie, zoberte si každý čo objednal... vaša čašníčka momentálne rieši rovnice..." nemala som problém sa nikdy baviť s cudzími ľuďmi a bola som schopná trepnúť hocijakú somarinu na odľachčenie sytuácie, vždy to pomohlo.
"Bože z čoho? Matika? To je peklo na zemi!" zdalo sa mi, že to boli chalani zo špotorového gymnázia nejak o ročník vyššie, proste štvrtáci. Tí tam nejak veľa tej matiky nemali, ale asi aj to čo kedy v živote videli im stačilo.
"Nie, chémia a ja ju musím učiť," povedala som akoby mi práve umrel pes.
"Úprimnú sústrasť," pozrel na mňa jeden vážne a ja som len naznačila perami nemé - ďakujem.
"A teraz nám budeš k službám ty?" no toto keď mi povedal jeden tak strašne dvojzmyselne, som vedela, prečo nie je dobré pracovať na takýchto miestach. Len som sa debilne vyškerila a takisto debilne rýchlo otočila s táckou v ruke vraziac zozadu do hlavy človeka, čo sedel hneď tam.
"Pane bože! Prepáč! Nechcela som!" skoro som sa prepadla od hanby, ja som toho človeka zknokautovala natoľko, že jeho tvár skončila v tortovom koláči, čo mal pred sebou. Jeho kamoši, čo sedeli okolo stola sa začali smiať, keď si zdvihol hlavu a ja som nevedela, či sa ovládnem nesmiať.
"Si v poriadku?" snažila som sa udusiť smiech, keď som mu uvidela zeleno červenú tvár. Nevedela som čo to bol za koláč, ale bola by z toho skvelá tvárová maska.
Opatrne som k nemu natiahla utierku, čo som mala v ruke, a ako si koláč utieral z tváre spustila som svoje hlboké ospravedlnenie. "Prepáč, ja som naozaj nechcela, donesiem ti druhý koláč, a keď chceš tak poď so mnou dozadu sa umyť."
"Bože chlape, viem, že keď sa ti páči baba tak meníš farbu, ale trochu si to prehnal..." vykoktal počas rehotu Darrell. Jeho som poznala, bol to jeden z Jackov kamošov, ktorý bol vždy v jeho spoločnosti...no do riti!
"Vďaka za upozornenie," povedal sarkasticky Darrelovi a potom sa otočil ku mne a ja som už vedela, kto to je, potvrdil mi to jeho hlas. "Beriem to umytie," odvetil mi Jack, keď som sa naňho celá červená pozrela. Potom som vstala a naznačila mu nech ma nasleduje, povedať som sa totiž už nič neodvážila... HANBA! HANBA! HANBA!
"Mám-" otočila sa na mňa Clair od rovníc a vtedy sa zarazila, keď tam uvidela Jacka, ešte stále trochu zeleného a otázne naňho ukázala. No ja som len pokrútila hlavou a strčila som jej tácku do ruky. Okamžite vypadla.
Jack podišiel k umývadlu a začal sa umývať. Nahodila som výraz kopnutého šteňaťa a začala som sa zasa ospravedlňovať skrývajúc si tvár v dlaniach.
"Prepáč Jack, ja som naozaj nechcela. Ani som len netušila, že si to ty. Ja ti to nejak vynahradím. Len sa prosím nehnevaj. Ja-"
"Sam!" zastavil ma, keď sa doutieral a pozrel na mňa. "To je v poriadku," v tej chvíli som sa tešila, že to bol on a nie nejaký namosúrený starší chlap, lebo takto milo to mohol povedať len on. "Ale jednoznečne mi to budeš musieť vynahradiť," začal s úsmevom, ale nahodil vážne zamyslený výraz a oprel sa o chladničku s prekrýženými rukami.
"Čo povieš na to, keby som ťa pozval niekam?"
Som bola zaskočená ale taký úsmev na tvári sa mi vyčaril, že sa musel aj on usmiať. Bola som šťasná ako decko na Vianoce! "A nie ja by som ťa mala niekam pozvať? Vynahradiť ti to?"
"Nedovolil by som ti platiť, a takto som dostal aspoň príležitosť ťa pozvať... a viem, že ma neodmietneš..."
"Veľmi dôležeitý bod, hráš vždy naisto však?" usmiala som sa naňho a on pristúpil bližšie. Hľadel mi pobavene do očí a usmieval sa.
"Samozrejme. Tak čo povieš na piatok o siedmej večer? Mohla by to byť reštika, nejaký ten zákusok," a začali sme sa smiať, "len mi sľúb, že sa nebudeš snažiť obsluhovať, viem, že som jedol ten koláč pomaly ale mám svoje tempo..."
"Jasne, nechám ťa jesť," cítila som sa tak nemožne, pobavene a zároveň skvelo v jeho prítomnosti, až som si nebola istá, či to bola realita.
"A potom by sme mohli skočiť do kina."
"Ale popcorn kupujem ja, pri tom aj keby že to na teba vysypem prežiješ to bez sprchy."
"Tak dobre, to by snáď šlo. Čo povieš, keby sme sa stretli pred školou?"
"Dobre, tak v piatok o siedmej pred školou. Vymeníme si čísla?"
"Nie, takto to nebudeš môcť odvolať... vieš idem naisto," fakt sa mi začínal páčiť, čím ďalej tým viac. Bol vtipný a taký uvoľnený, no a výnimočne som ani ja nebola ako drevo.
Potom ako sme sa dohodli sa do kuchyne vrátila Clair a on odišiel, že na mňa bude v piatok čakať a nech nezabudem. Clair ma po jeho odchode chcela spovedať a hustila do mňa, ale ja som bola v siedmom nebi a nepočúvala som ju. Nevedela som sa dočkať piatku a to bola len streda!!
°*°
Ďalší deň po písomke z chémie, keď som vyšla z triedy tak sa ku mne s úsmevom pridala Clair. Dosť ma to prekvapilo, netušila som, že to moje včerajšie "doučovanie" naozaj pomohlo.
"Tak, čo? Vedela si?"
"Ano," povedala tak natešene až som sa skoro zľakla. "Priznaj, ten včerajšok nebol márnením času, ja som sa naučila chémiu a ty si si vybavila rande!" Pozrela som na ňu s úškrom, že vraj vybavila - ja som to nijak neplánovala. No to bolo v podstate jedno tešila som sa a to sa nedalo zaprieť hlavne po tom, ako som úplne sčervenela.
"A už vieš, čo si oblečieš?" spýtala sa celá nedočkavá, ale ja som na to zatiaľ vôbec nemyslela. Je fakt, že som si predstavovala aké to asi bude, ale nie až tak do detajlov. Snažila som si totiž zachovať chladnú hlavu, lebo by som zasa robila blbosti.
"Nejak som nad tým ešte nerozmýšľala," odvetila som potichu, lebo som jej reakciu dokonale predvýdala. Boli sme už pri schodoch mieriacich von z budovi a ona na mňa tak zvrieskla, že sa po nás otočilo niekoľko hláv.
"To nemyslíš vážne!" skoro som ohluchla a už som čakala ďalšie jej poznámky, niečo v zmysle - nezodpovednosť ku kronike rande - nieže by také niečo existovalo, ale ona to popisovala ako "nepísané pravidlá". Preto ma prekvapilo, keď zrazu zastala a začala hľadieť dopredu ako obarená. Nechápala som a tak som sa pozrela tým smerom. V diaľke za bránou som v tom uvidela neuveriteľne sexi chalana.
"Pozri naňho!" pritiahla ma vzrušene Clair. "Je ako temný archanjel," to bolo zaujímavé prirovnanie a tak som na ňu vyvalila oči, no ona bola akoby v inom svete. "Je dokonalý, tá mužská tvár odzrkadľuje silu a tie oči ťa zajmú," skôr mi to pripadalo, akoby nimi bol schopný vraždiť, ale nech je po jej.
"Ja nie som nejak na dlhé vlasy," zaksichtila som sa smerom k nemu, lebo mal presne ako nejaký priemyslovkár polodlhé hnedé neupravené vlasy. To čo Clair považovala za mužné bolo mierne strnisko na jeho tvári a jeho celkový ležérny výzor.
"Čo si myslíš? Kto to je?" bola úplne mimo a civela naňho fakt "nenápadne".
"Možno priemyslovkár..."
"Nie!" zamietla a začala naňho gúľať zvodne očami, keď sme boli už vonku pred bránou školy. On bol na druhej strane cesty a len sa tam opieral s prekríženými rukami na prsiach o stenu skladu potravinového obchodu.
"Priemyslovkár nemá takú skvelú postavu," a znovu ho začala zvádzať pohľadom, ale nereagoval pritom som si bola istá, že sa pozeral na nás. No bol ako ľad a ja som z neho mala dosť nepríjemný pocit.
"Myslím, že ja už pôjdem domov," povedala som jej nejako nesvoja ale ona ma ešte stále pevne zvierala za lakeď, ako keby som ja bola jediná vec, čo ju drží na zemi. No po chvíli sa vzpamätala a pustila ma. Rozlúčili sme sa ani som si neuvedomila ako rýchlo som odtaiľ zdrhla.
°*°
Keď som prišla domov, príjemne som sa prekvapila. Za pultom sedela mama s novinami v rukách, ale keďže nemala nasadené okuliare tak som vedela, že číta len nadpisy článkov.
"Ahoj, mami," natešene som jej skočila do krku až skoro vyliala kávu, čo mala v druhej ruke.
"Ahoj zlato, ako sa máš?" spýtala sa len tak mimochodom a ja som napadla chladničku.
"Ale nič zvláštne, čo v Číne?" bola tam na nejakej konferencií dobré dva týždne, ale už som si zvykla, doma bývala zväčša len pár dní potom lietala po svete.
"Ako obvykle, práca," toto boli naše rozhovory, jednoduché stručné a - o ničom. Zvykli sme sa baviť o tom ako mi ide škola, či nepotrebujem peniaze a aké bolo počasie. Proste sme sa nejak odcudzili za tie posledné dva roky, ale ja som mamu mala rada, no ešte vtedy určite.
Po našom rozhovore som zapadla do izby a na chvíľu som si ľahla. Myslela som na moje zajtrajšie rande a už som sa nevedela dočkať! A potom ma chytil taký zvláštny pocit, napadol mi ten chalan, ktorého som videla na ulici. Kto to bol? A prečo som od neho mala husiu kožu... zarzu som počula klopanie.
Neochotne som vstala z postele, ale dvere boli našťastie blízko. V tom som za dverami uvidela ako na mňa vražebne hľadia spod hustých mastných vlasov temné nenávistné oči. Ja som skríkla na plné hrdlo a zabuchla som dvere, skoro hneď ako som ich otvorila! Ihneď som zamkla a cítila som ako mi srdce panicky začalo udierať do hrude, pokúšajúc sa ujsť z môjho tela.
Ako sa sem dostal ten chalan?! Musel ma prenasledovať! Nechcela som tomu uveriť, bolo to ako v zlom sne, ale keď som si dala facku cítila som to, nebol to sen! Začala som v hlave hodnotiť všetky moje možnosti úteku... vyskočiť von oknom nešlo... boli sme na štrnástom poschodí! Čo teda?! ... Mama!
Zrazu mi napadlo, že ona bola v kuchyni, čo jej ten úchyl urobil?! Cítila som ako mi telo naplnil adrenalín a vzala som z rohu mojej izby basebalovú pálku, čo som mala ako pamiatku na dectvo. Odomkla som a s krikom som sa rozohnala po chalanovi, ktorý s amojím útokom len ľahko uhol.
"Ty úchyl! Čo si spravil mojej mame?!" ale hocijako som sa snažila jediná vec, čo som trafila bola jedna mamina čínska váza.
"Samanta! Čo to vystrájaš?! Vieš, ty čo to stálo?!" zrazu som zastala, keď som uvidela maminu naštvanú tvár. Nechápala som, čo sa deje.
"Ja som si myslela, že ťa napadol a-"
"Kto? Taros?!" ukázala na chalana, ktorého sme s Clair očumovali pri škole. Mama ma pretínala pohľadom kvôli tej váze a pozerala na mňa ako na blázna, ktorý zaútočil na jej hosťa. Moja dušička sa pod tým pohľadom úplne scvrkla, ale prekvapila ma mamina následná reakcia. Len zmraštila bolestivo obočie a otočila sa. Ak som dobre videla, v krajíčku oka sa jej objavila slza a určite to nebolo kvôli tej váze.
"Mami? Čo sa stalo?" spýtala som sa jej opatrne, pričom som už basebalovú páku spustila k zemi. Ona sa len z hlboka nadýchla a počula som, že začala ticho plakať. Sadla som si k nej na gauč a položila som si ruku na jej plece.
"Mami?" ale ona mi nedokázala odpovedať a tak to urobil Taros.
"Zomrel ti otec," odvetil bezcitne ako pohrebár. Nieže by sa ma to nejako dotklo, otca som nepoznala, takže som to vzala skôr ako fakt, ale chlad toho chalana ma desil. "Ale predtým ako umrel mi daj jasný príkaz na teba dohliadnuť..."
Tak to ma zarazilo. "Ty na mňa máš dohliadnuť?" nebola som si istá, či som počula dobre.
"Ano," vyvalila som oči až mi skoro z jamiek vyskočili a otočila som sa k mame, ktorá sa už upokojila. Pozrela na mňa vecne, ako keď mi oznamovala, že ide na konferenciu a nevráti sa dosť dlhú dobu - proste ako fakt, ktorý sa nezmení.
"Súhlasím so žiadosťou tvojho otca, ak to tak chcel, tak na teba Taros dohliadne..."
"To nemyslíš vážne! Čo bol môj otec?! Nejaký mafián, či čo, že na mňa treba dohliadnuť?!"
"Nebuď smiešna!" odsekla nezaujato a podišla k pultu, kde ešte mala nedopitú kávu.
"Tak o čo ide? Vysvetlíš mi to?!"
"Nech ti stačí toľko, že odteraz máš osobného bodygarda... aspoň na teba niekto dohliadne, kým som v Ríme..."
"Aj doteraz som sa o seba vedela postarať a nikto na mňa nemusel DOHLIADAŤ!" zrúkla som na mamu. Akože jak si to predstavuje?! Vidím ju asi trikrát do roka, a keď sa objaví snaží sa mi zruinovať život!
"Takto sa so mnou nebudeš rozprávať mladá dáma," nekričala len trochu zvýšila hlas. To ju viac vzala tá rozbitá váza než, že som na ňu bola hnusná. "Budem rešpektovať vôľu tvôjho otca, ak chcel aby na teba dal Taros pozor, tak to tak aj bude!"
"A máš na to aj nejaký dvôvod, že ma necháš sledovať nejakým cvokom z ulice?! Počkať! Ty pervez jeden!" otočila som sa na Tarosa. "Ty si ma sledoval už pri škole! Tak toto NIE! Nie, toto ja odmietam..." ruky som mala v zmierlivom geste, ale myslím, že to som chcela upokojiť skôr seba, než ich debilné nápady.
"To si fakt myslíš, že on je taký nenápadný, aby mohol okolo mňa obšmietať? Veď Clair ho neď vypichla a to bol na druhej strane ulice!"
"Neboj sa, ja si to s riaditeľkou vybavím a Taros bude môcť byť pri tebe," pozerala na mňa úplne pokojne, akoby to bola bežná vec. Akoby som len deň chýbala zo školy a ona oznámi mojej triednej, že som sa neflákala za školou... Ale toto SAKRA nebola žiadna CHOROBA! Takýto výrastok na mojom zatku si všimne aj slepý!
"A čo poviem mojim kamarátkam?! Si sa načisto zbláznila?! Mám im povedať, že mám bodygarda ani neviem načo, a že ma bude prenasledoavť aj na toalety?!" Vôbec jej neprekážalao, že som na ňu ziapala, či hovorila, že sa scvokla, bola pokojná a to ma rozčuľovalo ešte viac!
"Veď ty si niečo vymyslíš... Alebo, keď ťa nič nenapadne tak povedz, že je to syn jedného z mojich kolegov zo zahraničia, a keďže sa tu nevyzná máš ho sprevádzaš..."
"Jo a ako im vysvetlím, že so mnou je aj po škole?! Počkaj! Odkiaľ vlastne je a..." bála som sa to opýtať, ale nejak som to zo seba dostala, "...kde bude bývať?"
"Samozrejme, že tu. Má ťa chrániť, takže ostane. Bude v mojej izbe, keď pôjdem na konferencie..."
"Ty si schopná svoju jedinú dcéru nechať s úplne cudzím človekom?! Čo keď sa... ožere a niečo mi urobí?! Veď sa budem báť vyjsť už len z izby!" Bola som fakt vytočená, ale kto by kurva nebol?! Veď matka sa nemá správať takto nezodpovedne! To je zlý sen, to je zlý sen!
"Ja poznám Tarosa ešte z čias, keď bol malý... aj ty si ho stretla a skvelo ste spolu vychádzali. Myslím, že sa zasa skoro spriatelite," a venovala mi vrúcni úsmev. Ale ona to myslela naozaj vážne... Keď vypila zvašok svojej kávy zdrapla svoj mobil spoza košíka s ovocím a začala hľadať číslo v zozname.
"Čo to robíš?!" spýtala som sa pojašene. Oči som mala skoro na podlahe a srdce už dávno na plafóne.
"Volám tvojej riaditeľke, nech na to nezabudnem a nemáš z toho problémy..."
"Ja z toho už mám dávno problémy! Nie! Nie!" dupla som dvakrát ale na to si položila prst na pery, lebo už jej aj volala!
"JA ŤA NENÁVIDÍM!" ziapla som až mi skoro odišiel hlas a ráznym krokom som sa zdekovala do izby zamknúc dvere.
Ja som v tom okamžite zdriapla mobil a vytočila som Clair. Potrebovala som proste niekoho, kto pochopí zložitosť tejto situácie a pomôže mi to nejako vyriešiť.
"Clair?" spýtala som sa hneď pri prvom šramotení, čo som začula v telefóne.
"Čau Sam, tak čo? Vieš čo? Keď si odišla-" ale nenechala som ju dohovoriť. Teraz šlo o môj život, o môj spoločenský život a nemienila som to nechať len tak!
"Mam problém, okamžite príď. Nemôžem ti to vysvetliť do telefónu. Prosím len si pohni! Kde vlastne si?" asi som znela dosť zúfalo, lebo mi odpovedala dosť prestrašene.
"Neboj sa, hneď som tam. Skočila som ešte cestou do obchodu, takže som neďaleko školy... čiže päťnásť minút, neboj hneď som tam," a s tým mi zložila.
Ja som tých pätnásť minút presedela ako na ihlách. Každá sekunda sa mi pritom zdala ako večnosť a myslela som si, že sa zblázdnim! Vtedy som konečne začula klopanie na vonkajšie dvere a agresívne som zdrapla kľučku na mojich dverách. Zabudla som, že dvere sú zamknuté a skoro som ich vytrhla. Tresla som do nich rukou a aj kopla, čo som nemala, lebo papuče som si zabudla natiahnuť a odniesol si to môj prst. Nakedy som odomkla Clair už bola vo dverá a vyjavene hľadela na Tarosa. No nenechala som ju tam dlho, v zlomku sekundy som bola u nej a už som ju aj ťahala do mojej izby znovu zamknúc za sebou.
"Čo tu ten robí?" dostala zo seba ťažko a ja som ju posadila na posteľ.
"Ten úchyl ma prenasledoval až domov, potom povedal mojej mame, že mi umrel otec a jeho posledné želanie bolo, aby na mňa ON dohliadol!"
"Ty máš osobného bodigarda?! To je také cool! Ty vole a je k tomu náramne sexi!" vtedy mi padla sánka, jediný človek, ktorého pomoc som prosila v tejto ťažkej situácií mi závidí?!
"Ty si asi neuvedomuješ vážnosť situácie!" zrúkla som na ňu a zrazu som si uvedomila, ako sme si vymenili miesta. Totiž teraz ona ma stlačila na posteľ, nech sa upokojím. "On mi zničí spoločený život, budem ho mať za zadkom 24 hodín denne... bude tu aj spať..." stíšila som hlas. Musela som vyzerať ako psychopat ale bola som fakt blízko nervového zrútenia.
"Upokoj sa, uvidíš nebude to až tak zlé... aspoň tu nebudeš sama a... do riti!"
"Čo?" jej reakcia ma znervóznila ešte viac a už som chcela kričať.
"Neboj sa mi to vyriešime," začala ale ja som jej naznačovala, že ak mi to nepovie, tak za seba neručím.... "Všetko bude v poriadku, nejak ťa na to rande dostaneme bez neho..."
"ÁÁÁÁááááááááá!!!!" skríkla som na plné hrdlo. Ja som normálne nezvykla strácať hlavu ale zdalo sa, že môj zdravý rozum šiel na dovolenku. Za dverami som v tom začula mamu.
"Zlatko? Si v poriadku?"
"Niééé! Nie! Nie! Nie som! Zničila si mi život!" kričala som smerom k dverám a Clair ma ledva udržala na posteli. Ja som sa na vtedy už úplne pomiatla. Ale mama ma nebrala vážne, spoza dverí som počula totiž ako ticho odvetila, že budem v poriadku. Určite to adresovala Tarosovi... ja som vtedy znovu chcela skríknuť ale Clair ma zdrapla za plecia.
"Budeš," to jediné slovko ma znovu priviedlo k rozumu a jej plán naozaj nebol na zahodenie.
°*°
Keď Clair odišla len neochotne som ju vyprevadila k dverám, lebo Taros ma sledoval z fotelky ako jastrab. Ja som sa teda potom najrýchlešie ako som vedela spakovala späť do izby.
Ako vždy som sa v noci zobudila a vyšla do kuchyne si niečo dať, aj som úplne zabudla na ten incident s mojím novým bodigardom. No koho by to tak asi napadlo o pól tretej v noci?
Takže som len nepríčetene vyšľapkala von z izby smer - chladnička. Nič moc tam ale nebolo, mojou jedinou myšlienkou bolo, že budem musieť ísť zajtra nakúpiť. Tak som schmatla mlieko z dverí a napila som sa z krabice. Jak som sa pri tom otočila, zrazu som za sebou uvidela ako neďaleko mňa stojí ten chalan.
Ja som sa ho tak strašne zľakla! Nevedela som kričať, lebo som mala plné ústa a tak som to naňho vypľula. Po tom som od neho uskočila a zdrapla som nôž zo setu na drese.
"Čo tu sakra robíš?!" celá som sa triasla, ale nôž som držala pevne v dvoch rukách. On na to zdrapol neďalekú utierku a moja prvá myšlienka bola - teraz ma ňou zaškrtí - vedela som to! Ale on sa len utrel - veď som ho opľula koniec koncov! Pomaly som samú seba nespoznávala - nebývala som takáto nerváčka! Prečo som sa správala ako cvok? Zväčša sa mi to stávalo len pri chalanoch, ktorý sa mi páčili ako Jack... ale tento proste nebol môj typ! Môj mozog to nakoniec zhodnotil ako, no čo je to cudzí chalan v mojom byte a matka mi scvokla - pre zmenu sa môžem aj ja správať nerozumne.
"Kým tu tvoja mama je, spím na gauči. Čo si si myslela?" Nebol práve najmilší, ale ani ja som to nemala v pláne, plus som mala v ruke nôž.
"A prečo mi teraz stojíš v ceste?"
Len pokrútil hlavou akoby sa rozprával s DEBILOM! Strašne ma nasral a už som sa nevedela dočkať chvíle, keď mu zdrhnem! Keď ustúpil, zrazu som si všimla ako si ma premeral očami. Našťastie bola tma lebo ja som sa totálne začervenala, keď som si uvedomila, že mám na sebe len jedno moje dlhé staré tričko a nohavičky. Okamžite som schmatla kraj svojho trička a začala som ho ťahať nižšie, aby zakrýval čo možno najviac.
"Pozeraj sa inde!" ale samozrejme ten magor si len prekrížil ruky na prsiach a odmerane sa na mňa pozeral. Bol ako ľad a štval ma. Nemala som inú možnosť, než som s nožom v ruke ustupovala bokom k svojej izbe. Hneď ako som bola pri nej, vbehla som ako pojašená...
Nôž som zabodla do dverí, nechcela som aby sa niekde zapatrošil a ja si kvôli tomu chalanovi ešte ublížim. No nejak mi ten nôž dával akýsi šialený pocit istoty a rýchlo som zaspala.
°*°
Ráno som zrazu začula klopanie a počula som, ako sa otvárajú dvere. Ihneď som sa posadila na posteli - veď som zabudla zamknúť! Ale bola to len mama, ktorá nakukla dnu a v tom vyvalila oči na nôž vo dverách.
"Samanta! Čo toto má znamenať?!" ani som jej nestihla odpovedať, lebo nôž ihneď vytiahla a mierila si to do kuchyne. Ja som šla samozrejme za ňou, ale pri pohľade na Tarosa som si okamžite zasa začala naťahovať tričko až ku kolenám.
"To som si len vzala pre prípad núdze-"
"Tak toto si prehnala! Neber do svojej izby nože, čo ti hrabe?" Hej, kto sa ozýva... HALÓ?! Aký šialenec nechá svoju sedemnásťročnú dcéru z neznámym chalanom v byte?! "Taros ťa má chrániť, on ti neublíži..."
"A pred čím ma to má vlastne chrániť?" spýtala som sa, akože len tak mimochodom a skoro sa chytila, lebo sa ku mne otočila s otvorenými ústami. No asi si všimla môj výraz, lebo zrazu sa usmiala.
"Nemám čas ti to vysvetlovať zlatko, o chvíľu musím byť na letisku, lebo nestihnem che" na to podišla k dverám a zdvihla smerom ku mne prst. "Správaj sa slušne, Taros ťa bude chrániť, ale ber ho skôr ako hosťa a nevyvádzaj. Nechcem od neho počuť, že si niečo vyviedla..." Ó, tak to ešte nevieš, ako ho strasiem už hneď v jeho prvý deň.
"Kedy sa vrátiš?" tvárila som sa dosť otrávene, nechcela som aby si všimla, že niečo proti Tarosovi už dávno plánujem.
"Týždeň, tentoraz to bude len týždeň... neboj, ani sa nenazdáš a už budem späť," na to ma pobozkala na čelo, odzdravila sa Tarosovi a zmizla. V hrdle som zacítila hrču, keď sme v izbe ostali sami, ale rýchlo som sa vzapätala na skryla som sa v izbe.
°*°
Keď som bola pripravená do školy opatrne som vyšla do obývačky. On tam už sedel a čakal.
"Nemusíš ísť so mnou, mama sa o tom nedozvie..."
"Idem, kvôly tvojmu otcovi, sľúbil som mu to," a odhodlane vstal. Prišlo mi to dosť čudné, na to, že je to platený bodigard je nejaký lojálny.
"A prečo ťa vlastne musím znášať?" spýtala som sa pomerne milo na to, aká som pri ňom hnusná.
"Dozvieš sa, keď príde vhodný čas," tak tým slovám som nemohla uveriť - čo je z nejakého nepodareného filmu? Len som pokrútila hlavou a vypadli sme.
°*°
Cestu do školy som ticho pretrpela, nechcela som robiť scény na ulici, a keďže som mala v pláne každému natárať maminu výhovorku - nič lepšieho ma nenapadlo - tak som to i mohla prežiť.
Pred školou nás čakala Clair - celá šťastná.
"Ahojte," a usmiala sa na Tarosa, ktorý len chladne prikývol - ten v sebe nemal žiadny cit.
"Ahoj," povedala som jej úplne sklúčene a na to ma zdrapla za ruku a ťahajúc do triedy. Taros nám nechal nejaký náskok, aspoň vedel, kedy sa stiahnuť, ale takéto rande by som určite nechcela.
"Ahoj baby!" pozdravila nás Mona pred triedou, ale predtým, než sme niečo stihli odvrknúť zaujal ju práve Taros. "Ó, môj bože! Sexi chalan za vami!" a začala po ňom gúľať oči ponad naše plecia.
"My vieme," usmiala sa zákrene Clair a Mona sa pohľadom hneď dožadovala vysvetlenia. "To je Taros, Sam ho tu má ako zverenca zo zahraničia... syn jedného z kolegov jej mami..." samozrejme Clair vedela o tejto kricej historke a aspoň niekto, kto vie presvedčivo klamať stál pri mne, lebo ja som bola proste mimo.
"Takže cudzinec - tých ja rada," a už jej zablysli oči, keď sa zrazu trochu primračila. "Nejaký je - neohrabaný," zhodnotila cuknutým úst a Clair na ňu vyvalia oči, keď sa zrazu zvrtla.
"Tak toto nie!" Clair sa na to rozbehla k Tarosovi a zavesila sa mu za ruku. Nechápala som, ako sa k nemu vie správať ako k veľkej plyšovej hračke, pri tom jeho nepríjemnom pohľade. Ale jej slová ma prekvapili ešte viac. "Tak toto jej nedarujeme, však Sam?"
"O čom to hovoríš?"
"Ideme nakupovať a dáme tochto fešáka do parády, nech Mona zíza!" z jej úst to znel ako bojovný plán, proste som sa nevedela neusmiať a mala pravdu, keď sa Taros mal objavovať v mojej blízkosti, tak nech nevyzerá ako zálesák!
°*°
Rýchlo sme teda zmizli spred triedy, než by nás uvidela naša učiteľka a vybrali sme sa do naväčšieho obchodného centra v meste. Taros nás len poslušne nasledoval netušil, čo ho čaká.
V tomto obchoďáku ma dobre poznali, s Clair sme veselo využívali moju kreditnú kartu, na ktorú mi mama posielala vždy peknú sumu peňazí. Asi si myslela, že takto vynahradí svoju neprítomnosť, no neprekážalo mi to.
Namierili sme si to hneď do horného luxusného kaderníctva k ozajstnému profesionálovi - Hugovi.
"Hugóóó" pribehla k nemu natešene Clair a dala mu vzdušnú pusu na obe strany. Ten malý plešatý, okuliarnaty, zlatý človek s ružovou šálou okolo kruku a oblečený podľa najnovšej módy sa nám samozrejme potešil. Ja som mu dala tiež tie letmo pusinky a natešene nás privítal.
"Ala dievčatá, čo vás to sem privádza? Nepovedzte, že znovu potrebujete moju pomoc, veď vyzeráte úúžastne," lichotiť vedel teda vždy a mne to hneď zdvihlo náladu.
"Teraz sme neprišli kvôly nám, máme pre teba veľkú úlohu," Clair sa s ním bavila akoby trochu detskejším hláskom, a potom ukázala na Tarosa. Hugovi skoro padla sánka, no najprv som si myslela, že od šoku - proste bol neupravený, ale potom...
"To je kus chlapa," ma skoro porazilo! Čo na ňom každý videl?! Aspoň, že Mona mala ešte dobré oči a nie ja som bola tá čudná. "Nevedel som, že Vianoce sú tento rok skôr... A čo s ním môžem urobiť?" Jeho natešenie ma bavilo a hlavne po tom ako Taros na nás začal zazerať.
"Potrebuje zázrak, spoliehame sa na teba... Ty to dokážeš," Clairine slová ho potešili ešte viac a okamžite sa vybral k Tarosovi, ale ten sa ním nenechal ani len chytiť a odtiahnuť do kresla. Okamžite som sa vybrala k nemu a odtiahla nabok. Našťastie Clair bola hneď pri Hugovi a ospravedlňovala sa mu, on nebol zvyknutý na takéto zaobchádzanie a ja som to Tarosovi nemienila tolerovať.
"Čo to robíš?! Buď milší, keď sa ti snaží pomôcť!"
"Ja nepotrebujem žiadnu pomoc-"
"Pozri, ak sa chceš objavovať po mojom boku tak nemôžeš vyzerať takto neohrabane, akoby si prišiel z ulice!" hovorila som mu rázne, ale ticho, aby nás okoloidúci nepočuli.
"Ak sa na to dám, prestaneš vystrájať?" spýtal sa opatrne a to bola uňho asi prvá reakcia iná ako chlad, čo som videla. Prikývla som mu a jemu to stačilo.
Taros sa napokon sám od seba posadil do kresla, kde ho chcel Hugo pôvodne posadiť ale ani len necekol. No Hugovi to stačilo a celý natešený sa mu začal venovať. Keďže sme ho nemohli rušiť v jeho umeleckom diele, poslal nás dozadu na manikúru a pedikúru. My sme samozrejme šli. Veľmi inde by sme nemohli, lebo Taros by ináč neposedel, keby ma nemal na dohľade.
S Clair sme sa dobre vzadu bavili. Už som si dávno takto dobre neoddýchla a asi po hodine a pól sa pri nás objavil Hugo s úsmevom od ucha k uchu.
"Je pripravený," to bola hláška ako zo Star Wars. Clair sa okamžite zdvihla a šla dopredu. Ja som bola trochu pozadšie. Taros stál chrbtom k nám a ja som už vtedy videla, že jeho vlasy boli preč. Hugo ho ostrihal na ježka, to podľa jeho názoru nikdy nevíde z módy, a keď sa Taros otočil, ja som len ticho súhlasila.
"Vyzeráš skvelo," vyvalila naňho oči Clair. Bola som v šoku, vyzeral skvele a nemal ani to strnisko. Teraz už úplne zapadol k sexi chalanom na špotrovom gympli, len ak nevynikal. Jemu bolo ale asi čudné mať krátke vlasy, lebo si cez ne prešiel rukou a Hugo k nemu razom priskočil.
"Pozrite zasa to robí!" pokarhal ho. "Pokazíš si to práve, keď som ti to zasa nastavil..." krútil hlavou ale on sa pozrel na mňa a ja som sa myslím naňho prvýkrát trochu usmiala s prikývnutím.
"Ale toto je len polovičná práca baby, dúfam, že ho takto nenecháte!"
"Nie nie neboj, ešte mu kúpime nejaké veci," usmiala sa naňho Clair a jemu náhle zablysli oči.
"Mám nápad! Idem s vami!" nadšene sa k nám otočil Hugo. Taros ho musel úplne očariť, lebo zriedka opúšťal svoje kráľovstvo. Predtým, ako sme odišli som samozrejme Huga vyplatila aj s prémiou, zaslúžil si to. Spraviť človeka z neandertálca vedel leno ON!
Potom sme všetci štyria behali po obchodoch, Hugo s Clair v predu a ja s Tarosom v zadu. Tí dvaja si fukt niečo štebotali o móde a mne začalo byť zvláštne príjemne vzadu, kde bolo ticho.
"Prestaň si to babrať, lebo ti Hugo vynadá," usmiala som sa smerom k Tarosovi. On sa na mňa prekvapene pozrel, asi nečakal komunikáciu, no prestal.
"Jakto, že nie si s nimi," začal opatrne a ja som sa trochu uvoľnila.
"Ja nie som veľmi ani na nakupovanie, to skôr Clair... a ja potrebujem niekoho, kto mi pomôže minúť prachy..." mykla som plecom, akoby na tom nič zvláštne nebolo. Ale Taros to pochopil lepšie než som si myslela.
"Často nemáš doma mamu, však?"
"Vidím ju tak trikrát do roka, no možno viac, ale..." a znovu som mykla plecom. Na to, že sme sa bavili o takejto - pre mňa vždy citlivej - téme, u Tarosa mi to nevadilo. A to bola príjemá zmena.
"...tá bunda je skvelá!" zvískla Clair a už aj schmatla Tarosa vedľa mňa a ťahala ho do ďalšieho obchodu...
°*°
Keď sme sa konečne dostali domov, už bolo pól šiestej poobede. Zabili sme celý deň ale ja som sa skvelo bavila, hlavne, keď začal Hugo navrhovať Tarosovi trochu prihriate oblečenie... tie výrazy, čo nahadzoval naozaj stáli za to.
Taros si vzal veci do maminej izby, kde sa teda oficiálne presťahoval a Clair sa ku mne vtedy otočila.
"Mali by sme si pohnúť, zabaľ si veľkú športovú tašku a daj tam všetky potrebné veci... ja tu mám tú paruku... A pamätaj, musíš potom vyjsť s babami, tak aby sa ti nevedel pozrieť do tváre... Myslím, že Doris ti pomôže aj s tou-"
"Rebeca, volá sa Rebeca..."
"Hej, hej. Ja ho zdržím... ale potom hraj dobre, nech ti budem vedieť nahrať čas, že si určite unavená... a tak," prikývla som ale zrazu som to už nejak nechcela. Takto kruto podviesť Tarosa a hlavne po tom, čo som mu sľúbila, že už nebudem vystrájať...
"No, čo je s tebou?" drgla do mňa Clair a mňa jej slová prebrali. "Pôjdeš na rande s tým najdokonalejším chalanom zo školy, tak prejav aspoň trochu nadšenia... veď by to bolo strašné, kebyže na teba čumí Taros." A mala pravdu, vážne by sa to celé pokazilo, takže som sa len z hlboka nadýchla a bola som pripravená.
°*°
Na ceste do školy Clair štebotala o všelijakých hovadinách, no veľmi som ju nepočúvala. Zrazu som pocítila dych pri mojom uchu.
"Myslím, že by som sa ti mal poďakovať," povedal Taros a ja som sa naňho prekvapene pozrela. Bol o niečo vyšší než ja a teraz sa skláňal k môjmu uchu... proste ma to prekvapilo. "Predsa len som ťa o to nežiadal... ale kúpila si mi oblečenie a..."
"Nemáš zač," usmiala som sa naňho a jeho rozpačité prikývnutie mi zrazu pripadalo... zlaté. Sama som sa vedy seba zľakla ale Clair zrazu zabočila na chodbe k šatniam.
Rýchlo som ju nasledovala a pred šatňou Taros samozrejme súhlasil s tým, že nás počká pred dverami. Podľa plánu som mala ísť normálne hrať baseball. Často som sa tam zvykla objaviť, takže nikoho moja prítomnosť neprekvapila. A Clair zatiaľ začala hrať svoju úlohu - zabávať Tarosa - a myslím, že si to raidne užívala.
Hra mi šla celkom dobre, pri odsteloch som bola neporazideľná. Keď som sa tak občas pozrela do hľadiska, videla som, ako sa Taros pozeral. Tá hra ho naozaj zaujala... Počkať! skríkla som na seba v hlave. Do riti, čo mi je?! Prečo sa po ňom obzerám, veď ja budem mať rande s Jackom! Vzpamätaj sa!
Po tréningu vstúpil do pohybu náš plán. V sprchách som oboznámila Rachcel a Doris s mojou situáciou. Povedala som im niečo v zmysle toho, že sa Tarosa musím zbaviť, aby som mohla ísť na rande, lebo odkedy ma ním poverila mama, visí furt na mne a ináč by som sa ho nezbavila.
Im sa plán samozrejme páčil, a tak som sa rýchlo prezliekla do druhých šiat, čo som si nabalila na rande. Proste sexi tesné rifle a čierne tričko s menším výstrihom. K tomu som si nasadila paruku, čo mala dlhé hnedé vlasy a na to som si dala šiltovku.
S babami sme potom už len vyčkali na prvé dve, čo boli hotové a zaradili sme sa za ne tak, že ja som bola v strede. Začali sme sa akože baviť o niečom strašne vtipnom, a keď sme prechádzali okolo Tarosa, do ktorého vonku k tomu hustila Clair, tak ja som sa strašne zasmiala a prehla sa trochu dopredu, aby mi určite nevidel do tváre.
Bolo to dokonalé, ako scéna z nejakého filmu a pekne to vyšlo. Taros nás len tak nechal odísť a ďalej tam stál s Clair, ktorá sa na mňa začala nenápadne sťažovať, že som strašne pomalá a určite budem zasa posledná ako vždy.
S babami sme došli pred bránu školy už sedem päť, tak mi rýchlo vzali veci a napravili vlasy... na zrkadlo som už totiž nemyslela.
"Ahoj," podišla som k Jackovi zozadu a on sa na mňa s úsmevom otočil.
"Ahoj, wow. Vyzeráš skvele..." ja som sa len zapýrila a on mi podal rameno. "Ideme?" Bola som úplne namäkko a skokom som bola pri ňom.
"Tak, kam chceš ísť? Tuto nablízku je skvelá kaviareň-"
"Nie!" tak vyplašene som mu na to reagovala až sa zarazil. Snažila som sa to napraviť krásnym úsmevom a zaklipkala som nevinne očami. "Vieš, chcem sa trochu poprechádzať. Teraz som mala tréning a trochu čerstvého vzduchu mi neprekáža. Čo povieš na Polu, o tri ulice nižšie?" Čo som hovorila nedávalo veľký zmysel... bola som po tréningu, človek si vtedy chce predsa sadnúť a odpočívať. A ja vraj túžim po čerstvom vzduchu, keď som na ňom bola skoro hodinu? Ale Jack to našťastie neriešil.
"Dobre, ako chceš, ja mám rád po boku krásne dievča..." nevedela som kam sa skôr pozrieť, tak som bola v rozpakoch po jeho slovách.
Cestou do Poly sme sa bavili o baseballe. Že aký bol tréning, a že by sa rád prišiel pozrieť - konkrétne na mňa. Vraj tam už párkrát bol a moja technika sa mu veľmi páčila - áno viem, nič romatické, ale nejak sa predsa začať musí.
Potom som nenápadne prešla na tie jeho športy, keď sa mi už nechcelo rozprávať o tom, ako som ako malá hrala za školu a dvakrát sme sa umiestnili na kraji. No mňa jeho nadšenie, keď začal rozprávať o baskete úplne fascinovalo.
V kaviarni sme si objednali zákusky... jak sme sa aj dohodli. A on potom pokračoval v rozhovore už rozprávaním o miestach, ktoré vďaka basketu navštívil. Na to som aspoň aj ja vedela nadviazať. Cez prázdniny ma totiž mama vždy brávala na tie svoje konferencie a ja som sa počas jej práce potulovala mnohými krásnymi miestami.
V kaviarni sme kecali skoro trištvrte hodiny. Keby si to Jack nevšimol, tak asi aj zmeškáme začiatok filmu, na ktorý kúpil lístky. Ale našťastie sme to akúrát stihli... trochu sme cestou tam zmokli, ale o to bola väčšia sranda.
Šli sme na film JUST GO WITH IT, kde hral Adam Sandler... čiže sme sa dobre zasmiali a pri tom to bol i romantický film. Tento výber som chcela Jackovi naznačiť, že bol dobrý - bozkom - ale keď sme sa na seba pozreli, vo chvíli, keď Jennifer Aniston pobozkala Adama... tak na nás zozadu chlapík náhou vysypal popcorn - proste ho to dojalo a zrazu precitlivelo poskočil.
Bolo po tom správnom okamihu, ale dobre sme sa zasmiali. Po filme sme sa kamarátsky rozlúčili, len opatrne som ho pobozkala na líce a zkonštatoval, že si to musíme zopakovať. Tak tentokrát sme si vymenili čísla, lebo ani nejedn z nás nevedel, ako mu to bude zapadať do plánov a potom sme sa vybrali každý svojim smerom.
Šťastie mi vtedy úplne zaslepilo všetky zmysli a natešene som sa vybrala smerom domov. Nebola som až tak ďaleko, len niekoľko ulíc, keď som si vybrala skratku. Ale po čase mi prišlo mesto až príliš tiché a začala som sa obzerať. Mala som divný pocit, že ma niekto sleduje, ale nikoho som nikde nevidela... no jednoznačne som to nemala pripísať paranoje, lebo zrazu sa mi moja predtucha vyplnila.
Z ničoho nič sa pri rohu jednej vysokej opustenej budovi objavil chlapík, ktorý pozeral mojím smerom s prekríženými rukami. Videla som ho skoro len ako nejaký tien, lebo stál chrtbtom k neďalekej pouličnej lampe. Vtedy som ľutovala, že som nemala u seba basebalovú páku, lebo by som sa cítila určite istejšie.
No keďže nevyzeral, že by sledoval mňa... nezmenila som názor a neotočila som to. Naozaj som bola v tom, že ja ho nezaujímam, ale keď som prechádzala vedľa neho, povedal niečo. Zastala som, lebo sa mi zazdalo, že som tomu rozumela, ale keď si jeho slová môj mozog znovu prehral, vyhodnotil to ako blabotanie.
V tom som ale začula vrčanie - to som rozhodne rozoznala - a vedľa muža sa objavil veľký pes. Nevedela som, čo to je za psa, stačilo mi, že to bolo veľké, a keď som ustúpila o krok vzadšie začalo to po mne vrčať ešte viac.
"Čo chcete? Dám vám to, len držte toho-" no na to sa v tieni vynoril ďalší a ťažko som prehltla. Ono to besne začalo slintať a na to obaja po mne skočili. Ja som sa len obrane skrčila privrúc oči a ani som si nevšimla, kedy predo mňa skočil Taros, a nechal, aby oba psy zahryzli do jeho rúk.
"Taros?!" pozrela som naňho vyplašene.
"Bež! A neobracaj sa... Bež!" skrýkol znovu, keď som sa ani len nepohla. No jeho príkaz som rýchlo splnila, nechcela som ho tam len tak nechať, ale musela som rýchlo zohnať pomoc! Byt už nebol ďaleko, a tak som bežala hneď tam. Keď som vtrhla do bytu schmatnúc telefón na stene pri chladničke, aby som zavolala pomoc, vchodové dvere za nmnou náhle tresli a dnu vošiel Taros.
"Taros? Si v poriadku? Už som chcela volať o pomoc-" ukázala som mu telefón v ruke, ale on po mne zrazu naštvane skríkol.
"KDE SI BOLA?!" ja som v návale toho adrenalínu, skoro úplne zadudla na rande s Jackom. No rýchlo som sa vzpamätala.
"To nie je tvoja vec," odsekla som mu zavesiac telefón naštvane späť na stenu a chcela som vedľa neho prejsť do svojej izby ale on ma zdrapol za pažu. Ocitla som sa mu tvárou v tvár a v tej jeho som uvidela bolesť, ktorú ťažko prehrýzol aby mi mohol vynadať.
"Tvoja bezpečnosť JE MOJA VEC! Vieš, čo by sa ti stalo, keby som ťa v čas nenašiel?! Povedala si mi, že už nebudeš vystrájať a ja som ti veril! Tak čo toto malo znamenať?! Tvoje slovo nič neznamená?!"
"Jak si sakra myslíš, že som mala ísť na rande s tebou za zadkom?!" zrúkla som bezhlavo po ňom. Ale nemohla som si nevšimnúť jeho výraz, keď som povedala slovo - rande - ako kopnuté šteňa. "Ja som ti neklamala! Nevystrájala som! Bola som na teba milá... Ale to som ti nepovedala, že súhlasím s tým, že sa mi montuješ do života!"
Chcel sa so mnou hádať, ale telom mu premkla bolesť. Cítila som ako jeho zovretie na mojej ruke trochu povolilo a on sa priam striasol. Prestala som sa naňho mračiť a on dosť vysilene náš rozhovor ukončil.
"Nech sa to ešte raz nezopakuje, musím vedieť kde si... a už nikam nechoď," a na to rýchlo zapadol do maminej izby. Chcela som ísť za ním, či nepotrebuje pomoc... ale bála som sa, že by som ho dráždila ešte viac. S tým pocitom som zamkla vchodové dvere a šla do svojej izby.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lubos2
4. 6.júna 2011 14:51
desivee mam z toho husiu kozu
Napíš svoj komentár