Liek na lásku 12.časť

Anjel spásy


Z tej najčernejšej tmy sa ku mne predieralo maličké svetielko. Slabunko blikalo, akoby chcelo každú chvíľu zhasnúť a mňa nechať napospas pazúrom hladnej šelmy. Našťastie, svetlá bodka sa postupne zväčšovala, zväčšovala... A síce som bola slabá ako mucha, silou vôle som otvorila oči. Vôľa mi však ktovieako nepomáhala, pretože viečka som mala opuchnuté a tie mi bránili spočinúť pohľadom na izbe kúpajúcej sa v zlatistých lúčoch zubatého slnka, ale nakoniec sa mi to predsa len podarilo. Hmlisto som si uvedomovala, že sa po izbe ktosi pohybuje a ticho, no najmä vážne, čosi šepoce, ale nevidela som nič, len akési rozmazané šmuhy. Chcela som osloviť mohutnú postavu, no cez spuchnuté pery som nedokázala dostať jediného slovka.
„Pán Snape, ona sa prebrala!“ zvýskla naradostene Ina. Vtom okamihu som na ruke pocítila jemný dotyk a chladné prsty sa preplietli s mojimi.
„Cherry, zlatko, ako sa cítiš?“
„Sev...“
„Pssst,“ prešiel mi chrbtom dlane po líci, „nenamáhaj sa. Ani nevieš, aký som rád, že si sa prebrala. Kriesili sme ťa celú noc. Vieš, aký strach som mal, keď sme ťa našli pred dverami? Bola si zmrznutá na kosť! Ešte šťastie, že si Ina zmyslela odhrabávať sneh. Vtedy som sa tomu čudoval, ale teraz...“
Chcela som sa vďačne usmiať, no i pri tom nepatrnom pohybe pier mi praskla rana. Keď mi na ňu Severus priložil navlhčenú špongiu, tlmene som zhíkla.
„Viem, že ťa to musí trochu štípať, ale skús to vydržať. O pár dní budeš v poriadku. Si teda poriadne doriadená.“
Konečne sa mi podarilo zaostriť na pána domu. Pery mal pevne zomknuté a z očí mu sršala nenávisť.
„Sev... nechaj...“
„No to teda nenechám. Ja si to s ním vybavím. Teraz si však prvoradá ty, láska moja,“ pohladkal ma po vlasoch.
„Tu máte, slečna Cherry, vypite tento elixír. Zastaví vnútorné krvácania.“ Ina mi strčila do úst slamku a tak to, čo sa mi podarilo, som nasala do seba. Netrvalo dlho a oči sa mi začali zatvárať, až som upadla do milosrdného spánku. Preberala som sa len sem – tam, niekedy som počula rozčúlené hlasy, inokedy som sa prebrala na to, že pri mne sedí Severus a drží ma za ruku... Dni i noci sa mi zlievali do jedného, nemala som ani šajnu, koľko takto bezvládne ležím na posteli a keď som sa konečne posadila, plná sily a elánu, skoro mi vypadli oči od prekvapenia, keď mi Ina oznámila, že som prespala štyri dni.
„To nie je možné!“
„Našťastie je. Modriny vám síce zostali, ale aj tie postupne zmiznú. Pán je toho názoru, že ich treba nechať zmiznúť prirodzenou cestou.“
„Aha.“
Ina mi popravila vankúše za chrbtom, aby sa mi lepšie sedelo a potom sa na mňa pozorne zahľadela.
„A kde je Severus?“
„Musel odísť. V práci od neho niečo potrebovali, ale o chvíľu sa vráti.“ Zatvárila som sa mierne znechutene, no tu sa Ina ku mne nahla a naliehavo začala šepkať: „Cherry... urobil ti to Chris? On ťa tak zmaľoval?!“
Nemo som na ňu hľadela, bojovala so slzami.
„Zlatko, musíš mi to povedať. Je to veľmi dôležité. A tebe sa nepochybne uľaví. Však si sa s tým nikomu nezdôverila?“
Brada sa mi roztriasla a drobné perličky, ktoré sa doteraz chveli na mojich mihalniciach, sa mi začali kotúľať po lícach. Ina ma nechala vyplakať sa na jej pleci a keď som sa ako – tak upokojila, rozochvene som jej vyrozprávala všetko, čo sa udialo od mojej prvej návštevy v tomto dome. Aká to len bola úľava! Keď som skončila, mala som pocit, že som sa práve vyzliekla zo železného brnenia.
Vzhliadla som na Inu a v jej očiach som si jasne prečítala zlosť a nenávisť premiešané s ľútosťou.
„Moja zlatá... toľko si si vytrpela,“ objímala ma a ja som nevychádzala z údivu. Toto mala robiť moja matka. Čičíkať ma, fúkať mi rany a presviedčať ma, že všetko bude v poriadku. V skutočnosti bola ktoviekde a hoci aj mala nejaké podozrenie, zrejme nebolo natoľko silné, aby prišla i napriek mojim zákazom a výhovorkám. Ona bola (netuším prečo) očarená mojím manželom a pravdepodobne si myslela, že všetky chmáry z čela jej dcéry odstráni práve on. Koľká to irónia!
Všimla som si, že vo dverách stojí Severus so zdržanlivým úsmevom na perách. Usmiala som sa i ja v nádeji, že odteraz už všetko bude iné.
„Nechám vás chvíľku osamote,“ vstala Ina, keď vtom sa domom rozľahlo nástojčivé drnčanie zvončeka.
„Koho to sem čerti nesú?“ zašomrala Ina medzi dverami.
„Počkaj! Zostaň so Cherry... Mám podozrenie, že je to Chris!“
Oblial ma pot. Chris? Tu? Hoci si dáva načas, hľadá ma až po štyroch dňoch, ale i tak... Tento dom je i jeho a ak ma tu nájde...
„Neboj sa, pán to vybaví,“ šepla mi Ina a zospodu sme začuli ako sa otvorili dvere.
„KDE JE TÁ ŠPINA? OKAMŽITE JU PRIVEĎ!“ zreval Chris a následne sa ozvalo rupnutie.
„Ešte raz tu budeš vykrikovať a, ako predpokladám, nazývať Cherry špinou, nezlomím ti len nos, ale aj čosi iné!“
„Obalamutila ťa sladkými rečičkami, svojím telom a popritom je to jedna neschopná a špinavá...“ S tým najhlbším opovrhnutím vypľul škaredé slovo, ktoré sa mi zarezalo hlboko do srdca. Z očí mi pomaly stekali pramienky sĺz a už neviem koľkýkrát som sa sama seba pýtala, čo som v živote také vykonala, keď musím takto trpieť. Každým Chrisovým slovom sa mi Inine prsty zarývali hlbšie do ramena.
„Máš ju tu, však? Ukáž sa, ženuška, ukáž! Už mu zahrievaš posteľ, čo?! vyhekoval po celom dome po ďalšom plesknutí.
„Christian, ak okamžite neodídeš, neručím za seba,“ precedil Severus so značným sebaovládaním. „Ak ti odišla, lebo si jej niečo vykonal, nájdem si ťa a porátam sa s tebou. No najprv nájdem ju!“
„Nemusíš sa báť, otec,“ zachechtal sa môj manžel, „pri mne sa má ako vo vatičke!“ Ozvalo sa hlasné puk a zatresnutie dverí. Trvalo celú večnosť, kým sa Severus vrátil.
„Nemohol som ho zmrzačiť teraz. Vedel by, že si tu,“ povedal len.
„Sev... neurob nijakú hlúposť, prosím.“
Počastoval ma nahnevaným pohľadom a požiadal nás, aby sme ho na chvíľu ospravedlnili. Bola som presvedčená, že si ide naliať za pohárik niečoho ostrého.
„Myslím, že by bolo najlepšie, keby si si ešte ľahla a spala. Máš oslabený organizmus, potrebuješ načerpať nových síl.“
Odovzdane som si ľahla a nechala sa nakŕmiť nejakou polievkou a znovu som upadla do hlbokého spánku. Keď som sa prebrala, bola v izbe hustá tma a zospodu sa ozývali tlmené hlasy. Odhodlane som vstala a šmátrala pred sebou rukami, aby som náhodou do niečoho nenarazila alebo sa o niečo nepotkla. Opatrne som schádzala dolu po schodoch (pri každom pohybe ma pichlo pod rebrami) a len čo ma Ina zbadala, zalomila rukami a už mi aj pomáhala sadnúť si na gauč.
„Cherry, zlatko, deje sa niečo?“ ustarostene sa spytoval Severus.
Pripadajúc si ako malé decko som zo seba dostala: „Nechcela som tam byť sama.“ Severus sa na mňa usmial a moje vnútro zalial príjemne hrejivý pocit.
„Tak ja už idem. Zajtra ráno ma tu môžete čkať ako na koni. Ste si istý, že to s ňou zvládnete?“ obliekala si Ina kabát s kožušinkou.
„Isteže. Len si oddýchni. Ja sa už o ňu postarám,“ láskal ma očami.
Kým sa Severus lúčil s tým obetavým anjelom, ja som si pásla oči na nádhernom vianočnom stromčeku, ktorý sa vypínal v kúte izbe a všade navôkol vrhal farebné svetielka.
„Počkaj tu, prinesiem ti deku á... teplé kakao.“
„Ďakujem ti, Severus,“ zašepkala som pohnuto, keď ma obaľoval do huňatej deky. „Za všetko.“
Nežne ma pobozkal na „zdravé“ líce: „Nemáš zač. Nikdy by som si neodpustil, keby som ti nepomohol.“ Usadil sa vedľa mňa aj so šálkami naplnenými pariacim sa kakaom a ja som po dlhom čase pocítila pokoj v duši. Pohodlne som sa oprela o Severusovu hruď, nechala ho zľahka mi prechádzať hánkami prstov po chrbte a nechýbalo veľa, aby som nepriadla od spokojnosti. Vydržala by som takto, v tichosti, celú večnosť, no Severus sa zrazu zdvihol a bez slova zmizol v dome. O malú chvíľu sa vrátil a sadol si k mojim nohám.
„Nevedel som, čo ti dať na Vianoce... ale snáď ťa poteší aj takáto maličkosť,“ podal mi malú škatuľku.
„Ach, Sev... ďakujem, ale... to si nemusel. Ja pre teba nič nemám. Nestíhala som a...“
„Pssst,“ priložil mi prst na pery, „ja od teba nič nechcem, len tvoju lásku.“ Roztrasenými rukami som trhala papier, otvárala škatuľku... Vo vnútri bol maličký, ligotavý anjelik s harfou. Celá Ina! Keď som mu natiahla kľúčik na chrbte, začal vydávať nádherné tóny a okolo hlavy sa mu vznášali trblietavé bublinky.
„Ďakujem, je to prekrásne,“ zašepkala som so slzami v očiach, keď tu mi Severus strčil podnos červenú ružu. To som už nezvládla a rozrevala sa na celé kolo. „Keby som nebola taká hlúpa a počúvala ťa... všetko by dopadlo inak, ale ja...“
„Cherry, no tak, no tak... Prestaň sa takto týrať. To už nikomu nepomôže, len si ublížiš. O tom predsa život je. Každý robíme chyby. Inak by sme sa nemali z čoho poučiť.“
„Toto bola až priveľká chyba,“ mumlala som mu do hrude.
„Možno áno, možno nie. Vyrieši sa to, uvidíš. Ja to vyriešim.“
Ešte chvíľu som máčala jeho hodvábnu košeľu až som od vyčerpania zaspala a prebrala sa až ráno. Schúlená v Severusovom náručí. Z kuchyne doliehal buchot hrncov; to už Ina zjavne pripravovala... obed? Bolo poludnie. Chcela som sa vymaniť zo Severusovho náručia, no on sa prebral.
„Uá, poviem ti, takto kráľovsky som sa už dávno nevyspal,“ žmurkol na mňa. Šťastne som sa usmiala.
„Dobré ráno, o chvíľu by mohol byť obed,“ usmievala sa Ina. Sršala dobrou náladou. „Tak za polhodinu?“
„Výborne, Ina, som hladný ako vlk.“
Po dlhom čase som sa najedla do popuku (Inine kuchárske schopnosti sú na nezaplatenie) a spolu so Severusom sme sa po obede spokojne vyvaľovali v obývačke a prizvali aj Inu. Začínalo sa stmievať, keď niekto zazvonil pri dverách. V zlej predtuche som sa vypla, až mi ruplo v kostiach. Severus mi naznačil, aby som zostala sedieť a s prútikom sa pobral k dverám.
„Dobrý večer. Pán Snape?“
„Áno. A vy ste...?“
„Z ministerstva. Môžeme na chvíľu?“
„Iste.“ Dvaja chlapi vošli dnu a jeden z nich okamžite vytiahol pergamen a brko.
„Vyšetrujeme prípad Christiana Snapa. Ste jeho otec?“
„Áno, som. Čo je s ním?“ nechápal Severus. Mňa ešte stále nezaregistrovali.
„Dnes, v skorých raných hodinách, ho susedia našli v odomknutom byte značne... poviem to tak neprofesionálne... mimo. Hlavu mu obopínali mozgy, ktoré musel niekto ukradnúť z ministerstva.“
„Prosím?“
Jeden z chlapov nadvihol obočie: „Neviete o tom nič?“
„Nie. Včera večer tu síce bol – nahnevaný – ale potom odišiel a odvtedy som o ňom nepočul. Čo ste mysleli tými mozgami?“
„Na ministerstve sa skladujú isté veci, čo majú zázračné schopnosti a mozgy patria medzi ne. Ak by ho susedia nezachránili, udusili by ho.“
„Merlin...“
„Vraj niekto videl v noci ísť odtiaľ jednu osobu v plášti.Neviete o koho by mohlo ísť? Nemali ste so svojím synom problém, ktorý by ste potrebovali vyriešiť?“
„To som urobila ja.“
Všetci štyria sme vytreštili oči na Inu, ktorá dôstojne vkráčala do haly.
„Vy?“ prižmúril jeden z nich oči.
„Áno, ja. Mala som s ním nevybavené účty. Nedovolím, aby ubližoval nevinným ľuďom.“ To som už stála v hale aj ja, ale moju prítomnosť nikto neevidoval.
„Aké účty? Komu ubližoval?“ hneď sa toho chytili.
„Tuto Cherry, ktorú prísahou prinútil, aby si ho vzala a neskôr sa k nej správal ako handre. Nie, bolo to horšie. Na Štedrý večer sme ju našli na prahu našich dvier, dokopanú, dobitú, so životom na vlásku. Nevedel si ju vážiť, hoci ona je dobrá duša a ja to tolerovať nemienim. Aj za cenu toho, že ma zavriete.“
Obaja pracovníci ministerstva boli zaskočení zapáleným prejavom tejto starej ženy, no ihneď sa spamätali.
„Aha... A čo ste teda urobili?“
„Vzala som ten váš slávny mozog ktorý si pestujem doma už dlhé roky, nejaké elixíry a šla som k nemu domov. Chvíľu trvalo, kým sa vrátil, ktoviekde bol, ale keď sa vrátil, omráčila som ho a naliala elixírom spôsobujúcim pomätenosť.“
„Ina!“
Stará žena pozrela na mňa: „Nie, Cherry, nechaj ma. Nestaraj sa do toho. Urobila som to pre tvoje dobro. Raz mi za to poďakuješ.“ Znovu sa otočila k zarazeným mužom: „Keď sa ako – tak prebral, hodila som na neho oné mozgy, aby okúsil tiež bolesť, akú spôsoboval on. I keď toto bolo oproti tomu nič.“
„A potom sa čo stalo?“
„Pozeral na mňa, niečo nenávistne brblal a tak som na neho ešte uvrhla zaklínadlo pomätenia a nechala ho tak.“
Všetci sme na ňu ohúrene hľadeli.
„Ak je to všetko, môžeme ísť. Neľutujem to a som ochotná ísť s vami bez odporu.“
„Ale, Ina...“
Severus, neschopný slova, na ňu tiež len hľadel. Vtom sa chlapi spamätali, odkašľali si a Inu zatkli.
„Neboj sa, všetko dobre dopadne,“ usmiala sa na mňa Ina pred odchodom.
Plná rozporuplných pocitov som sa vrhla do Severusovej náruče.

***

Mierne znechutene som hľadela na Chrisov krk, ktoré zdobili karmínové klobásy. Vznikli, keď sa mu pokúsili ovíjavé choboty vyrezať. Teraz ležal na posteli, niečo si mrmlal a pozeral do prázdna. Sem – tam na mňa pozrel a v očiach sa mu zjavila nenávistná žiara, ktorá vzápätí zhasla a znovu prázdnym pohľadom pozeral na biele steny.
„Je to strašné,“ zašepkala som Severusovi, ktorý ma objímal okolo pása.
„Je. No hoci je to môj syn... zaslúžil si to.“ Na to som nepovedala nič. Bola som na pochybách, či si toto niekto zaslúži, hoci ja som pri jeho zaobchádzaní trpela možno oveľa viac. Telesne i duševne. Toto by si však skôr zaslúžila jeho matka, ktorá mala všetko na svedomí. Ona urobila z Chrisa beštiu, ale on sa zas nebránil.
„Poďme...“ Zanechali sme Chrisa, ktorého čakali posledné dni života, osamote. Inin elixír spôsobil agresívne rozožieranie vnútorností a tak len vďaka silným liekom nepociťoval takú neznesiteľnú bolesť.
„Raz neviem, či jej mám ďakovať, alebo...“ vzdychla som si už doma nad pohárom whisky a premýšľala nad Inou, ktorú čakali tri roky v Azkabane.
„Ďakovať. Myslím, že mu na druhom svete bude lepšie. Nebude mu vnútro rozožierať taká nenávisť. A v živote urobil aj dobré skutky.“
„Máš pravdu...“
„Teraz by sme sa mali venovať tebe. Liečiť tvoje rany. Na tele i na duši,“ prisadol si Severus ku mne.
„A ako by si ich chcel liečiť?“ potmehútsky som sa usmiala.
„No predsa láskou,“ rozbúchal moje srdce a naše pery sa spojili v sladkom bozku.



KONIEC

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu