Liek na lásku 10.časť

Priania, ktoré neboli pravdivé



„Pán Snape, ste v poriadku?“ pribehla k Severusovi moja mama.
„Iste, iste, tento pohár bol už načatý a ja som na to zrejme v tom zhone zabudol. Idem si to obviazať.“ Stratil sa v zadnej časti domu a ja som zostala vydaná na milosť Chrisovi.
„To je vynikajúce,“ štebotala moja mama, „len... nie je to priskoro? Nemáme zajednanú sálu, kňaza, zákusky...“
„Pani Danielsová, o nič sa nebojte. Kňaz je zabezpečený a a spolu s ním aj jedlo a sálu nám netreba. Bude to tu.“
„Tu? Ale... sem sa nezmestíme!“
„Neboj, mami, zmestíme sa,“ ozvala som sa a podišla k nej. „Prídete sme len ty a Rowena, ja Chris, Ina a... pán Snape,“ preglgla som.
„A nezabudni na Katie a jej manžela,“ sladko sa usmial Chris.
„Chris... prosím ťa...“
„A čo tvoje priateľky?! Nechceš, aby ťa videl v ten najkrajší deň tvojho života?“ nechápala moja mama. Oči mi zvlhli. Keby to bol môj najkrajší deň, určite by som ich sem zavolala, ale v tomto prípade... A ešte aj Katie...
„Nie mami, chcem to takto.“
Ozval sa zvonček.
„Koho to sem čerti nesú?“ frflal si Severus v hale a otvoril dvere. Dnu zavial chladný vetrík.
„Dobrý večer, otec.“ Po chrbte mi prebehli zimomriavky, len som nevedela, či z toho hlasu, alebo z chladu.
„Čo tu chcete?“
„Akože čo? Prišli sme zagratulovať môjmu milovanému bračekovi. Hádam mi to chceš zakázať?!“ Ešte stále sa nikto neukázal.
„Jasne som ti povedal, že s týmto... tvorom sem nevkročíš!“ vyhlásil Severus nahnevane.
„Tento tvor je mojím manželom, či sa ti to páči, alebo nie!“ vypľula Katie a ozval sa šramot. „Takže ma pusti, lebo ako vidím, tá rubínová tekutina je nepochybne krv a ako iste vieš, nemám problém vycicať ťa do poslednej kvapky.“
„Niečo by som ti povedal, ale...“
„... ale máme tu hostí, takže je čas priviesť ich sem,“ ozval sa Chris s hrozbou v hlase a vyšiel do haly.
„Čo sa tu deje?“ zmätene sa spytovala moja mama.
„Teraz nie...“
„Dúfam, že vieš, prečo to robím, Chris.“
„Isteže,“ odfrkol Chris posmešne a do jedálne vošiel aj s Katie. Za nimi sa zhrbene vliekol ryšavý chlap s bledomodrými očami. Bezočivo si ma premeriaval, ceril zuby a jazykom si prechádzal po perách. Zhnusene som preniesla pohľad na Severusa, ktorý nahnevane vpochodoval dnu. Oči mu blčali, bol vyšponovaný ani keby zhltol pravítko a v ruke držal prútik. Pohľady sa nám stretli. Jeho pohľad na okamih zmäkol, no hneď ho preniesol na Josha.
„Tak, Cherry, toto je výborná voľba,“ uškrnula sa Katie.
„Však? Aj ja som jej to už viackrát povedala,“ ozvala sa moja mama.
„Mama, pre Merlina, buď už ticho! Keď si taká šťastná, tak si spievaj alebo čo, no nepíľ mi uši týmto ospevovaním! Stále! Lezie mi to parádne na nervy a je to trápne, najmä pred toľkými ľuďmi!!!“
„Ale Cherry, zlatko...“
Katie sa hrdelne zasmiala: „Len ju nechajte, to je prirodzená ženská nervozita pred svadbou.“ Pohladila Josha po hrudi. „Nebudeme vás obťažovať. Otec, tebe ďakujem za pohostinnosť na týchto zopár dní. Netreba nám pripravovať hosťovskú izbu, uložíme sa v mojej. Dobrú noc.“
„Dobrú,“ zabručal Josh, ešte raz ma počastoval svojím krvilačným pohľadom a vyšiel s Katie hore. Do domu sa nám nasťahovali dvaja upíro-vlkolaci. Bez pozvania. Toto je ešte horšie ako v rodine Adamsovcov.
„Ina vám ukáže, kde budete spať,“ povedala som unavene mame a sestre. „A teraz ma ospravedlňte.“
„Kam ideš?“
„Na vzduch, potrebujem kyslík,“ odvrkla som Chrisovi a vyšla von. Na terase som tuho zvierala zábradlia. Hľadela som na prevaľujúce sa mračná, nastavovala tvár jemnému pohladeniu vánku... Moju pozornosť neustále priťahovali mohutné stĺpy po oboch stranách schodov. Môcť si tak o ne otrepať hlavu a stratiť vedomie... Diabolský hlások mi nahováral, aby som to urobila a ja som neskutočne túžila poslúchnuť ho... Klesnúť na zem a nič si nepamätať...
„Cherry!“ ozval sa šepot z ľavej strany. Skúmavo som prezerala kúsok po kúsku tej temnočiernej tmy, no nikoho som nevidela. „To som ja!“
„Akoby som nevedela,“ zahundrala som, ale radosť v hlase som potlačiť nedokázala. Vrhla som sa naslepo Severusovi do náručia, túlila sa k jeho hrudi a stískala ho zo všetkých síl.
„Na noc sa radšej zamkni. Josh je nebezpečný v akomkoľvek ročnom období, či fáze mesiaca,“ šepkal mi do vlasov.
„Nezamknem. Ujdem.“
Zdvihla som hlavu, aby som vyhľadala jeho oči, no v tej tme to bolo nemožné.
„Toto sa nemalo stať.“
„Ale stalo sa,“ povzdychla som, „už je neskoro. Možno keby som sa do teba nezaľúbila...“
„Ako môžeš niečo také povedať?!“ zatriasol mnou nasrdene. „Ako? To vôbec nedbáš na mňa? Na to, čo cítim ja?“
„Sev, som unavená! Zo všetkého! Keby... keby som ťa nemilovala, tak... Ibaže ja... dala som ti celé svoje srdce. Celé. Tu už niet pomoci. Keby tak existoval nejaký liek na lásku... Užila by som ho a... puf! Láska by bola preč.“ Po lícach mi stekali slzy. Rozprávala som hlúposti. Vedela som to ja. Vedel to i Severus. Vedeli sme to obaja. Bola to len reakcia na všetky tie udalosti. Priania, ktoré neboli pravdivé.
„Existuje jeden liek na lásku,“ povedal tíško a aj naďalej ma tuho zvieral v náručí.
To isto!
„Najlepším liekom na lásku je ešte viac lásky.“
Tu som sa už celkom rozplakala. Zamočila som mu celú kočeľu. Merlin, rumázgala som ako malé decko! Sev... on je, on je...
„Milujem ťa,“ šveholila som pri jeho perách a o chvíľu som sa už strácala vo vášnivom ošiali lásky. Keď sme sa od seba ako – tak odtrhli, spýtala som sa: „Kadiaľ si sem prišiel?“
„Vo svojej pracovni mám tajné dvere.“ Zachichotala som sa: „Chris o nich zrejme nevie.“
„Nie, nevie. Vieme o nich len my dvaja.“
„To je dobre, to je dobre,“ mrmlala som si a v tichosti kráčala za Severusom. Prešli sme cez tajné dvere, ktoré na tej stene predtým určite neboli. Zrejme na nich bolo kúzlo neviditeľnosti alebo čosi také.
„Možno to nebol taký dobrý nápad,“ trochu vystrašene som pozerala na dvere, „Chris ma bude iste hľadať.“
„Nie je malé decko, chvíľu bez teba vydrží,“ vzal ma do náručia a ja som v tej chvíli na všetko zabudla.
„Snáď áno.“
Bola už hlboká noc, keď som sa vytratila do svojej izby. V dome vládlo ticho. Zvalila som sa do perín, hlavou sa mi preháňali spomienky na Severusove pery... Aspoň na chvíľu som zabudla, že o dva dni sa vydávam. V poslednej chvíli som si spomenula, že sa mám zamknúť a potom som sa už nechala unášať snami.
Uprostred noci ma však prebral záblesk svetla. Dezorientovane som vyskočila z postele a hľadela na dvere, spoza ktorých sa ozýval nahnevaný rev.
„AKO SA OPOVAŽUJEŠ SKÚŠAŤ SA DOSTAŤ DO CHERRINEJ IZBY?! AK MÁŠ CHUŤ NA KRV, CHOĎ VON A NAHÁŇAJ KRAVY!“
„IDIOT! ROZBIL SI MI HLAVU! ČO TI CELKOM PRESKOČILO?!“ ozval sa buchot. Odomkla som, vystrčila hlavu von a zbadala som Severusa v župane, ako stojí rozkročene na prahu svojich dverí, v ruke prútik a o niekoľko metrov ďalej sa zo zeme zviecha Josh. Z čela mu naozaj kvapkala krv.
„Čo sa deje?“
„Nič, choď späť,“ ukázal Severus na moje dvere, ani na mňa nepozrel.
„Toto si ešte vybavíme!“ Josh s dupotom prešiel do Katinej izby.
„Si v poriadku?“ podišla som k Severusovi.
„Čo tu robíte taký hluk? Tu chcú ľudia spať!“ vyšiel aj Chris. Severus sa k nemu zamračene otočil: „Keď si chceš silou – mocou pozývať do MOJHO domu hostí, tak aspoň dbaj na bezpečnosť tých ostatných!“
„O čom hovoríš?“
„Josh sa pokúšal dostať do Cherrinej izby.“ V Chrisových očiach sa zablyslo, výstražne pozrel na dvere, kde zmizol Josh, ale nepovedal nič.
„No?“
„Postarám sa o to. Nemajte strach.“ Odšuchtal sa späť do svojej izby.
Severus sa otočil ku mne a pohladkal ma po líci: „Choď spať, dávam pozor.“
„Ďakujem, ale dávaj si pozor aj na seba...“ Pobozkala som ho na líce a zavrela sa v izbe. Merlin, ďakujem ti!
Ďalšie ráno mrholilo. Potichu som sa zbalila a vybehla von. Zastala som s kufrom na stanici a pozorne študovala príchody a odchody. 11:45. Áno. Týmto vlakom sa dostanem najďalej. Nevydám sa. Nikdy.
Sadla som si na tvrdú lavicu, vytiahla si limec kabáta až ku krku a schúlila sa v kúte. Pripadala som si ako bezdomovec. Vrah na úteku. Pod kabátom som pevne zvierala prútik a pozorne sledovala otrhaných mužov.
„Červíček, nemáš trocha whisky?“ zašušlal pri mne nejaký smradľavý chlap. Ešte viac som sa schúlila v kúte. Moje nervy, to naozaj behajú po tejto stanici len samé indivídua?
„Nie, nemám.“
„Ale no... mne nemusíš klamať. Veď sa podelíme spravodlivo,“ zvalil sa vedľa mňa. Naplo ma.
Nahol sa ku mne, akoby mi chcel niečo povedať, no vtom na neho zavolal ďalší chlap a tak odkrivkal preč. Odfúkla som si. V bruchu mi zaškvŕkalo. Do odchodu vlaku však ešte stále bolo kopu času. Že som si nevzala aj jedlo!
Hodiny plynuli. Chvíľami som zaspávala, bolo mi chladno, hlad som prestávala cítiť... Konečne som mohla nastúpiť do vlaku. Oprela som si hlavu o chladivé sklo, pozorovala kvapky stekajúce po okne... Vlak sa pohol. Zacítila som v končatinách jemné mravčenie. Žeby začínala pôsobiť neporušiteľná prísaha?
Trmácali sme sa poliami, zalesnenými lúkami, chvíľami pršalo, šluhalo do okien, chvíľami sa zjavovali ligotavé záblesky slnka... Vystúpila som na ďalšej stanici a o pár minút som sa už viezla ďalej. Čo najďalej od všetkého... Dúfala som, že sa budem cítiť lepšie, slobodnejšie, no práve naopak. Zvieralo mi hrdlo, v žalúdku som mala naložené kamene a do duše na mi vkrádal strach. Obava zo smrti.
Cherry, toto nebol najlepší nápad. Vieš, čo ťa čaká.
Áno, viem, ale ty zas musíš vedieť, že si nechcem vziať Chrisa.
A máš na výber? Keď si vtedy nič neurobila, teraz je už neskoro.
Hej.
Vráť sa. Zajtra sa vydávaš. Ak sa vydáš, budeš mať šancu nejako sa z toho ešte dostať, uvidíš. Keď však zomrieš...
Možno Sev na niečo prišiel.
No vidíš.
Fajn.
Na najbližšej zastávke som vystúpila a s pocitom absurdnosti som si prezerala vlaky, ktoré by ma mohli odviesť späť. Slnko sa pomaly strácalo za obzorom a obloha sa znova zaťahovala. O dve hodiny, už potme, prišiel vlak a nasledujúce hodiny som znovu sedela na tvrdých sedačkách, driemala a odtláčala od seba pocit prehry. Zlyhala som.
Bolo už dávno po polnoci, keď som zastala pred dverami. Naivne som čakala, že bude všade tma, no za oknami panoval čulý ruch. Práve som sa chystala zaklopať, keď sa otvorili dvere a mohutná ruka ma vtiahla dnu.
„Že si sa aj ráčila ukázať.“
„Pán Chris,“ ozvala sa Ina varovne.
„Potrebovala som byť sama...“ Dych mi vyrazilo Chrisovo silné objatie. „Neprežil by som, keby ťa stratím,“ šepkal mi do vlasov.
„Hm...“
„Choď si ľahnúť, aby si si do zajtra oddýchla,“ pohladil ma nežne po líci. Prečo teraz vyzerá tak mierumilovne? A kde je Severus? Vykašľal sa na mňa? Vôbec som mu nechýbala? Chcela som zaspať. Možno sa zobudím ako stará žena a vtedy si nebudem musieť Chrisa vziať. Veru, to by bolo fajn.

„Beriete si tu prítomného Christiana Snapa a budete ho milovať po celý svoj život, až kým vás smrť nerozdelí?“
Vnímala som svoje rozstrihané šaty, ktoré budili pohoršenie v mojej mame, ale ja som ich nechcela mať za žiadnych okolností normálne. Bol by to výsmech tradičným svadbám. Tým, kde nevesta plače od šťastia a zároveň žiari, lebo si berie lásku svojho života a čaká, že ju zlé bude obchádzať... Srdce mi bilo silno a márne hľadalo Severusa. Odkedy som sa vrátila, nevidela som ho. Vzdal to. Nenašiel žiaden spôsob ako sa vyhnúť tomuto... trestu.
„Slečna Danielsová!“
„Čože?“ pozrela som do tých odporne vodnatých očí.
„Pýtal som sa, či...“
Nie! Povedz nie! Neber si ho!
„... kým vás smrť nerozdelí?!“
Nie!
Pozrel na mňa.
Nie! Nie! Nie! Nikdy!
„Cherry,“ šepol Chris veľavýznamne. Za sebou som začula šuchot. Pozrela som tým smerom. Severus. Neoholený. Dokrčený. V očiach mal prehru.
„Ehm... budeme pokračovať alebo...“
„Nie, pane, odpovie vám!“
Áno, Chris, odpoviem. Teraz pozeraj na to, čo sa stane, keď niekoho nútia urobiť to, čo nechce. Pozeraj na to a rozlúč sa s mojím životom, pretože ja si ťa nevezmem! Radšej zomriem, to si si predsa mohol domyslieť! Zbohom, Severus, láska moja. Odhodlane som pozrela na kňaza.
„A – áno,“ vyšlo zo mňa a v tej chvíli na tácku s prstienkami padla slaná slza, ktorá sa rozpleskla a zahasila sviečku.



***
Ták a dlhý čas budete mať odo mňa pokoj, lebo toto je to posledné, čo mám v rukáve. Pokračovanie momentálne nie je.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu